Umenie integrácie

Problematika migrácie sa hlavne v posledných mesiacoch stala diskutovanou celospoločenskou témou. Hoci na Slovensku je počet žiadostí o azyl nízky a počet udelených dosahuje neviditeľné čísla, je aj v našom kontexte téma migrácie „kauzou“ politickou (či presnejšie politizovanou).

S témou imigrácie sa narába ako s vykonštruovaným problémom, ktorý má, v mediálnom poňatí, spôsobovať systematické narúšanie celistvosti spoločnosti.1 Okrem diskusií, analýz, zákonných, legislatívnych opatrení a vyhlášok existujú aj formy konštruktívnej práce a zviditeľňovania témy a s ňou súvisiacich otázok. Pozitívne formy poukazovania na tému a snahy o jej riešenie a kritické, vecné zhodnotenie sa dejú najmä na úrovni komunitných aktivít, ako aj aktivít na poli umeleckej tvorby. Zámerne nepoužívam pojem „umeleckého aktivizmu“, keďže v tomto prípade vnímam tematizovanie problému cez tvorbu a v zohľadnení umeleckých výstupov ako prirodzenú súčasť myslenia a zhodnocovania tvorivého potenciálu autorov, ktorých tvorbu som si pre krátky text vybral. Presnejšie; zvolil som si výberovo diela umelkyne Daniely Krajčovej (1983) a Ota Hudeca (1981), ktorí sa problémom migrácie, integračného procesu či komunitnej formy aktivizácie marginalizovaných skupín obyvateľstva venujú dlhodobo.

V rámci ich bohatého portfólia sa v texte zameriam na aktivity súvisiace s témou imigrácie t. j. témy prisťahovalectva a problémov integrácie v majoritnej spoločnosti. Daniela Krajčová si často vyberá problematické či kontroverzné témy (problematika utečencov, židovského a rómskeho holokaustu, pogramov, obdobie Slovenského štátu, znárodňovania a združstevňovania), a vzťahuje ich k skúmaniu sociálnych dôsledkov, osobných príbehov, ktoré sú „produktom“ historických skutočností.2 Jej tvorbu ťažko oddeliť od komunitných, participatívnych aktivít, podpory integračných snáh. Je určená prepojením sociálneho a umeleckého potenciálu. Prvým z diel reflektujúcich problém imigrácie je animácia Dĺžka pobytu / Length of their stay (2007), ktorá vznikla počas umeleckej rezidencie vo Francúzsku. Vo videu sa odohrávajú mikropríbehy utečencov z celého sveta, ktorí hľadajú azylv Aix-en-Provence. Za zvuku listovania realitného katalógu a hlasov sprítomňujúcich
ich spomienky či aktuálne pocity sa striedajú kresbové portréty s ukážkami ponúkaných interiérov a exteriérov možného nového „domova“. Realita osobného príbehu a ľudského osudu je tu konfrontovaná s túžbou po zabezpečení základných životných potrieb. Krehká realistická kresba portrétov ľudí z celého sveta tak slúži na ich „vytrhnutie“ z anonymity. Mení ich status z úradne či právne proskribovanej osoby na osobnosť s vlastnou identitou a prežívaním.

V animovanom videu Slovenčina pre žiadateľov o azyl (2010) zaznamenáva autorka základné hovorové frázy čítané imigrantom – Juanom Carlosom z Venezuely, z pobytového tábora v Rohovicach pri Gabčíkove. Autenticita „lámanej“ slovenčiny, naučenosť základných pojmov a viet (radených do jednotlivých lekcií) sprítomňuje náročnosť začlenenia sa utečencov do väčšinovej spoločnosti, evokuje sociálnu izolovanosť. Video reflektuje ich každodenný život a v základných jazykových frázach sa odkrýva aj širší kontext; kultúrne zázemie, zvyky či táborový stereotyp.

V diele Trvalo prechodne (2013) nadväzuje na motív vychádzok, ktoré autorka realizovala spolu s imigrantmi, dočasnými azylantmi na Slovensku. Pri návšteve turisticky atraktívnych lokalít v Bratislave (Prezidentský palác, Devín, Bratislavský hrad, Slavín) alebo naopak, miest na periférii (Zlaté piesky, Tyršovo nábrežie) vznikajú fotografie, ktoré následne prekresľuje, pričom vynecháva postavu. Tá ostáva „tu- šená“ iba v obryse, vyňatá z prostredia, do ktorého celkom nepatrí. Poukázanie na nemožnosť začlenenia sa, aj v dôsledku odcudzenia, uzavretia sa majoritnej spoločnosti voči „neznámemu“, je akcentované v krehkom geste „vymazania“.

Spoločnou autorskou iniciatívou Danky Krajčovej s Otom Hudecom je Projekt Karavan. V prípade Projektu Karavanu sú cieľovou skupinou k aktivizovaniu na „tvorivých“ aktivitách marginalizované, sociálne odkázané a spoločensky vytesnené skupiny obyvateľstva, predovšetkým Rómovia. Dôležitým sa stáva aspekt cestovania, presunu, dobrovoľného nomádstva. Najmä v letných mesiacoch autori s karavanom (projekt je pomenovaný podľa reálneho karavanu využívaného ako príves i ako výtvarná dielňa) navštevujú obce a mestá s výraznou rómskou komunitou s cieľom, prostredníctvom tvorby, zapojiť ich do kreatívnej činnosti. Na karavane je osadená „školská“ tabula určená na ilustrácie a detské výtvarné hry s vopred určenou dramaturgickou koncepciou. Po workshopoch vznikajú krátke animované filmy a verejné projekcie pre obyvateľov, slúžiace na stmelenie i motivovanie komunity. Projekt Karavan je na hranici terénnej práce a výtvarnej činnosti, kde si ani jedna z polôh nenárokuje na dominantné miesto. Upozorňuje na tému segregácie, ktorá je súčasťou nášho myslenia. Zviditeľňuje motív nezáujmu či dokonca strachu pred národnostne, etnicky či mentálne odlišným obyvateľstvom.

V bohatej tvorbe Ota Hudeca nasýtenej ekologickými, sociálnymi témami, ako aj otázkami trvalo udržateľného rozvoja, zohráva reflexia života migrantov podstatnú úlohu 3. V diele Dlhá dlhá cesta / Long long road (2012) sa zaoberal témou prisťahovalcov z pohľadu namáhavej a často život ohrozujúcej cesty, ktorú sú nútení prekonať. Motív putovania, často v riskantných podmienkach, je prevedený do podoby postavičiek z bavlny, drevených úlomkov a inscenovaných kulís, ktoré kombinuje s reálnym prírodným prostredím. Scéna nakoniec pôsobí ako prostredie pre krátke video, založené na kombinácii hraných animovaných a dokumentárnych postupov. Prekonávanie hraníc, niekoľko týždňov trvajúcej cesty po súši či mori je alúziou k hľadaniu vysnívanej krajiny bezpečia, ktorá sa však v konečnom dôsledku často stáva byrokratickými a reštriktívnymi opatreniami nasýtenou zónou. Výsledná prezentácia diela je prepojením videa s inštaláciou. Jej subtílnosť vracia diváka od naratívnosti videa k apelatívnejšiemu významu diela. K uvedomeniu si krehkosti ľudského života.

Hudec sa sám viackrát ocitol v úlohe dobrovoľného migranta. Dlhodobejšie žil v Portugalsku, neskôr v Londýne a Spojených štátoch. Sám sa mal možnosť identifikovať s pozíciou imigranta, zažiť problém integrácie v spoločnosti, kde neovládal jazyk (Portugalsko) a nebol začlenený do komunity, či už národnostnej, ale aj špecifickejšie: umeleckej. Práve v Porte a Lisabone sa začal intenzívne zaujímať o komunity obyvateľov, ktoré prichádzali do mesta z bývalých portugalských kolónií (Angoly, Mozambiku alebo Kapverdských ostrovov). Počas pobytu v USA, v Dallase, realizuje projekt Istrument for Listening (2013). Jeho cieľom bola vzájomná spolupráca žiakov letnej školy v štvrti Oak Cliff, ktorá je určená pre deti so zhoršeným prospechom alebo správaním. Štvrť je zároveň perifériou veľkomesta s početnou mexickou a afro-americkou komunitou. Rozmerný objekt v tvare megafónu, vytvorený z dreva a preglejky, žiaci z miestnej školy dotvorili vzormi reprezentujúcimi ich záujmy. Motívy vytvorili po obvode „pattern“, akýsi „vzorkovník“ zhmotňujúci ich ideály, sny, spôsob trávenia voľného času. Objekt v sebe ukrýval audio systém, ktorý sprostredkoval rozhovory s príslušníkmi mexickej komunity v Dallase. Samotné dielo aj jeho exponovanie (osadenie na verenom priestranstve – v parku Belo Monte v centre mesta) sa stalo „hlasom“ menšinových, imigrantských komunít. Zhmotňoval v sebe témy banálnych rozho- vorov i túžby a predstavy najmladšej generácie, ktorá, hoci sa často v Spojených štátoch už narodila, stále trpí rasovými predsudka- mi a diskrimináciou zo strany majority.

Súostrovie (2013 – 2014) je kombináciou viacerých diel a aktivít vo verejnom priestore, ktoré prepájajú Kapverdské ostrovy a štvrť imigrantov, prevažne z Kapverd, v Lisabone. Projekt začal spoluprácou s deviatimi ženami z dediny Trás di Munti na ostrove Santiago na tvorbe keramických tanierov, typických pre danú oblasť. Hudec taniere zdobil motívom ženských rúk ako zástupného znaku práce, ale aj dotyku, základného komunikačného gesta. Symbolika zeme a práce (keramickej hliny a rúk) sa tak prepája v konečnom produkte – artefakte reprezentujúcom prijatie či pohostenie (tanier). Dôležitým motívom je nielen dotvorenie a spolupráca na objek- te, ale aj rozhodnutie ponechať keramiku ženám ako formu zhmotnenej spomienky. Súčasťou projektu a témy rúk, sa stala aj nástenná maľba vytvorená kolektívom detí, namaľovaná na stene átria miestnej školy. Motív mural – tradičnej nástennej maľby, často s naratívnym, dekoratívnym či etnickým podtextom – predstavoval imaginárnu mapu s ostrovmi. Každý ostrov, vytvorený jedným z detí, je zároveň jeho reprezentantom, aj s jeho rodinným a šir- ším vzťahovým zázemím. Súostrovie tvorí „mapu“ vzťahov medzi rodinami, ktoré sú často v rámci dediny poprepájané. K téme imigrantov z Kapverdských ostrovov žijúcich v štvrti Cova da Moura v Lisabone, ako pomerne izolovanej komunite, sa Oto Hudec vracia aj v ďalších prácach. V diele Ruky Isabel / Hands odf Isabel (2014) vytvára, v spolupráci s deťmi a tínedžermi, nástennú maľ bu rúk jednej
z najstarších keramikárok z Trás di Munti. Maľ bou upozorňuje na fakt udržiavania zvyklostí aj u generácie mladých ľudí, ktorí majú svoje korene na Kapverdoch, no nikdy ostrovy nenavštívili. Téma hľadania identity, jej nadobúdanie cez sociálnu a výtvarnú inklúziu, spolupodieľanie sa na vylepšova- ní vzťahov komunity je hodnotou a významom aktivít realizovaných v rámci rozvetvenejšieho projektu Súostrovie.

Subjektívny výber prác Daniely Krajčovej a Ota Hudeca nereprezentuje v plnosti ich tvorbu ani recepciu témy integrácie. Zastupuje skôr prístupy a spôsoby práce, ktoré sú, v súvislosti s témou, takmer vždy vo vzťahu ku kolektívnej, kolaboratívnej praxi. Spôsob realizácie ukazuje, že téma podmieňuje špecifický prístup a metódu realizácie. Navádza k potrebe spolupodieľania sa na diele, zbavenia sa autorskej dominancie a exkluzivity. Autor – umelec sa stáva koordinátorom, často v sebe spája motív animátora, sociálneho pracovníka s umeleckou, koncepčne profilovanou tvorbou. Obaja: umelkyňa i umelec, poukazujú zároveň na problém migrácie a integrácie, ktorý nie je iba vonkajším problémom, ale týka sa aj našich osobných, mentálnych hraníc. Rešpektovanie, schopnosť tolerancie a porozumenia si navzájom je základným predpokladom k vytvoreniu adekvátneho životného priestoru pre ľudí, ktorých situácia donútila k emigrácií. Predpokladom k zdokonaleniu primárnych medziľudských vzťahov. Snáď k tejto „prozaickej“ úlohe môže napomôcť aj umelecká činnosť ako forma komunikácie.

Ján Kralovič
1 Za rok 2015 bolo na Slovensku podaných 330 žiadostí o udelenie azylu, pričom schválených bolo osem. Zdroj: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. [www.minv.sk/?statistiky-20]
2 Viac k tvorbe autorky pozri: [krajcovadaniela.com/ Portfolio.html]
3 K tvorbe autora pozri portfólio: [fishisflying. blogspot.sk]

Trošku zo slovenského filmového rybníčka

Tri panely, jedna kinematografia. Bolo o čom hovoriť?

miro_remo

viac..

O konštruovaní identity: Thomas Østbye

Imagining Emanuel

Imagining Emanuel

viac..

Cesta do pekla dláždená – čiže podaj prst…

recenzia Pavla Branka na film Lekcia
(Urok, réžia: Kristina Grozeva, Petar Valchanov , Bulharsko / Řecko, 2014, 111 min)

e6b20215-db14-11e5-9390-9c8e9959be16

viac..

KineDok 2016 predstavuje: Matky a dcéry, Nový svet

Oba filmy sú študentské. Oba nakrútili ženské režisérky. Oba ponúkajú netypický pohľad na svet žien. Oba sa koncentrujú na konkrétne dva domy ukrývajúce v sebe zvláštne ženské osudy. Jeden je plný života, z druhého sa stala chátrajúca pamiatka.

12804811_1000460833325076_8291576143588697625_n

viac..

Prečo KINEČKO migruje.

“Rovnako sa zdá, že bude treba opraviť Adornovo slávne tvrdenie: nie poézia nie je možná po Osvienčime, ale próza.”
Slavoj Žižek


—>> SPOT KINEČKOmigruje vytvorilo režisérske duo Dávid Štumpf & Michaela Mihályiová (o nich nižšie)

viac..

KineDok 2016 predstavuje: Tak ďaleko, tak blízko

Štyri portréty konkrétnych mladých ľudí s rôznym, špecifickým druhom autizmu a ich rodín vo filme Tak ďaleko, tak blízko, sú spolu jedným hodnoverným portrétom na Slovensku pred pár rokmi takmer nediagnostikovateľnej choroby.

Tak-daleko-tak-blizko-making-of-jaro-vojtek-silvia

viac..

Podívejte se svému strachu do tváře.

…a pozerajte filmy na DAFilms.cz s KINEČKOM zdarma!

Pakalnina

viac..

Obraz s názvom David Bowie

o hudobnej legende cez pohyblivé obrazy

viac..

KINEČKOmigruje

KINEČKO sa nebojí. Ani emigrantov, ani Kotlebu, ani nastupujúcej generácie mladých ľudí, ktorí ho volili, ani politickej či ekonomickej krízy ani nedostatku peňazí. Naopak, ponúka alternatívu. A pri jej hľadaní KINEČKO od marca do júna migruje.


The Immigrant (r. Charlie Chaplin, 1917)

viac..