Vyštudovala v Ateliéri dokumentárnej tvorby na Filmovej a televíznej fakulte Vysokej školy múzických umení u Vlada Balca. Tvrdí, že mnoho študentov nemá v magisterskom ročníku dostatok času pre nakrútenie solídneho tvaru. Ona sa zachovala opačne a jej absolventský film svoj príbeh na škole len začal. Debutová režisérka Mária Rumanová (MR) sa cieľavedome pohybuje na hranici dokumentárneho a hraného filmu. Prostriedkami toho dokumentárneho navodzuje dojem autenticity, na druhej strane nepopiera, že inscenuje. Táto syntéza je vo výsledku ohromná. Hotel Úsvit, to sú štyri portréty obyvateľov Čiernej nad Tisou, troch mužov a dvoch žien. Ich príbehy sa pretínajú na pozadí východoslovenskej postkomunistickej reality. Film mal premiéru minulý rok  na Medzinárodnom filmovom festival v Amsterdame (IDFA), ktorý si ho vybral do súťaže. Odvtedy obehol Slovensko s projektom KineDok a svoju distribučnú púť uakončuje dnes večer v bratislavskom Foajé, kde po skončení premietania bude s divákmi diskutovať kameramanka Radka Šišuláková.

MS: Ako ti napadlo ísť nakrúcať do Čiernej nad Tisou?

MR: Bolo to dávno, ešte som neštudovala dokumentárny film. S bývalým frajerom sme išli vlakom na výlet na Ukrajinu. Pred hranicami sme zistili, že nemám pas, tak sme vystúpili v Čiernej nad Tisou. To mesto má taživú a magickú atmosféru. Je tam veľké železničné prekladisko. To vydáva zvláštne pískanie, ktoré počuť v celom meste. Pokiaľ nevieš odkiaľ pochádza, pripadáš si ako vo filme.

MS: Máloktorý dokumentarista pokračuje v absolventskom filme, akokoľvek je dobrý, aj po škole. Ty si tak spravila. Prečo?

MR: Na škole som bola spokojnou študentkou, nepáčilo sa mi však, že študenti Ateliéru dokumentárnej tvorby majú niekedy len jeden semester na to, aby nakrútili absolventský dokument. V rámci štúdia musia denne navštevovať prednášky, mnohí popri škole pracujú. Preto nemajú toľko času, aby mohli v prostredí, ktoré si vybrali pre nakrúcanie, stráviť dostatok času. Aby ukončili ročník, nakrútia film narýchlo a často s ním nie sú sami spokojní. Napriek tomu som na Hoteli Úsvit robila celý rok, polroka som chodila len pozorovať prostredie a hladať protagonistov, spoznávať ich charaktery v situáciách. Tých sa účastníš dávno predtým, než si nejakú scénu dovolíš napísať či zinscenovať, pretože chceš dosiahnuť čo najväčšiu vernosť realite. Hľadala som filmom odpoveď na to, či človek môže konať slobodne v ťažkých existenčných pomeroch, lebo to po skončení školy v menšej miere trápilo mňa samú. Po ukončení som túžila film dokončiť, mala som pocit že si to zaslúži, a že postavy na to majú potenciál. Oslovila som producenta Ivana Ostrochovského, ktorý nad filmom rozmýšľa veľmi správnym spôsobom a má dobré producentské zázemie. Požiadali sme o peniaze Audiovizuálny fond. Dostali sme minimum, ale stačilo to na to, aby sme projekt rozbehli. Netušila som, že to bude trvať tak dlho a bude to tak náročné.

MS:  Takže si sa chcela venovať viac existenciálnym ako existenčným otázkam. Aj vo filme je táto inklinácia v popredí.

MR: Točili sme na mieste, kde sú ľudia v extrémnych sociálnych podmienkach, no mňa zaujímalo ich slobodné konanie a medziľudské vzťahy pod zväzujúcim vplyvom týchto podmienok. Na Slovensku je mnoho miest, ktoré vznikli a existovali kvôli priemyslu. Keď po revolúcii zanikol, mesta ostali formálne aj veľkosťou mestami, no odišla z nich mestská kultúra, obyvatelia ostali nezamestnaní, frustrovaní, odcudzení.

MS: Sociálny rozklad krajiny poznáme zo súčasných slovenských hraných aj dokumetárnych filmov. Hotel Úsvit to reprezentuje inak. Skutočnosť, že jeho protagonisti sú na totálnom spoločenskom okraji, pre čo musia často balansovať na hranici ilegality, prijíma divák ako prirodzený fakt, nie je to nasilu šokujúce. Na toto si myslela počas realizácie či už v literárnej fáze alebo ako sa to tam dostalo?

MR: Vzniká mnoho filmov, ktoré sa venujú sociálnej tematike. Vystupujú v nich sociálni herci rómskej národnosti či protagonisti z nižšej sociálnej vrstvy. Zobrazujú však ľudí  často rovnako ako všetky médiá a utvrdzujú nás v tom, že ide o masu neprispôsobivých občanov. Film je skvelý prostriedok pre nadobudnutie bezprostredného poznania. Po tom, ako som sa v Čiernej nad Tisou pohybovala viac a viac, rozhodla som sa dať sociálne pomery čo najviac do úzadia a zobraziť svojich protagonistov ľudsky. Hoci v inej miere, ale na tej istej úrovni, bojujeme s rovnakými problémami. Chcela som ich zobraziť viac ako filmové postavy, než ako ľudí v nejakej sociálnej situácii.

MS: Dá sa povedať, že príbeh staviaš. A staviaš ho do mozaiky, ktorá je scenáristickou schémou známou z hraného filmu. Od počiatku až do konca sledovania tvojho filmu som mal pocit, že sa cieľavodome pohybuješ na hranici dokumentárneho a hraného filmu, zdá sa však, že príbeh sa formuloval skôr v strižni, než by si ho hľadala už počas literárnych príprav.

MR: Strihali sme rok a pol. Pocit fikcie vyplýva z formálnej stránky filmu. Celý film sa točil na dve kamery, tým pádom situácie, ktoré trvali aj viac ako hodinu, sú vďaka dvom kamerám strihnuteľné akoby klasicky. Z jednej omnoho dlhšej situácie takto dokážeš vytiahnuť zhutnenú filmovú situáciu vďaka dispozícii dvoch kamier.

MS: A ako vyzeralo nakrúcanie? Využivála si hlavne observačný modus?

MR: Prvý rok a pol sme hlavne observovali. Až počas postprodukcie sme zistili, že na dopovedanie príbehu sa nám hodí situácia, ktorá sa reálne stala v minulosti, no neboli sme pri nej so štábom prítomní a je kľúčová. Vtedy, majúc veľmi dobre odpozorované prostredie, trúfli sme si iniciovať či rekonštruovať situácie. Chcela som sa vyhnúť hovoriacim hlavám. Hovoriaca hlava je pre diváka veľmi scudzujúca.

MS: Asi najpoetickejšou linkou je tá, v ktorej sa vyjavuje láska Petra k vlakovej sprievodkyni Dižurne. Našla si tento letmý cit v Čiernej nad Tisou alebo v strižni?

MR: Strihali sme ešte kým sme dotáčali. Vedeli sme presne, čo nám chýba. Práve Peťov najsilnejší konflikt a metafora jeho osamelosti je skrytá v túžbe po žene. V realite však býva so svojou mamou. Práve táto sprievodkyňa je pre mňa vizuálne aj svojou naozajstnou osobnosťou symbolom ženy. Je nositeľkou tejto identity, ktorú miestami až karikuje. Zároveň je strašne nedosiahnuteľná. Toto spojenie sme vymysleli my, ale má ilustrovať autentickú emóciu protagonistu.

MS: Zaujímavo pracuješ so zvukovou dramaturgiou. Hudba, ktorú skomponoval Vladimír Šarišský často tvorí humor a komunikuje metaforicky, niektoré motívy sa tak cielene opakujú.

MR: Vladko je podľa mňa intelektuálne aj kreatívne jedným z najtalentovanejších súčasných slovenských skladateľov. Dlho sme spolu rozmýšľali nad zvukovou stopou filmu. Nemám rada filmovú hudbu, ktorá znásilňuje emócie a pôsobí nepatrične v prostredí, ktorému má dávať iný význam. Rozhodli sme sa, že hudba bude vychádzať z nahratých zvukov a bude asociovať ruchy, ktoré dané prostredie prirodzene obsahuje. Každá z postáv Hotela Úsvit má charakteristický zvukový motív. Ten počas filmu graduje, a naozajstná melodika sa spustí až v momente, kedy film končí. Hudba v titulkoch je vyskladaná z naznačených akustických motívov, ktoré sa ocitali v celom filme. Výsledný mastering aj zvuková precíznosť je dielom zvukára Michala Horvátha.