Cenzúra a dokumentárny film po roku 1989, autor knihy: Martin Palúch, vydavateľstvo: Vlna, rok vydania: 2018, ISBN: 978-80-89550-39-5

Cenzúra? Je všade, bola všade a vždy, a bude všade a vždy. Za prvú cenzúru môžeme považovať už príhodu Adama a Evy z Biblie. Trest za porušenie hraníc slobody bol a bude, takisto ako ľudská neodolateľná chuť slobodu porušovať. Sloboda nemá hranice, ale predsa čosi, čo tvorí akési pravidlo týchto hraníc jestvuje. Je dané a zrodilo sa zo samotnej definície slobody.  Hranicou slobody je sloboda druhého. Ako je to dnes a u nás, na Slovensku?

Vzal som do rúk knihu, ktorá na obálkovej strane má slovo cenzúra vyznačené červenou farbou s pochopiteľným očakávaním. Cenzúra je oddávna môj vnútorný terén. Mám s ňou neprehliadnuteľné skúsenosti od prvého vstupu do umeleckej praxe až podnes. V zásade platí, že ten, kto cenzuruje, sa bojí. Kto sa nebojí, dáva najavo, že cenzúru nepotrebuje, je dosť silný a  aj taký múdry, že si opozíciu priam pestuje. Pozná z elektroniky, aká je spätná väzba nevyhnutná,  dôležitá a aj to, že spoločenský systém a vláda bez nej skolabuje. Cenzúra je zúfalá zbraň slabochov. Toto sa mi žiada priklincovať zvlášť výrazne. Treba však vyskúšať, či absolútne tvrdenia tiež nevyžadujú spätnú väzbu, lebo je mi známe, že jestvuje aj relativita. Tiež, že istý rabín už dávno vyslovil pozoruhodnú sentenciu: „všetko je inak“. Aj u nás platí zásada, že kto cenzúru zavedie, priznáva prinajmenšom svoju neistotu.

Kniha s príťažlivou červeňou na obálke je dielom Martina Palúcha. Nemienim ju recenzovať, pretože nemám dostatok znalosti o všetkých jeho prameňoch a preverovať ich. Je ich neúrekom. Ale prečítal som knihu s veľkým záujmom a odporúčam to každému, kto sa témou zaoberá, alebo je sám cenzúrou postihnutý. Lebo kniha je neobyčajne bohatým, svedomito dokumentovaným súborom prípadov a z argumentov vysvitá, že cenzúra je v našej novodobej a ťažko vybojovanej ,vraj slobodnej súčasnosti, stále reálny problém. Menia sa a zjemňujú len jej aplikácie, rôznia sa, ukrývajú –ako konštatuje aj Palúch – cenzúra sa prikrýva rozmanitými figovými listami. V tomto smere je to kniha potrebná. Je mnohostranne inšpirujúca. Na rozsiahlom teréne knihy sa spomínajú a dokumentujú prípady znemožňovania zverejňovania nakrútených filmov.  S obdivuhodnou pracovitosťou sú tu pozbierané takéto prípady odmietnutia zverejnenia diel dokumentaristov.

Kniha obsahuje aj rozsiahle ostré kontroverzné diskusie o tzv. „problematických“ dielach, sú v nej podrobne odcitované rozdielne, až absolútne protichodné stanoviská novinárov, vedcov, historikov k pálčivej téme. Tieto vášnivé ohlasy a diskusie nie sú vždy dokladom o cenzúre, niekedy naopak, sú dôkazom snahy STV ako inštitúcie takéto diela uviesť, čiže necenzurovať ich aj s vedomím, že vyvolajú vášnivý ohlas. Uvedenie týchto kontroverzných alebo protichodných diel v televízii alebo v kinách svedčí skôr o správnom hoci  opatrnom chápaní „verejnoprávnosti“. Zoznam naozajstných zákazov v STV je tiež rozsiahly, ale väčšinou boli realizované v období, keď STV ovládali riaditelia či členovia Rady patriaci do  straníckeho okruhu HZDS, aj nie výlučne. Žiaľ, aj iné obdobia vykazujú nie malé prípady zasahovania do diel. Praktiky nepripúšťať do vysielania opozične ladených autorov a diela sú prítomné aj v čase iných vlád. Nezakrytá cenzúra za riaditeľovania Rybníčka je dôkazom, že každé vedenie verejnoprávnej televízie sa správa podľa toho, ku ktorej politickej strane sa prikláňa riaditeľ.

To je na Slovensku hádam nevykoreniteľné. Preto sú požiadavky verejnoprávnosti  podnes stále oprávnené. O verejnoprávnosti a o slobode sa stále viac diskutuje ako uskutočňuje. Cenzúra je podnes stále živá, iba  jej metódy sú subtílnejšie. Doteraz nejestvuje u nás nijaká taká inštitúcia, ako bol pred rokom 1989 totalitný Tlačový dozor. Cenzurujú však nielen riaditelia televízie, ale aj producenti. Vytvárajú tvrdý tlak na tvorcov aby „závadné“ alebo iba „neželané“ fakty alebo dialógy raz vynechali, inokedy aby ich preonačili strihom. Pritom o tom, čo je závadné často rozhoduje len negatívny ohlas verejnosti.

Najcitlivejšia, horúca, až žeravá je najmä téma, ktorá sa týka prvého slovenského štátu (1939-1945), prvého slovenského prezidenta (Tiso), a s tým súbežná téma Slovenského národného povstania proti fašizmu (1944-1945), ktorého jedným z mnohých cieľov bolo práve vymazať alebo dôrazne vojensky prekryť v slovenskej spoločnosti nepríjemný pach istej,  hoci menšinovej, ale historicky dokázateľnej spolupráce s fašizmom v citovaných predchádzajúcich obdobiach (HSĽS, HG). Tam často dochádza k závažnému omylu, keď sa útočí na zraniteľné filmy, hoci jadrom útoku je história, ktorú zobrazujú.

Ani jeden z napádaných filmov nemá záujem a ani možnosť podať ucelený obraz histórie. Väčšinou má zámer iba o tabuizovaných pasážach histórie aspoň začať hovoriť. Už to, že filmy otvárajú tabu témy však zapríčiňuje silnými emóciami sfarbené záchvaty hnevu voči tvorcovi. Absolútne nezaslúžene. Nijaký dokumentárny film, akokoľvek by bol skvelý, nemá ani možnosť, ale ani poslanie podať ucelený, vyčerpávajúci pohľad na dejiny, zobraziť očakávanú pravdu dejín. História je mnoho, ozaj mnohostranný kryštál, kde každá plôška ponúka iný výklad. Dejiny sú témou pre historikov. Film nemá schopnosť zobraziť pravdu už zo svojej podstaty, kde pravdivý môže byť záber, ale strihom priradený ďalší záber pravdy už je pokusom autora režiséra o osobný výklad zobrazovaného a nemožno od neho očakávať historicky pravdivý efekt.

Možno však polemizovať s jeho výkladom dejín. Lenže v téme o cenzúre hnev divákov už nemá miesto. Cenzúrou by bolo, keby taký film nesmel vzniknúť. To sa v niektorých prípadoch aj stáva a o tom tiež kniha zasvätene informuje. „Nevhodné“ dokumentárne filmy sú svedectvom choroby v spoločnosti, ktorá o sebe rada hovorí, že je slobodná. Ak také filmy vzniknú, je to svedectvom zdravia, ktoré je smädné po pravde. Aj o tom je plno svedectiev v citovanej knihe. Ale niečo tam chýba, resp. iba na jednom mieste to pripomína bystré oko Evy Pavlovičovej akoby mimochodom, je to jediné miesto v celej knihe (na str. 71), kde je významná zmienka o nepostihnuteľnej, ale často používanej dnešnej možnosti „zakázať“ vytvorenie kritického filmu. To chcem zvýrazniť a citovať, pretože takáto možnosť cenzúry sa inde v knihe nespomína. Ale treba o nej hovoriť.

Metódy cenzúry sú skryté, menlivé podľa potreby a účelu, ako chameleón prispôsobivé a regulujú hravo svoje farebné škály. Citujem z poznámky uloženej v knihe pod čiarou: „V socialistickom zriadení dával na filmovú produkciu finančné prostriedky len štát prostredníctvom štúdií. Súčasný slovenský systém financovania filmu, ako aj celého filmového priemyslu (aj keď v demokracii a kapitalizme) je založený hlavne na prerozdeľovaní finančných prostriedkov cez Audiovizuálny fond, jeho odborné komisie a tiež programovú radu národného vysielateľa RTVS. Nie sú teda súčasní členovia komisií AVF a členovia programovej rady RTVS novodobí demokratickí cenzori?“ Autor knihy toto nenápadné, ale veľmi významné prenikavé videnie komentuje poznámkou na adresu autorky, zaraďuje ho do roviny „reductio ad absurdum“. No nie je to spravodlivé. Som presvedčený, že je to naopak klinec trafený na hlavičku.

Audiovizuálny fond má svoje komisie, ktoré zostavuje, resp. schvaľuje riaditeľ AVF. Rozhodnutia komisií o žiadostiach o podporu majú pre neho iba poradnú silu. Rozhodnutie riaditeľa o výsledkoch komisií nakoniec schvaľuje Rada fondu. Rozdeľovanie finančných prostriedkov je a vždy bude kľúčový, citlivý problém tvorcov. Skúsenosti tvorcov potvrdzujú krehkosť objektivity, ktorá  je v skutočnosti veľmi zraniteľná. Podľa mojej mienky by o tejto zraniteľnosti mali tvorcovia otvorene hovoriť. Kniha Martina Palúcha je svojou precíznou prechádzkou po tŕňovej ceste tvorcov preplnená aktuálnymi podnetmi na preskúmanie súčasného stavu prerozdeľovania prostriedkov a úskalia súčasného systému.