Pandemické leto nahrávalo izolácii, čo najčastejším únikom z mestského prostredia a objavovaniu odstrčených miest rozhodne neprialo festivalom. Tie sa buď rušili, konali online, alebo si pri troche šťastia našli nový termín a aktuálne ročníky nevynechali. Do poslednej kategórie parí aj neprehliadnuteľná stálica, medzinárodný festival animovaného filmu Fest Anča v Žiline. Aký bol festivalový ročník, ktorý svoju apokalyptickú tému „Deň po“ vymyslel ešte pred začiatkom pandémie a bol do veľkej miery postavený na jej ohýbaní?
Bežný príchod na Anču vyzerá nasledovne: hneď po vystúpení z vlakovej stanice omylom narazíte na 5 až 10 kamošov a kamošiek, ďalších zasa chytáte za goliere pri príchode do zaľudnenej synagógy alebo Stanice Žilina-Záriečie. Na chvíľu zablúdite v stanovom mestečku, pri státí v rade pred barom už radšej ani nedávate pozor na čas, prvé dva filmové bloky, ktoré chcete vidieť, určite nestihnete. A posteľ alebo spacák? Ten uvidíte až niekedy nadránom. Tohtoročná Anča ale bola, pochopiteľne, iná. Vyľudnenejšia, pokojnejšia, ležérnejšia, pomalšia, šetrnejšia, viac oddýchnutá, matéčka padali s podstatne menšou kadenciou. Ale poďme porade.
Malé prekvapenia z FAMU
Jedným z príjemných programových prekvapení bola prítomnosť projektu FAMU in Cinema, ktorý figuroval ako úplne samostatný blok, otvorený mimoriadne vtipnou snímkou Ahoj Anny Paděrovej. Iba minútu dlhý film funguje na jednoduchom princípe: preberá fragment zvukovej stopy z filmu Miloša Formana Černý Petr a na jeho základe dodatočne buduje audiovizuálny gag. Zo srandovania sa veľmi ľahko môže stáť malá teoretická diskusia o možnostiach reflexie a revízie dedičstva českej kinematografie a najmä Českej novej vlny. Vlajkovou loďou sekcie bol, ako inak, na Oscara nominovaný film Dcéra od Darie Kashcheevy. Štvrťhodinový a veľmi emočne vypätý príbeh ale ruka v ruke s oscarovou nomináciou pôsobil uprostred sekcie ako vcelku konvenčná stávka na pochopiteľné metafory a dojímavý príbeh o zložitom vzťahu otca s dcérou, ktorého hlavnou devízou je precízna technická úroveň. Blok FAMU v kine, ktorý podľa všetkého čaká aj kinodistribúcia, bol vyváženým výberom, prezentujúcim rôznorodosť autorských prístupov, čím sa dokáže aspoň čiastkovo trafiť do vkusu širokého diváckeho spektra. Trochu krušnejšie časy však čakali v súťažných sekciách.
Súťaž v zívaní
Festivalovým kameňom úrazu sa na trinástom ročníku stala medzinárodná súťažná sekcia, ako aj súťažná sekcia videoklipov. V oboch bolo cítiť absenciu odvážnejších nápadov a väčšiu mieru výstrednosti, ktoré by celú sekciu vytrhli z výrazovej aj tematickej letargie. Je otázkou, či naozaj išlo o slabý ročník, čo sa týka výberu (kolidujúc s rekordným počtom prihlásených filmov – 1650), či o stávku na istotu, alebo nízku mieru odvahy z pozície dramaturgov, zostavujúcich finálnu selekciu, prípadne priesečník oboch týchto potenciálnych príčin.
Medzi hranými videoklipmi dokázal vyčnieť klip k ruskej pop-punkovej skladbe Máš moje slovo, abstraktná vizualizácia klavírnej Etude For Cellular Automata No. 2 od Guillauma Pelletue-Auger a tiež víťazný klip sekcie – Tíseň od českých animátoriek Alžbety Suchanovej a Nory Štrbovej. Máš moje slovo aj Tíseň mali spoločný autorský postup, ktorý v podobe pútavej vizuálnej smršte rozvíjal motívy obsiahnuté v textoch skladieb, čím sa odlíšili od väčšiny ostatných súťažiacich klipov. Tie sa uspokojili s tradičným evokovaním nálady skladieb pomocou farieb a abstraktných tvarov, alebo boli skrátka pretlmočením textov skladieb. S formou abstraktnej bitovej vizualizácie sa však podarilo uspieť už spomenutému Guillaumovi Pelletue-Augerovi. Zaujímavým exkurzom do znepokojivého fikčného sveta bol klip ku skladbe Traveler od Lucky Chops.
Kým prázdne ulice Žiliny, dostatok miesta pred Synagógou alebo za Stanicou Žilina-Záriečie vlastne budoval pohodovú, ležérnu atmosféru, pocit prázdnoty, respektíve tápania a nachádzania nie veľkého počtu silných záchytných bodov, v súťažnej sekcii animovaných filmov bol väčší problém. V podmienkach ústretovej naratívnosti, prevažne ľúbivých animácií a nenáročných trópov, nebolo ťažké vyniknúť pre krátky film z UMPRUM Čo som videl cez prázdniny: Budapesť 2017 od Matouša Vlachářa. Ten sa hrá s prienikom hraného a animovaného materiálu, pričom doslova ukazuje, ako to vyzerá, keď sa váš výlet premení na „trip“. Film je psychedelickou, čisto výtvarnou, nespútanou hračkou, ktorá sa nesnaží stanoviť akúkoľvek vnútroštruktúrnu kázeň. A tým prebíja prevažujúcu fádnosť tohtoročnej súťažnej sekcie. Víťazný film 13. ročníka, Idem na cigaretu od Osmana Cerfona, patrí k tomu lepšiemu z tohtoročnej súťaže, pričom jeho najsilnejšou stránkou bol zmysel pre humor a naturalizmus stvárnení podstaty sveta, o ktorom vypovedá.
Oveľa silnejšie a invenčnejšie tento rok pôsobila súťaž slovenských filmov, kde sa bodovalo hneď vo viacerých smeroch. Krátke epizódy seriálov Drobci a Tresky Plesky nám ukázali životaschopnosť aj konkurencieschopnosť tunajšej tvorby pre deti, ktorá dokáže zaimponovať aj dospelému divákovi, český film Divoké bytosti vynikol ukážkovým budovaním atmosféry a nenápadnou (a muchami oblietanou) korunou sekcie bola uštipačná epizóda zo života takého obyčajného lúzera Plody Dní od Szilarda a Sebastiana Kardiakovcov s chvályhodným citom pre detail a ubíjajúcu každodennosť.
Silné celovečerné tromfy
Anču si tak tento rok pre seba ukoristili hlavne celovečerné filmy, ktorých dramaturgia akoby bola náhradou za fádnosť súťažných sekcií. Piatkový večer patril v našich stredoeurópskych končinách takmer neznámemu anime Barefoot Gen od Mori Msakiho. Film z roku 1983 podľa kultovej mangy Keijiho Nakazawu je reflektovaním a vyrovnávaním sa s osobnou aj spoločenskou traumou, vyvierajúcou zo zhodenia jadrovej bomby na japonské mestá Hirošima a Nagasaki. Film charakterizujú jeho jasne pacifistické postoje, ktoré odsudzujú nielen jadrovú katastrofu, ale aj dobové postoje japonskej vlády, ktoré ústili do pokračovania vojnového konfliktu. Anime z 80. rokov je taktiež, najmä v porovnaní napríklad s anime filmami štúdia Ghibli, jasne určenými pre potreby medzinárodného trhu, signifikantné svojím zachytením japonského folklóru aj dobových reálií. Tie sa prejavujú najmä v narážaní na lokálne duchárske historky, ktoré tu nemutujú s prvkami fantasy žánru, ale sú, akoby len tak mimochodom, súčasťou úplne civilných konverzácií. Snímka tiež zachytáva silnú autoritatívnosť japonskej rodiny najmä vo vzťahu otec – deti alebo rodičia – deti.
Jadrová katastrofa je vo filme Barefoot Gen reflektovaná obrazmi, ktoré môžeme bez preháňania označiť ako výjavy čistej hrôzy: ľudské telá sa trhajú, rozpadajú, menia sa na duchov, detská smrť je tým posledným, čo by pre film bolo tabu. Vďaka bohato využívaným možnostiam animácie premieňa film autobiografické prvky na vysoko subjektivizované sekvencie, spĺňajúce parametre lucidných nočných môr. Mierou subjektivity aj desivosti, ktorými film sleduje putovanie malého chlapca naprieč vojnou zdevastovanou krajinou môže nájsť Barefoot Gen svoju analógiu v európskej kinematografii azda len v hranej snímke Elema Klimova Choď a pozeraj sa, najmä čo sa týka motívu putovania malého Gena naprieč apokalyptickou hirošimskou krajinou.
Druhým diametrálne odlišným zážitkom bolo zapojenie filmu Gora Verbinskeho Rango (2011). Vysokorozpočtový animák, ktorý sa stihol stať modernou klasikou, dokázal, že aj programová stávka na istotu môže byť veľmi dôvtipná a v rámci kontextu môže nabrať punc istej netradičnosti. K Rangovi je možné použiť viacero interpretačných kľúčov a tematicko-programový kontext Anče nabádal najmä k tomu alegorickému, dystopicko-apokalyptickému. Metažánrové filozofovanie, ale najmä vtipkovanie o konci divokého západu, kultúrnych a popkultúrnych mytológií a ich prerode na ranokapitalistický svet sa stalo vrcholom sobotného festivalového večera, ktorý priniesol silnú divácku katarziu a potešenie z eruptívnych post-modernistických hier. Sledovanie možných koncov svetov a ich odvracanie je aj veľmi zábavná a divácky vďačná aktivita.
Listy padajúce do pohárov
Z hudobného programu do ročníkovej témy najviac zapadol projekt Katov Synth Dominika Nováka, ktorého môžeme poznať z minulých ročníkov vďaka vystupovaniu pod hlavičkou Black Wood Incident. Do červeného svetla a hmly ponorená dronová a vysoko imaginatívna hudba dominovala v programe vyskladanom najmä z tanečnej produkcie alebo rapového projektu Fvck Kvlt a bola veľmi presným stvárnením toho, čo si môžeme predstaviť pod pojmom „Deň po“.
13. ročník Fest Anče sa presúval z konca júna na koniec augusta a aj svoju atmosférou pripomínal ležérne lúčenie sa s letom, než jeho bujaré vítanie (ako bolo zvykom minulých ročníkov). Toto netradičné naladenie, pre niekoho možno prispaté, pre niekoho zasa pohodlné, vytváralo momenty ako z poviedok, stĺpčekov alebo básní českého básnika Petra Borkovca, keď vám do stojatej hladiny koly alebo limonády na terase pozvoľne padajú listy z okolitých stromov a dvíhajúci sa vietor funguje ako symbolické zaťahovanie opony. A také sú aj celkové dojmy z uplynulého ročníka: bolo to pozvoľné a príjemné.
