Deň 1.:

Konečne máme spoločnú reč. Čo je ešte krajšie, hovoríme o živote, práve keď nás pristihol ako sa mu vykrádame zpod dohľadu. Tak ako sme svišťali svetom, schmatol nás za rub košele a pritiahol k sebe. V tejto chvíli sa mu musíme pozrieť priamo do očí, cítiť jeho dych a odpovedať na nepríjemné otázky. Tie sú, samozrejme, veľmi individuálne, ale na každého dôjde jedna spoločná: „Kam si myslíš, že ideš?“. Spochybňovať autoritu života samotného je už, našťastie, proti pravidlám liberálnej a civilizovanej spoločnosti. Takže, keď sa ocitáme v stave pokoja, takmer nútení hybernovať, čo urobíme? Uvedomíme si, akí sme krehkí. Pohľad na naše schopnosti je smiešny, aj do plaču. Reakcia, ktorou by sme niečo zmohli na spoločenskej úrovni, pred niečím, čo nerozumie našim revolúciam, prosbám, ani umeniu, stráca zmysel. Krehkosť nás akosi spája. Samozrejme, aj homogenizované posty na Facebooku nás spájajú. Spája nás, že sa zobúdzame do sveta pandémie, do neistoty, do žartov o víruse, do paniky a pálčivých otázok ako: „Aké je to vážne?“ „Mám tomu ešte venovať pozornosť?“. Áno, prosím, venujte ešte pozornosť životu a smrti, venujte pozornosť tvoru menom Homo sapiens, jeho pozícií na planéte a relaxujte, pozorujte, imaginujte, predpovedajte! Snažte sa z tohto intenzívneho a emotívneho obdobia vyťažiť (absolútne tým nemám na mysli finančne či kariérne). To, že máme spoločnú reč, je zázrak.

Môj tip na prípadné voľné od- alebo do-poludnie je znovuobjavenie filmu Melanchólia, pretože čo je hodnotnejšie ako nové obzory? Práve preto, že je tento film dotiahnutý do krajnosti, t.j. hraničného bodu bytia alebo neexistencie, nám tie obzory ešte o kúsok rozšíri. Na časovej osi, kde nula je bodom ignorancie život a bod 100 maximálneho záujmu a zároveň zániku, stojíme niekde uprostred. Áno, je to trochu pochybná os. Budúcnosť sa vytráca, žijeme iba zdieľaný okamih. V dome, skrytom ďaleko za húštinami a močiarmi, obklopenom lesmi a dokonale vyformovanou záhradou, sedí Justine a Claire. Žijú bez toho, aby o tom niekomu dávali vedieť. Rozprávajú sa bez toho, aby šetrili myšlienkami, akékoľvek sú (nespovedajú sa, ani nepodliehajú cenzúre). Každé vyslovené slovo a každá sekunda k sebe patria. Nepripravujú sa na ďalšie dni a už vôbec nekypria pôdu pre vzťahy a výkony v budúcnosti.

Dnes sa nám uzavreli hranice, ja som v Prahe, nejdem späť do Holandska, nejdem ani domov. Som tam, kde som, som s tým, s kým som, a vy takisto. Uvidíme, či všetci dospejeme do štádia Justine a Claire, keď navyše budeme tým, kým sme. Bolo by to pekné.

#noshame but #solidarity and #moderation, don’t be matka Tereza, but don’t be anxious too.

Samozrejme, nie je to úplne intímne zblíženie sveta. Vo filme je to telo o telo, ale náš prípad je skôr opačný. Neodporúčajú sa dotyky a intímne šeptajúce rozhovory, ale máme tu internet, kde som už videla návrhy na online stretnutia v domácnostiach, v súkromí. Je to nápad, ktorý bude v týchto týždňoch vysoko populárny a mne sa zdá, že by sme v Kinečku tiež mohli prispieť. V prvom rade, budeme radi, ak nám do komentárov napíšete vaše otázky a postrehy o corone a o svete. Keďže nikto nič nevie, môžeme sa konečne pýtať ako deti. Mojou otázkou je: Čo sa deje s infikovanými zvieratami?

Deň 3.:

Náš momentálny núdzový režim je v podstate totalitný. Žial, nie je miesto na zemi, kde by sme ľudom mohli závidieť voľnosť. Napríklad pohyb sa obmedzil na: z postele ku stolu, od stola do sprchy, na balkón a späť. Vonku hľadáme čo najkratšiu cestu k obchodu s potravinami a drogériou a späť. Našťastie, v tejto totalite nikto neloví naše myšlienky, názory, žiadne komando sa neodváži vstúpiť k nám do bytu. Naopak, stále vieme ako vyzerá dobro a zlo, ktorých obraz sme si sami vymysleli. A obraz sa nám stane v najbližších dňoch najlepším priateľom. Ostávame zvedaví, neprestávame skúmať svet, ale budeme potrebovať prostredník, pretože vonku číha nepriateľ… Prekabátime ho sieťou, po ktorej sa k nám nedostane, kým my sa dostaneme prakticky všade. (Viem, že to znie smutne, ale stretnime sa so svetom online!) Takže, v našej totalite smieme vidieť všetko. Pre pocit, ktorí teraz rozhodne nemáme, si skúste pozrieť československé propagandistické filmy typu Rudá záře nad Kladnem, aby sme v tej našej izolácii toľko nezúfali. Podnetov máme stále dosť, a dokonca takých, aké si vyberieme. Cudzorodé je hlavne tempo karanténnych dní.

Deň 5.:

Zbližujeme sa streamami. Chápadielko ku chápadielku a máme obraz. Tak komentujem situáciu piateho dňa. Je to milé, pridajte sa na live streaming koncertov, workshopov alebo Q&A vašich obľúbených umelcov! Bude to zábava. Ak máte chuť na film, festival Jeden svět ponúka za symbolickú čiastku filmy, ktoré sú jeho súčasťou a mali byť premietnuté počas týchto dní. Rovnako otvárajú pre vás svoj program vybrané kiná, napríklad Kino Světozor alebo Kino Bio Oko, kde si za cenu lístka vezmete film rovno do postele… a budete v obraze!

Deň 7.:

Pre radosť toto:

S láskou, pre veľa síl a neupadnutia do tmy tmúcej,

Šima Müller