V období protestov po vražde Georgea Floyda sa aj do našich končín dostala plamenná debata okolo problematických aspektov reprezentácie histórie a rasových stereotypov v americkej kultúre. Ošemetným sa stal produktový dizajn a názvy značiek polotovarov, ako aj hollywoodsky film z 30. rokov Odviate vetrom, jeden z najznámejších a najlepšie zarábajúcich filmových diel v dejinách. V prípade polotovarov aj filmu ide o kultúrne objekty sieťované množstvom významových vrstiev, histórií a emócií, ktoré nie je jednoduché oddeliť a rozpitvať. Debatu komplikuje najmä to, že oba typy objektov sú často vnímané ako súčasť americkej identity. Nostalgiu a predstavivosť, ktorá ich obklopuje, môžeme tiež označiť pojmom „kultúrna intimita“ (cultural intimacy) od Michaela Herzfelda, ktorý pomenúva pocit národného komfortu, vzájomného zdieľania hodnôt a bezpečia aj v oblastiach, ktoré by mimo daného spoločenstva boli vnímané ako nevhodné a zahanbujúce.

Napríklad značka palacinkovej zmesi, javorového sirupu a ďalších raňajkových jedál Aunt Jemima stelesňuje rasový stereotyp otrokyne-kuchárky, ale je považovaná za tradičný a neškodný produkt, ktorý má svoje miesto v celých generáciách amerických domácností (na trh bol uvedený v roku 1889). Svoj názov pritom preberá z piesne Old Aunt Jemima, ktorú často predvádzali bieli hudobníci v blackface počas takzvaných minstrel shows – potulných kabaretov plných skečov urážlivo zobrazujúcich afroamerických ľudí. Napriek tomu značka záhadne vydržala do súčasnosti a až po diskusii nadväzujúcej na veľké rasové protesty firma oznamuje, že sa názov raňajkových polotovarov bude meniť.

Kanál HBO zase dočasne stiahol zo svojej streamovacej platformy HBO Max spomenutý film Odviate vetrom (Gone with the Wind, 1939) Victora Fleminga, ktorý vo svojom deji zakotvenom v čase občianskej vojny a období rekonštrukcie po nej romantizuje otrokárstvo v južanskom štáte Georgia. Film bude opäť v ponuke služby po doplnení úvodného komentára afroamerickej filmovej teoretičky Jacqueline Stewartovej.

Kontroverzia okolo filmu Odviate vetrom nie je celkom nová. Čiastočne dokonca sprevádzala už jeho vznik, ako píše Milan Hain vo svojom článku Co si počít s Jihem proti Severu? pre portál 25fps. V rozsahovo gigantickom románe z roku 1934, ktorý pre film adaptoval Sidney Howard, sa jeho autorka Margaret Mitchellová neštítila ofenzívnych slov, démonizácie čiernych mužov ani pozitívneho zobrazenia Ku Klux Klanu. Filmová verzia bola očistená aspoň od explicitne rasistických motívov a jazyka.

To, že film Odviate vetrom sprevádzali spory už od jeho vzniku naznačuje, že ho netreba vnímať len ako „produkt svojej doby“, ako by povedali niektorí kritici údajnej prehnanej „politickej korektnosti” zapojenej v stiahnutí filmu z HBO Max. S jeho kritikou totiž súvisí fakt, že ide o dielo poplatné pseudohistorickej ideológii s názvom Lost Cause, ktorá predstavovala aktívne úsilie o prepísanie histórie občianskej vojny Založená je na tvrdeniach, že občiansku vojnu vyvolala agresia Severanov a nebola skutočne o otroctve, ale o autonómii štátov Konfederácie a zachovaní južanského „spôsobu života“, ktorý však bol – v tejto interpretácii histórie nepriznane – ekonomicky aj kultúrne úzko spätý s otrokárstvom.

Napriek tomu si film Odviate vetrom zaslúži zložitejšie čítanie a uznanie jeho čiastočne pozitívnych vplyvov. Obsahuje napríklad síce stereotypizujúci, ale tiež emancipačný moment v podobe postavy domácej otrokyne Mammy (rovnako sa nazýva aj rasový stereotyp, z ktorého vychádza obraznosť okolo produktov Aunt Jemima). Táto postava síce stelesňuje spomínaný stereotyp mammy s vyjadrovaním a správaním podobným tým z minstrelových predstavení, ale ten je zároveň zjemnený hereckým umením Hattie McDanielovej – prvej Afroameričanky v histórii, ktorá získala práve za túto rolu Oscara (pre segregačné pravidlá musela na ceremónii sedieť v kúte za samostatným stolom).

Mammy v Odviate vetrom je pozitívna postava idealizovaná spôsobom, akým ju vnímali členovia a členky bielej rodiny vlastníkov plantáže, a teda aj autorka románu – zosobňuje nezištné opatrovníctvo a tiež akúsi magickú múdrosť. Aj v prípade tejto rasovo segregovanej postavy môžeme hovoriť o dôležitosti kultúrnej intimity – ako píše teoretička stereotypu mammy Kimberly Wallaceové-Sandersová, ide tu o „trvácny a problematický zväzok rasového a rodového esencializmu, mytológie a južanskej nostalgie“. (Wallace-Sanders, 2008)

V roku 1934, ešte niekoľko rokov pred Odviate vetrom, vznikol pozoruhodný film Imitation of Life, ktorý prepája obe menované témy – problematický stereotyp čiernej ženy typu mammy oživený vo filmovom médiu a priamo aj jej spätosť s kuchyňou a palacinkami. Film je adaptáciou rovnomenného románu Fannie Hurstovej, spisovateľky z rodiny židovských imigrantov, a režíroval ho John M. Stahl. Remake z roku 1959 vzal do rúk kráľ hollywoodskej melodrámy Douglas Sirk.

V Imitation of Life zastupuje stereotyp mammy postava menom Delilah – čierna žena, ktorá začne pracovať ako gazdiná v domácnosti bielej vdovy Bey (na rozdiel od románu Margaret Mitchellovej sa tento príbeh odohráva vo vtedajšej súčasnosti). Zakrátko sa ukáže, že Delilah pozná fenomenálny recept na palacinky, ktorý je jej tajomstvom. Bea okamžite nájde spôsob, ako vytiahnuť z receptu kapitál a začne pracovať na založení vlastnej palacinkárne.

Rasové oddelenie dvoch žien zakladajúcich podnik má od začiatku jasné kontúry. Delilah má tajný recept a vie piecť palacinky, zatiaľ čo Bea je obchodne činorodá aktérka. Vie narábať s peniazmi, šikovne presviedčať mužov, od ktorých potrebuje služby, aby jej dali zľavu, a vyčaruje aj vhodný marketing pre palacinkáreň: na tabuľu, ktorá má do podniku lákať turistov, vyberie vysmiatu tvár Delilah s nápisom Aunt Delilah’s Pancake House. A kým Delilah umýva okná v priestoroch budúceho podniku, Bea ako mozog projektu vyjednáva s prenajímateľom.

Čoskoro Bea rozprávkovo zbohatne vďaka tomu, že začne predávať palacinkovú zmes podľa receptu Delilah. Čierna majiteľka receptu dostáva len 20 percent z predaja, čo by jej však vzhľadom na astronomické tržby umožnilo kúpiť si vlastný dom. Ale Delilah sa rozhodne naďalej ostať u Bey ako jej gazdiná a starať sa o jej dcéru. Je totiž nekonečne dobrosrdečná a prostoduchá, bez akýchkoľvek ambícií okrem starostlivosti o hybridnú matriarchálnu rodinu (každá zo žien má po jednom dieťati a v ich blízkosti nie je žiaden muž). Rasová hierarchia ekonomického postavenia aj inteligencie tak ostáva zachovaná a obe ženy žijú vo vzťahu, ktorý sa javí harmonický.

V druhej polovici filmu ženy po nadobudnutí blahobytu riešia oddelené osobné drámy s dcérami. Oba konflikty majú pôsobiť rvyrovnane v závažnosti, ale v skutočnosti zďaleka rovnocenné nie sú. Dospievajúca dcéra Bey trpí nešťastnou láskou k novému priateľovi svojej matky a táto malicherná zápletka celkom nespravodlivo nadobudne vo filmovom sujete dominantné postavenie. Naopak dcéra Delilah menom Peola má oveľa zaujímavejší problém – trpí identitárnym zmätkom, ktorý ju donúti opustiť matku. Ako dcéra bieleho muža má totiž privilégium bielej kože a na rozdiel od Delilah ju ľudia na základe vzhľadu považujú za bielu. Dojem belošstva jej kazí len existencia čiernej matky, ktorá ju z času na čas zahanbí na verejnosti.

V tejto časti deja je film Imitation of Life najodvážnejší. Otvára vtedy nový diskurz dvojrasových identít a ukazuje možnosť subjektivity, ktorá nezapadá ani do jednej z kategórií binárneho sveta segregácie. Pred uvedením do kín mal film pre postavu Peoly problém s vtedajším vedením organizácie sledujúcej, či novovzniknuté hollywoodske snímky dodržujú produkčný kódex. V roku 1934 to bol čerstvý The Motion Picture Production Code, ktorý vo filmoch zakazoval okrem iného aj rasové kríženie, respektíve sexuálne vzťahy medzi rasami. Film ale nakoniec certifikát dostal.

Vo sfére stvárnenia čiernej ženy však snímka až taká pokroková nie je. Ako píše Jeremy B. Butler, postava Delilah je vo filme Imitation of Life tak silne typizovaná, až sa sama stáva symbolom toho, čo znamená pre belošskú kultúru. (Butler, 1987) Aj po smrti Delilah panuje nad žijúcimi postavami v podobe veľkého pútača s jej podobizňou a názvom značky palacinkovej zmesi. Čierna žena, ktorá je zdrojom zbohatnutia a triednej mobility pre bielu ženu, zdrojom pobavenia sa na jej naivite a negramotnosti (ktoré je zo strany Bey vždy dobrácke a láskyplné), a tiež zdrojom obrovskej úzkosti pre jej vlastnú dcéru, je tak nakoniec zbožštená aj komodifikovaná zároveň – premenená na akýsi totem a súčasne zredukovaná na veľký pútač.

Ako sa teda postaviť k filmom a iným kultúrnym produktom, ktoré nás napĺňajú dobrými pocitmi a nostalgiou, ale tiež obsahujú problematické stereotypy a zlé výklady histórie? Určite nie je správne zavrhnúť celé umelecké diela. Dokonca aj snahy o správne historické a kultúrne situovanie týchto diel alebo úplné vymazanie problematických kultúrnych artefaktov (akokoľvek sú vhodné) predstavujú určité performatívne akty, ktoré nám neumožnia nájsť ľahkú cestu von, zvlášť z hľadiska súčasného rasového delenia spoločnosti v Spojených štátoch, ktoré má svoje vlastné špecifiká. Kultúrna kritička Margo Jefferson v reportáži CBS Sunday Morning o blackface z roku 2018 hovorí, že akákoľvek forma dejín, ktorá je potlačená alebo vymazaná, sa vráti a bude nás prenasledovať. Alternatívou je podľa nej diskusia.

Rasové stereotypy vo filmoch a na palacinkových zmesiach predstavujú bohatý archív spôsobov, akým boli určité predstavy o hierarchii ľudí šírené a zdieľané, ako aj dôkaz o intimite rasizmu – jeho mäkkej podoby, ktorá je vzdialená od nenávistnej rétoriky a obrazov násilia, ale je osladená pozitívnymi emóciami a hodnotami, ktoré stereotypu zaručia dlhšiu životnosť a umožnia rasovo vydeľovaných ľudí aj za pomoci nenápadnej kultúrnej hry udržať v ich podradenej pozícii. Myslime na to pri každodennej interakcii s médiami a predmetmi, ktoré majú rasovými významami nabitú históriu.