France
r. Bruno Dumont, FR, DE, IT, BE, 2021, 133 min., Crème de la crème

Po takmer desiatich rokoch záťažového skúmania žánru historického filmu a radikálnej zmene štýlu z filmových podobenstiev, pripomínajúcich naratívne vyprázdnené rozpohybovanie flámskej maľby, k bizarným, anarchistickým satirám sa francúzsky režisér Bruno Dumont vo svojej novinke France vracia k látke zo súčasného Francúzska. Je ňou osobný a profesijný život úspešnej televíznej reportérky s príznačným menom France (Léa Seydoux). Život človeka sa tu stáva alegorickým obrazom kríz nielen jednej krajiny, ale celej spoločensko-politickej oblasti označovanej ako „západ“. 

Na kritiku západného sveta sme ako publikum dostatočne zvyknutí, dokonca by som si dovolil povedať, že sme si voči nej vybudovali istú rezistenciu. Až do chvíle, keď sa objaví autor, ktorý našu imunitu prerazí dostatočne účinnými prostriedkami. Podobne ako Michel Houellebecq opakovane vo svojich knihách. Takýmto typom autora je už od druhej polovice 90. rokov tiež Bruno Dumont. Je ním však aj vo svojom novom filme? 

#mystifikacia #subverzia #Dumont 

Z hľadiska štýlu je France prekvapením. Ide o film formálne nezapadajúci do žiadnej z línií Dumontovej doterajšej tvorby. Má ďaleko od jeho počiatkov v lakonickom naturalistickom realizme. Nie je to ani  tendencia New French Extremity, ktorej počiatky sa mapujú v Dumontovom debute Život Ježiša a ktorú resuscitoval film Titán na minuloročnom festivale v Cannes (kde mala premiéru aj France). Výrazne sa vymyká Dumontovým podobenstvám z nultých rokov. Aj zo svojich posledných satirických negácií artového filmu si berie akurát zmysel pre výstavbu absurdno-cynických pasáží. Vzdialili sme sa aj od bezpečných záchytných bodov, ktorými boli dlhé statické zábery, výtvarná štylizácia obrazu alebo výrazne spomalený temporytmus. Režijne a vizuálne sa pohybujeme skôr na pôde hry s „neviditeľným“ hollywoodskym štýlom, kde publikum neprekvapujú veľké štylistické excesy. France je teda veľmi sofistikovanou diváckou pascou, ktorá (aj podľa mystifikačne nastrihaného trailera – podobne ako pri filmoch Harmonyho Korina) láka diváka na prístupnú (komediálnu?) drámu zo sveta médií. V skutočnosti prináša subverzívny mix melodrámy a ponášky na festivalový film v hanekeovskom štýle so zásahmi televíznej reportáže. 

Podobne ako hlavná postava je aj divák*čka opakovane vystavený*á momentom narušenia a likvidácie svojej komfortnej zóny, k čomu Dumont šikovne využíva dramaturgické postupy. Na prvý pohľad sa dá France vyčítať epizodickosť, disproporčnosť alebo neschopnosť vytvoriť plynulý storytelling. Ten však nie je zámerom filmu. Namiesto rozprávačstva sa Dumont zameriava na skúmanie spoločenských fenoménov. Tu v ňom cítime viac vyštudovaného filozofa než filmára. Dumont vytvára filmové scény a sekvencie ako prípadové štúdie, čo je legitímnou príčinou toho, prečo jednotlivé segmenty filmu vyčnievajú alebo fungujú do istej miery aj ako samostatné bloky. Titulná postava France je vkladaná do týchto segmentov (či už ide o skazené televízne vysielanie, výstupy v osobnom živote, návštevu prisťahovaleckej rodiny, večierok francúzskych elít alebo zákulisie reportáže z vojnového prostredia), aby Dumont prostredníctvom nej mohol experimentálne/hypoteticky testovať správanie a reakcie jednotlivca a zároveň svet, v ktorom sa pohybuje a ktorý (spolu)vytvára jeho správanie. 

France je nepríjemná filmová štúdia jednotlivca, jeho okolia a spoločenského nastavenia, v ktorom funguje. A treba dodať, že vyvolanie pocitov diskomfortu u Dumonta funguje aj bez toho, aby išiel do vyslovene explicitných a šokujúcich momentov (dôležitý aspekt napríklad v porovnaní s Titánom Julie Ducournau, hitom minuloročného Cannes). 

Nepríjemný glosátor 

Voľba postavy televíznej reportérky je dobrý strategický ťah – režisér cez ňu môže demaskovať svet vo veľkom vystavaný na médiách, ktoré formujú a riadia smer spoločenských diskurzov. Ich konfrontácia a nabúravanie prebieha priamo z ich vnútra. Ako silný nástroj dekonštrukcie využíva Dumont sekvencie „behind the scenes“ z priebehu televíznych vysielaní, nakrúcania reportáží alebo súkromný rozhovor, ktorý pokračuje po odznení verejnej diskusie s politickým kandidátom pred kamerami. To sú hlavné momenty, keď režisér demonštruje a tematizuje názorovú pokryteckosť a fabuláciu falošných pocitov západného sveta, respektíve jeho elít. 

Nemenej kritický však vie byť aj k prisťahovalcom. Dumontova satira je nepohodlná naprieč celým spektrom sociálnych vrstiev, či už ide o elity, francúzskeho prezidenta, novinárov, politikov, nižšie sociálne triedy, alebo bojujúcich Tuarégov. Obraz francúzskej spoločnosti tu zároveň funguje ako univerzálna a nelichotivá metafora celého západu a audiovizuálne médium ako jeho dominantný komunikačný nástroj, symptomatický svojou iluzívnosťou a schopnosťou manipulovať a konštruovať obraz s vykalkulovanou požadovanou reprezentáciou V Dumontovom podaní je obraz paušálny konštrukt, na ktorého pozadí prebieha smiešna hra. 

V kontexte francúzskej kinematografie ide v tomto smere Dumont ďalej než Carax so snímkou Annette. Annette komunikovala s odkazom Caraxových filmov z 90. rokov, aj so žánrovým smerovaním naznačeným v Holy Motors. Vo France vraví politik po skončení diskusnej relácie v televízii: „Jednoduché vety sú pre demagógov“. A to isté prenesene platí aj pre Dumontov nový film.

Pri Dumontovi vieme nanajvýš to, že je režisérom-značkou, od ktorej naozaj nevieme čo očakávať. A práve táto nevypočítateľnosť a sofistikované buričstvo, prejavujúce sa v dobre cielených gestách sú dôvodom, prečo je jeho spoločensky-satirické glosovanie funkčné. 

Film France je súčasťou prehliadky francúzskeho filmu Crème de la Crème. Viac informácii o filmoch a programe nájdete na https://cdlc.sk/