Rozhovor s režisérkou Luciou Kašovou viedol Marek Šulík, pedagóg Ateliéru dokumentárnej tvorby

Rozhovor publikujeme v rámci premietania študentských filmov Lucie Kašovej 23. apríla v kine Foajé.

Marek Šulík: Lucia, vybrali ste si štúdium dokumentu, čo na to po vyše troch rokoch hovoríte?
Lucia Kašová: S obdivom sledujem niektorých mojich spolužiakov a ich koncentráciu vo veku, kedy pre mňa bolo dôležitejšie prežívanie ako jeho reflexia. A sledujem aj tých ktorí so sebou bojujú a trápia sa, vyčítajú si že tú koncentráciu nemajú. Pre mňa by určite nemalo zmysel študovať túto školu v dvadsiatich, pre mňa bolo dôležitejšie toho veľa vidieť a zažiť, pochopiť, až potom prišla potreba s tým niečo urobiť, do niečoho to pretaviť. A toto je moja forma.

MŠ: Keď ste nastúpili do prvého ročníka, natočili ste prvé cvičenia a ja, ako váš pedagóg, som bol spočiatku trochu zaskočený, obával som sa totiž, že máte tendenciu vidieť svet sploštene, a vyjadrovať sa ako propagátorka zjednodušených „právd“. A potom ste v treťom ročníku predviedli, že je to celé naopak a ja teraz obdivujem vašu schopnosť vrstevnatého videnia života. Čo sa stalo?
LK: Nič sa nestalo. Vlastne asi sa stalo. Vždy som bola náchylná k vstrebávaniu právd iných ľudí. Myslím, že to je vedľajší účinok empatie. Myslím, že škola mi dala stabilitu v budovaní kritického myslenia a bola platformou na to, aby som si ho udržala. Predtým som sa snažila ponárať hlboko do pocitov iných ľudí a strácala som hranice seba.

MŠ: Kde je tá hranica, ako si ju človek uchová?
LK: Korene. Otec mi často vravel, že som ako pierko vo vetre, ktorý ho odnesie kam chce. Sama som to vnímala o niečo pozitívnejšie, cítila som sa ako dieťa v krajine hračiek, keď som mohla čokoľvek chytiť do ruky a hrať sa s tým, pokiaľ ma to bavilo a potom prišla k ďalšej a ďalšej… a potom som pochopila, že si musím nechať narásť korene. To, proti čomu som tak dlho bojovala. Uzemniť sa, zaujať postoj, definovať v sebe to, čo je nemenné.

MŠ: A čo je nemenné? Čo sú tie korene?
LK: To je tá skala, čo všetci v sebe máme. To, čo je našou súčasťou a nemení sa vekom ani okolnosťami. To je veľmi ťažká otázka… ťažko to opísať. Ako keby som predtým nechala veci voľne plynúť, lietať podľa vetra, iná sila, ktorá vplývala na mňa bola hybnou. Teraz som tou hybnou silou ja. Neviem či to dáva zmysel…

MŠ: Dáva. Je to zaujímavé. Aký bol pôvodný nápad, keď ste pripravovali film Mama, Gabriela, Televízia?
LK: Moja mama a jej kamarátka Gabika začali pravidelne navštevovať televízne súťaže ako účinkujúce. Trvalo to už asi rok predtým, ako sme začali nakrúcať. Z nepochopenia ich pohnútok vznikol zámer natočiť o tom film.

MŠ: Nepochopenia?
LK: Áno, nikto z nás, z rodiny to nechápal. Prečo majú túto potrebu.

MŠ: A téma? Čo Vás bavilo sledovať?
LK: Téma bola témou môjho detstva. Vždy sme doma mali zapnutý televízor, bol ako ďalší člen domácnosti. Vypĺňal prázdnotu. Preto, keď som sa odsťahovala z domu, televízor som nikdy nemala. Stal sa pre mňa synonymom vyprázdnených ľudských vzťahov.

MŠ: Zaujímavé je, že aj keď hovoríte o vyprázdnenosti, z toho filmu to tak nevnímam. Je to akoby naopak, akoby to tie dve ženy uchopili pozitívne, že do toho televízora vstúpia tvorivo a s radosťou.
LK: Naozaj? Televízia podľa mňa formuje spoločnosť a tieto dve hrdinky sú jej produktom. Produktom jej hodnôt. Dokážu sa na tom zasmiať a mať nadhľad, ale čo by tam ostalo, bez hry a televízie? Skľučujúca samota a realita vlastných rozhodnutí.

MŠ: No predsa tam ostáva ten ich vzťah…
LK: …áno, ale ten vzťah je to záchranné koleso.

MŠ: Zaujímavé. Buď viete niečo, čo vo filme nie je, alebo ja si projektujem do filmu niečo, čo tam nie je…
LK: Ja tento zvláštny svet mojej mamy prežívam celý život a jej toxický vzťah s Gabikou počas asi posledných 10 rokov. Čiže asi je toho dosť, čo viem a vo filme to nie je… ale nie je to pravda o každom filme? Dostane sa do neho len zlomok z toho zažitého. Fakt, že spolu vlastnia ezoterické časopisy s názvom Jasnovidka a Liečiteľ sa do filmu nedostali, ani to, že mali prvú bratislavskú veštiareň a kopec iných aktivít, ktoré formovali moje detstvo…

MŠ: Toxický… to mám napísať do rozhovoru?
LK: Ako chcete, to je váš rozhovor, ja iba odpovedám…

MŠ: To je tiež zaujímavé. Máte mamu rada?
LK: Samozrejme. Tak ako ju mám rada, tak isto ju niekedy nenávidím. Dva póly tej istej emócie sa striedajú podľa počasia.

MŠ: Aha. Je teda tento film aj pokusom o oslobodenie sa, vyrovnanie sa s tým vzťahom?
LK: Ak bol, tak očividne nefungoval. Ingrid Mayerová nám v prvom ročníku hovorila, že vždy okolo 3 – 4 roku štúdia príde potreba vyrovnať sa s nezdravými vzťahmi v rodine a všetci točia filmy o rodine. Film je vždy pokusom vyrovnať sa s niečím. A tento film určite tiež.

MŠ: U mňa nie, ja som točil o včelárovi. Vaše filmy sú starostlivo vymyslené. Týka sa to nielen príbehu, ale aj kamery, zvuku, hudby. Čo vás inšpirovalo, či inšpiruje v estetickom koncipovaní vašich filmov?
LK: Estetika… Ťažko povedať. Všetko, čo v živote vidíte, robíte vás ovplyvňuje. Ovplyvnilo ma, že mám celého Lyncha a Kubricka napozeraného 10 krát dokola. Ovplyvnila ma Beat generation, Poe, Baudelaire, Castaneda, Viktoriánske romány, na ktorých som v dospievaní bola závislá. Ovplyvnilo ma to, že som strávila 7 rokov na cestách po svete. Ak sa pýtate na filmové inšpirácie určite to je Seidl, Herzog, Gandini, Oppenheimer, Jodorowsky, Rossi… Taktiež som kreslila, fotila, hrala, športovala, tancovala, všetko, čomu som venovala pozornosť ma ovplyvnilo… Ale príbehy ma vždy bavili najviac. A bavilo ma vždy počúvať.

MŠ: To môžem potvrdiť, vy ste málo hovorili. Človek je potom niekedy zneistený tým mlčaním. Raz ste sa ma ale spýtali, kedy vám už poviem, ako sa robí film… A ja som sa na tom zasmial, lebo to sám neviem.
LK: Áno. Ani ja to neviem, ale pamätám si ako strašne som sa trápila, lebo ste mi to nepovedali. Myslím si, že počúvať je pre našu prácu to najdôležitejšie.

MŠ: Čo teda povedať študentom, ako sa dá dobre stráviť čas na škole, aby to malo zmysel?
LK: Môžem len povedať ako som to zažila ja: od detstva som sa venovala podľa mojich rodičov zbytočným veciam – čítala som veľa, počúvala som veľa príbehov, zisťovala som motívy a dôvody prečo sú veci tak ako sú, rýpala som sa v nich, kým som nedošla na koreň veci. Trápili ma genocídy v Afrike a Platónové tiene v jaskyni. No, a potom to všetko začalo dávať zmysel. A čo má na škole zmysel? Mám pocit, že vo veľa prípadoch chýba koncentrácia. Stále viac mi umenie pripomína šport – na to, aby ho človek mohol robiť profesionálne, musí veľa obetovať a ak chce byť najlepší, všetko ostatné musí ísť bokom. Je to veľa práce, ktorá ale má tešiť, nemá to byť utrpenie, ale radosť. Lebo tá istá emócia, s akou sa film robí, v ňom i ostane.

MŠ: A čo vám pomáha pri štúdiu?
LK: Myslím, že u režiséra je to súhrn schopností empatie, analytického myslenia, citu, výber témy, ktorá rezonuje vo vnútri, výber správneho štábu, ktorý cíti rovnako, mentora, ktorých je na škole neúrekom a potom už len veľa práce a prebdených nocí.