MAMA. GABRIELA. TELEVÍZIA.
Marek Šulík je pedagóg na Katedre dokumentárnej tvorby Filmovej fakulty VŠMU.
Vysoká škola múzických umení, ako každá dobrá umelecká škola, je okrem iného aj priestorom pre slobodné tvorivé vyjadrenie. Prax nás učí, že príležitosťnakrúcať také filmy, aké chceme, sa po vstupe do profesionálnej sféry zužuje či zaniká. To samozrejme závisí aj od odhodlania absolventa. Výhoda pedagóga na takejto škole je napríklad aj možnosť vidieť filmy, aké by nikde inde nevznikli. Každoročné záverečné skúšky, spojené s premietaním desiatok krátkych filmov a cvičení, vytvárajú niekedy síce kostrbatý, ale rozhodne slobodne tvarovaný obraz sveta, v ktorom žijeme. Je jasné, že filmy, o ktorých hovorím, majú svoje formálne nedostatky, sú predsa súčasťou učenia sa umenia tvorby filmu, no témy, ktoré prinášajú, sú zvolené slobodne a vychádzajú z autentických postojov študenta. Nie je však zriedkavosťou, že pozeráme i filmy, ktoré sú zvládnuté po všetkých stránkach, formálne i obsahovo.
Jeden z takýchto filmov je film Lucie Kašovej Mama. Gabriela. Televízia.,ktorý vznikol v poslednom ročníku bakalárskeho štúdia. Hravý dvojportrét povahovo odlišných kamarátok, ktoré sa osamelosť života snažia prekonať zvláštnym druhom tvorivosti – aktívnou účasťou v zábavných televíznych programoch. Je to film urobený starostlivo a s láskou k svojim hrdinom.
Lucia film uvádza dôvtipne poskladanou expozíciou. Začína archívnym materiálom – obrazmi televíznych vysielačov – a po titulkovej sekvencii pokračuje akýmsi ľahkým exkurzom do dejín TV vysielania. Celý film rámcuje tajomným chlapíkom na stožiari, ktorý ladí anténu na televíznom vysielači, a tým akoby cestoval v čase – ako hýbe anténou, tak sa menia televízne záznamy. Nasleduje sekvencia, v ktorej sledujeme vyčerpaných, unudených televíznych divákov v súčasnosti. Prepínajú stanice až naďabia na program, kde vystupujú naše dve hrdinky. V relácii o varení varia “šóšku” . A tak akoby z kontextov dejinných a spoločenských prechádzame k Olianne a Gabriele, od veľkolepej prognózy – „…obyvatelia Slovenska budú televíznou obrazovkou spojení s dianím vo vlasti…” – sa dostávame do reality budúcnosti (teda našej súčasnosti, k tomu, čo televízia prorokovala vo svojich začiatkoch) a vidíme, že sme napokon spojení akurát tak prívarkom s vajcom. Od pátosu k banalite. Táto sekvencia tematizuje ďalšie dianie, ktoré sa však už dotýka dvoch konkrétnych osudov.
Režisérka vo filme navonok mapuje vzťah jednotlivca a televízneho zábavného priemyslu. Ten nám (jednoznačne z finančných dôvodov) vnucuje pocit, že realita na televíznych obrazovkách je zaujímavejšia, pestrejšia a vtipnejšia než život, ktorý naozaj žijeme, a preto ju treba sledovať. Cesta dvoch starnúcich žien, dobrých kamarátok, do televíznych relácií a observácia ich životných situácií však odkrývajú hlbšie myšlienkové plochy: samota existencie, iluzórnosť našich životov, márna snaha o zmenu, túžba po naplnení, možno pofidérne hľadanie zmyslu či hodnoty bytia. Ak by sme zadali takúto tému nášmu susedovi Ulrichovi Seidlovi, isto by sme z kinosály vychádzali ponorení v nihilistickej dezilúzii zo skazenej spoločnosti, ktorá sa hodnotovo vyprázdňuje a smeruje k rozkladu a sebazničeniu. Lucia Kašová však celú situáciu vníma inak. Rozhodne nie opačne, teda priestor televízie pre ňu nie je optimistické východisko z našich životov, a ani s ružovými okuliarmi, že všetko okolo nás je „cool“ a „v pohode“. Pre ňu sa aj televízia môže stať súčasťou tvorivo prežitého života, no iba vtedy, ak sa nestane cieľom, ale nástrojom, v našom prípade napríklad nástrojom rozvíjania kamarátskych vzťahov a spoločne prežitej recesie. Kašová tak akoby hovorila, že to najcennejšie, čo v živote máme, sme my a naše vzťahy s ostatnými. Zakliesneným kdesi v samote vesmíru nám neostáva nič iné, lepšie, než hľadať si cesty k sebe.
Olianna a Gabriela sú prístupom k životu dve rozdielne bytosti. Olianna má rada tarot, prirodzenú krásu, mágiu, teda pláva v akýchsi ezoterických vodách; Gabriela je človek matérie, svoje starnutie sa snaží zastaviť či skôr zakryť mejkapom, plastickou chirurgiou. Tie dve ženy predstavujú akoby nezlučiteľné protipóly, ktoré si však hlboko rozumejú, pretože sa stretávajú v bode samoty blízkej každému človeku.
Film nemá výraznú dejovú líniu, je skôr dômyselne vystavanou sériou obrazov, ktoré charakterizujú Oliannu a Gabrielu, ich vzájomné vzťahy a vzťahy k vlastným životom. Režisérka používa rekonštrukčné a inscenačné metódy a previazanosť jednotlivých motívov, presnosť strihových spojení prezrádza buď veľké realizačné šťastie alebo dôkladnú scenáristickú prípravu. Predpokladám, že skôr to druhé. Zaujímavý je spôsob, akým Lucia Kašová scény viaže a vytvára tak kompaktný celok. Niekedy je to asociatívnym strihom, inokedy jednoduchým prirovnaním. Napríklad zábery na trasúci sa pohár vody a čeriacu sa vodu v bazéne – táto väzba nenápadne akcentuje rozdielny sociálny status hrdiniek, ten je pre záver filmu dôležitý. Väčšinou ale ide o voľný (v zmysle slobodný) prechod z reality života do reality sna, z reality televízneho príbehu do reality života, a teda, napokon, do reality filmu, ktorý sledujeme. Pri týchto prechodoch vznikajú nové pointy, napríklad keď sa hlavnej hrdinke sníva, že sú v telenovele a hovoria o svojich reálnych snoch, ich divák to skomentuje lakonicky: „To sú sračky, teda…”, čo na jednej strane môže byť autorkiným ironickým komentárom k vlastnej naivisticky uchopenej scéne, ale zároveň to môže byť vôdzka k našej vyhorenosti, necitlivosti k skutočnosti, pretože sme prepálení sledovaním vyhrotených mediálnych emócií. Inak, pri opätovnom pozretí filmu som si všimol ďalšiu nuansu v tejto scéne. Hlavná hrdinka zaspáva pri televízore, kde beží takýto dialóg z naozajstnej telenovely: „Karol, naháňaš mi strach“, (nejaký virtuálny Karol sa vrátil z basy), a potom pokračujeme už v snovej scéne, kde naša hrdinka Gabriela začína replikou o svojom manželovi (volá sa zhodou okolností tiež Karol): „Otrávená som z toho Karola.“ Teda v sne sa zračí realita a naopak, v realite virtualita (povedzme, že tiež ide o synonymum sna). Takto sa Lucia Kašová kontinuálne zahráva s otázkou, čo je to teda realita, kedy žijeme „naozaj“. Mali by sme ostať živí a autentickí, aj keďvstúpime do virtuálneho sveta.
Ak som na začiatku napísal, že film je starostlivo urobený, myslel som tým remeselnú zdatnosť, ktorá sa prejavuje v detaile a jemnosti prevedenia. Týka sa to striedmosti použitých efektov (Viktor Bóža), úsporného, ale hravého strihu (Lucia Kopačková), ktorý podporuje asociatívne rozprávanie, a kameramanskej práce Martina Jurčiho. Kamera je esteticky výrazne štylizovaná. Dekupáž a rámovanie scén prezrádza, že nejde o náhodné udalosti, zároveň však kameraman svojím prístupom nelikviduje autentickosť udalostí, a dokonca i v reportážnych sekvenciách sa snaží zachovávať jednotný štýl. Komponovaná hudba (Gergely Both) prináša do filmu melancholickú emocionalitu, tá je však väčšinou v kontraste k skôr komickému obsahu. To je dôležité, pretože toto stretnutie zabraňuje nevhodnému patetizovaniu témy. Hudba teda vytvára zaujímavý posun vo vnímaní príbehu, ktorý nám kladie otázky spojené s výkladom diela.
Hoci pre mňa osobne je tento film opakovaným diváckym zážitkom, má i svoje skryté slabiny. Divák sa nedozvie, prečo sa v názve objavuje slovo MAMA, keďže vzťah režisérky a hlavnej hrdinky nie je vo filme exponovaný. Takisto by príbehu pomohol dôslednejší vhľad do rozdielnych životných situácií žien, tie sú vo filme len čiastočne naznačené. I keď… možno by konkrétnosti z ich životov zabránili vnímať film v nadčasovej rovine. Kašová sa totiž láskavo a chápavo vnára do príbehov svojich hrdiniek, napriek tomu, že nám neprináša veľa konkrétnych informácií. Pracuje s náznakom, s neverbalitou, tajomstvom.
Dve postavy, dva odlišné prístupy k životu rozohrávajú v divákovi napokon aj otázky správnosti konania v živote. Pragmatická Gabriela na záver filmu oddychuje s manželom pri bazéne, zatiaľ čo ezoterická Olianna musí sama opravovať svoj dom. Gabriela prihlási dcéru na kasting do reklamy preto, aby si dievčatko zarobilo peniaze a mohlo si kúpiť, čo bude chcieť. Máme pocit, že pragmatizmus a peniaze to zase vyhrali. Prekvapivou pointou, koncom filmu, však autorka hovorí o empatii, ktorá je v dnešnom svete taká potrebná.
MAMA. GABRIELA. TELEVÍZIA.
© 2017, VŠMU
Réžia: Lucia Kašová
Film vznikol v Ateliéri dokumentárnej tvorby
