ROZHOVOR Z CYKLU INÉ VÍZIE SK

Vizuálny umelec, výtvarník a hudobník András Cséfalvay (AC) sa už čochvíľa stane kurátorom Iných vízií SK 2018. Ako víťaz prvého ročníka prehliadky prezradil v nasledujúcom rozhovore mnohé o víziách vo vlastnej tvorbe a tiež o najnovšom projekte, ktorý bližšie predstaví na premiére 27. apríla vo Foajé.

PS: Výraznou osobnosťou súčasnej slovenskej umeleckej scény si sa stal už počas štúdia na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, keď si za videoinštaláciu makety operného cyklu Maquette – or why do I keep wanting to make opera získal prestížne ocenenie Oskára Čepana. Už tu sa prejavil tvoj záujem o neobvyklé zlučovanie opery s videoartom. Ako vznikla táto myšlienka? Čo ťa fascinuje/inšpiruje práve na opernom umení?

AC: Môj záujem sa v skutočnosti nevzťahoval priamo na operu, ako skôr na spôsob umeleckej komunikácie, ktorá zahŕňa viacero vnemov. Ako študenta maľby ma zaujímalo, akým spôsobom komunikujú časovo závislé médiá ako film alebo hudba. Hľadal som spôsob totálneho zahrnutia, umenie, ktoré vplýva na svojho diváka v rôznych vrstvách: niektoré konkrétne a vedome a niektoré menej uchopiteľným, podvedomým spôsobom. V rozhovore o mojich snahách raz niekto vyslovil, že čo ma zaujíma, to je Gesamtkunstwerk, wagnerovská snaha o totálne umenie. Moje rané práce prijali tento pracovný model, a hoci to boli formálne skôr experimentálne filmy, ja som ich začal nazývať opery. V mojej bakalárskej práci Maquette – or why do I keep wanting to make opera sa vyjadrujem k fascinácii pádu hrdinov a k špeciálnej kráse pádu.

PS: Žánrovo tvoje snímky azda najlepšie zapadajú do sci-fi, pričom v nich často reflektuješ samého seba ako bádateľa v novom, neznámom priestore mimo našej každodennej existencie. Tento princíp uplatňuješ napríklad vo víťaznom videu prvého ročníka Iných vízií SK New Horizons II…

AC: Je pravda, že viacero prác, ktoré som vytvoril, sa odohráva v budúcnosti, no pre mňa je doležitá fikčnosť, výmyseľ mimo klasickej časovej osy. Zaujíma ma história a mytológia, či už fixovaná alebo fantazijná, minulá či budúca. Je pre mňa dôležité, aby sme si uvedomili užitočnosť fikčných svetov oproti tomu, čo prežívame ako rozprávanie o skutočnosti. Spôsob rozprávania, ktorý sme zvyknutí používať ako “skutočný”, má svoje miesto práve pre svoju užitočnosť. Keď hovoríme o realite, spoliehame sa na úzus, že pojmom predsa rozumieme a rozumom vieme oddeliť, čo je to rozprávka a čo spravodajstvo. Hoci rozprávky (a to tiež vačšinou intuitívne vieme) vedia nadobudnúť mód rozprávania, ktorým hovoria o vymyslenom kráľovi, o vymyslenom konflikte alebo o vymyslenej láske a vystihnúť pritom to, čo prežívame bežne. Dokonca aj lepšie, než ako by sa to konkrétne pomenovalo. Rozprávky na niečo dobré sú, no na niektoré úkony treba použiť tažko skúšanú, prízemnú reč – reč skutočnosti. Ale, a trocha sa opakujem, nie je “reálne” len meno pre tú najbežnejšiu fikciu?

Video New Horizons II tematizuje konflikt dominantného výkladu sveta s inými a hovorí o dôsledkoch tejto dominancie. Ľudia zaslepení vidinou nekonečného progresu a ekonomického vývoja napredujú a kolonizujú poslednú planétu. Počas cesty na Pluto ich navštívia duchovia, ktorí pripomínajú jednodimenzionalitu takéhoto uvažovania.

PS: Pozíciu finalistu tento rok meníš na pozíciu kurátora Iných vízií 2018. Ako vnímaš zodpovednosť voči výberu? Máš už predstavu, čo bude smerodajné pre tvoj koncept, aké budú “tvoje vízie”?

AC: Celkovo mám pocit, že experimentálny film a videoart je špeciálnym, menšinovým žánrom. A tomu zodpovedajúc ma zaujíma viac práca s naratívnym obsahom a záujem o niečo iné, než formálne aspekty alebo experimentálnosť. Nemyslím si, že je niečo experimentálne z vlastnej vôle, samo od seba. Experimentálne filmy sa v tej kategórii skrátka ocitnú. Občas kvôli tomu, že sú príliš abstraktné, dlhé, krátke, omylom či neodhadom komplikované, ich textúra má príliš veľkú odchýlku od normy, sú príliš hlboké alebo odfláknuté. Rád sa ujmem tejto práce, pretože venovať pozornosť veciam, ktoré si to nevedia vynútiť, je niečím, čo robí naše životy bohatším. Obzvlášť, keď sa o našu pozornosť hlási toľko vecí – a nahlas.

PS: Tvoj najnovší počin Godefroy de Bouillon, ktorý je súčasťou heroického operného cyklu Pád hrdinov, bude mať onedlho premiéru v bratislavskom kultúrnom priestore Foajé. Prezradil by si o ňom niečo viac? Ako nadväzuje na predchádzajúce projekty a v čom sa, naopak, od nich líši?

AC: Operu o padlom križiackom kráľovi som vymyslel ešte pred Maquette – or why do I keep wanting to make opera v roku 2008. Text som mal napísaný. Je to jedna z mála vecí, ktoré som pred sebou tlačil bez straty energie a zrazu som mal pocit, že je to stále svojím spôsobom relevantné. Nepovedal by som to o väčšine mojich ostatných neuskutočnených nápadoch. Text som napísal v čase odsúdenia a popravy Saddáma Husseina. Prišiel som na príbeh križiaka, ktorý svoje poslanie myslí vážne, ale nastane problém s pomýlením pojmov. Všetko vrie v jednej polievke – boh, láska, ženy, hrdosť, národ boží, pozemský Jeruzalem s hradbami z pieskovca a nebeský Jeruzalem sľúbený. Konfúzia sa pretne až v momente, keď Godefroy stojí po kolená v krvi pred chrámom Šalamúna. Je to video o tom, ako ľahko sa hodnoty vymenia za reprezentantov daných hodnôt. Táto obmena zaslepuje a vedie k tragédii.

PS: Návštevníci Foajé sa okrem projekcie tvojich staro-nových videoopier môžu tešiť aj na predstavenie techniky motion capture…

AC: Už niekoľko rokov sa venujem 3D animácii. Pre mňa je to zaujímavý nástroj na fabrikáciu ďalších príbehov. Ja sám možem nadobunúť rolu viacerých hercov a hlasov. V príbehu môžem všetko. Páči sa mi, že je to aj v tejto mediálnej úrovni dobrým príkladom môjho presvedčenia: technologický pokrok neprichádza s  väčším pochopením skutočnosti, umožňuje nám len vytvárať lepšie príbehy. Minulý rok som si pomocou podpory z Fondu na podporu umenia zaobstaral motion capture v dosiahnuteľnej cenovej úrovni. Väčšina komerčných produktov je cielená veľkým produkciám. Perception Neuron vytvoril kickstarter produkt, ktorý zďaleka nie je taký dokonalý ako optické systémy, ale je to veľmi užitočný nástroj pri animácii. Okrem videa Godefroy de Bouillon som s ním pracoval aj na práci pre Novú synagógu v Žiline, kde vystavujem animovaného pravekého cicavca Purgatoria ako hosť na výstave Dalibora Baču.