Deadpool je výborný komiksový hrdina. Teda vlastne antihrdina, žiadny skautík, tých už aj tak v dnešných komiksoch veľmi niet, ale iné som chcel. Komiks mám rád preto, že je to umelecký druh, ktorý toho znesie mimoriadne veľa a neprichádza o výraz. Veď ešte aj tá pornografia vie byť v komikse normálne vkusná. No, nie normálne, ale rozumieme si, v komikse sa toho jednoducho dá ukázať podstatne viac, ako v iných umeleckých druhoch a zároveň udržať mieru. Akože divák, čitateľ komiksu si sotva kedy povie, že toto už je za hranou. No a Deadpool je práve v tomto výborný, komiksový antihrdina, ktorého humor je presne tou zmeskou infantilnosti, hrubosti, vulgárnosti, sarkazmu, brutality a naivity, ktorá sa nedá inde sprostredkovať bez toho, aby to nepôsobilo umelo a samoúčelne.

Preto ma prvý filmový Deadpool vlastne vôbec nechytil. Nie zlý pokus, to pokojne môžem uznať, ale deadpoolovské komiksy sú inde a ten posun som akosi neprehrýzol. Film, ktorý netúžim vidieť znova, čo automaticky neznamená, že som si ho znova nepozrel, pôvodné podozrenie sa však iba potvrdilo. Ten film sa mi nezdá dosť dobrý a nemal nikdy vzniknúť. Nie každého komiksovéhu (anti)hrdinu môžeme prerobiť na (anti)hrdinu filmového. Lobo by o tom vedel rozprávať a Deadpool vlastne tiež.

Dvojka síce dopadla lepšie, ale základný pocit sa nezmenil. Čosi mi tam vadí natoľko, že filmového Deadpoola nedokážem mať rád. Ale dobre aj tak, lebo už aspoň viem, čo to čosi je.

Deadpool je kŕč a kalkul, priveľký na to, aby som sa neho dokázal povzniesť, film pod moju úroveň a nemyslím to nijako narcisticky, len akoby som bol už ako divák kdesi inde a vlastne ani to nie je presné, len nechcem na rovinu napísať, že pri Deadpoolovi sa fakt cítim staro. Zvyknem na tú tému žartovať, iste, ale vlastne tým iba maskujem taký ten pocit nepatričnosti súvisiacej s vekom. Akože nemôžem nosiť úzke nohavice s gumičkou na konci zapravené do tenisiek, lebo by to bolo vzhľadom na môj vek neprirodzené. A presne takto som sa cítil na Deadpoolovi v kine, neprirodzene, hoci kino považujem vo vzťahu k mojej osobe za ten najprirodzenejší priestor vôbec.

Zároveň ale Deadpoola 2 nemôžem zatratiť ako film, čo som naň už jednoducho starý, lebo minimálne jedna sekvencia a jeden motív akoby v ňom boli presne pre ľudí môjho veku, uviaznutých kdesi medzi štyridsiatkou a päťdesiatkou, kde už je rovnako pravdepodobné, že človeka chytí v lepšom prípade druhá miazga, v horšom infarkt myokardu. Že ktorá sekvencia? Yentl. Bravúrny kontrastný gag a intertextový odkaz, tá jediná vec, kvôli ktorej malo zmysel Deadpoola vidieť. Asi jeho obľúbený film, veď ho aj pozerá, aj pieseň z neho si notuje, ale  spomedzi ľudí, čo boli so mnou v kinosále, som ho videl pravdepodobne jediný. Usudzujem podľa smiechu. Smial som sa sám, čo sa deje často, ale teraz to nebolo kvôli tomu, že ľudia ten gag jednoducho nechytili. Nevideli Yentl, (príbeh mladej židovky, čo sa prezlieka za mladého muža), nevedia o čom je (aby mohla študovať Talmud) a teda prečo to je tak veľmi v kontextoch Deadpoola vtipné (osudovo sa zamiluje) a možno sotva poznajú meno Barbara Streisandová (americká herečka a speváčka, hrá v tom a spieva, aj to napísala a zrežírovala) a vôbec, sme inde, čo je úplne v poriadku, nemusíme všetci vidieť všetko (Yentl sa nakrúcal v socialistickom Československu, čo bol mimoriadny punk).

Lenže použitie Yentl v Deadpoolovi je natoľko veľký bizár, že ide jednoznačne o autorský zámer, čo znamená, že tvorcovia museli rátať aj s divákmi ako som ja a chceli nám urobiť radosť. Alebo si chceli urobiť radosť sami, čo by znova bolo celkom legitímne, ak by Deadpool nebol tak jednoznačne koncipovaný na prvotný efekt. Lebo jednoducho neverím, že Yentl je súčasťou generačnej pamäte tých teenagerov, čo zaplnili kinosály, našich, ani amerických, respektíve globálnych multiplexov, takže odkazovanie naň bol znova kalkul, pokus o rehabilitáciu videného v očiach ľudí, čo ten film vlastne nie je pre nich.

No nič, zostaňme pri tom, že Deadpool 2 je možno super, ale to by o ňom musel písať ktosi iný, nie nevyhnutne mladší, ale niekto, komu nevadí, že filmári až príliš premýšľajú o tom, kto sa bude na ich film dívať a snažia sa mu vyjsť v ústrety. Nedostatok autorskej integrity sa to volá a vadí mi to, čím sme sa práve dostali na miesto, kde môžeme výborne premostiť k Solovi.

A Star Wars Story, epizóda druhá, teda druhý viac menej nezávislý film zo sveta Star Wars, ktorý zapĺňa slepé miesta hlavnej dejovej línie, čo sa v nej tématizuje súboj svetlej a temnej strany Sily.

V ňom totiž tú autorskú integritu cítim mimoriadne intenzívne. Tie príbehy nepotrebujeme vidieť, aby metapríbeh dával zmysel, len sa doplňujú čriepky deja pre ľudí, čo ich majú radi, lebo ten svet je akosi ich súťažou. Ron Howard akoby Lucasovi splácal dlh plnením nevyslovených prianí fanúšikov prvej generácie. A scenárista Lawrence Kasdan svojim spôsobom tiež. Fanúšikovia prvej generácie, čo videli prvé Star Wars v detstve či ranej mladosti, keď to celé začínalo, totiž veľmi dobre vedia, čo sú Kasdan a Howard zač. A Kasdan a Howard vedia, čo sú zač ich diváci, lebo sú ako oni. Tiež fanúšikovia, akurát zvnútra, Kasdan, dvorný scenárista Ságy a milovník westernov čo pomáhal Spielbergovi a Lucasovi s Indym a Howard, ktorý vďačí Lucasovi prakticky za všetko. Lucas totiž Howarda vyslovene urobil – nielenže ho ako devätnásť ročného začínajúceho herca obsadil do Amerického grafitti (American Grafitti, 1973), ale podporoval ho aj keď sa rozhodol herectvo zanechať v prospech réžie. A hoci Žblnk (Splash, 1984) ani Zámotok (Cocoon, 1985) Lucas Howardovi neprodukoval, jeho ILM sa postaralo o triky, čo bola obrovská pomoc. Dalo by sa pokračovať, Howard s Lucasom sú totiž skoro takí veľkí kamoši, ako Lucas so Spielbergom.

Veční chlapci s vizážou zrelých pánov oslavujú sami seba, svoje priateľstvo a Solo: A Star Wars Story je darček, v ktorom sa Kasdan vybláznil ako scenárista, k čomu si ešte prizval aj vlastného syna a Howard ako režisér, ktorého s Lucasom spája mimoriadne pevné puto. A zase, veď vieme, Willow, nádherné, dodnes nie naplno docenené fantasy, Lucasov a Howardov najväčší spoločný projekt, čo vtedy príliš nedopadol, ale to iba preto, že nikto nekalkuloval s potenciálnym diváckym záujmom. Preto mi až duša zapišťala, keď som v Solovi zbadal Warwicka Davisa, ktorého Lucas s Howardom obsadili do hlavnej úlohy vo Willow na základe jeho hereckého výkonu v Návrate, kde hral Ewoka. To už ani nie je integrita, ale filmárska alternatíva abiturientskej besiedky. Znova sa nám títo páni stretli po dlhých rokoch, aby nakrútili scifi western, ktorý celkom oprávnene môže asociovať Firefly, lenže nejde o vykrádačku, lebo Kasdan písal a režíroval westerny, keď ešte Joss Whedon čelil dermatologickým nástrahám puberty.

Je až fascinujúce, ako je Solo nádherne staromilský, príbeh nerozprávaný kvôli pointe, ale aby sme si užili každú jednu chvíľku s obľúbeným hrdinom, o ktorom už vieme, ako sa podpísal a ako tragicky zomrel.

Nemohol som si ako fanúšik a pamätník želať viac. Vyrástol som na Hviezdnych vojnách, na tých pôvodných, čo boli v prvej polovici osemdesiatok ešte stále mimoriadne v kurze a v socialistickom Československu sme ich nakoniec v kinách nevideli iba preto, že Reaganova administratíva použila ich názov – Hviezdne vojny – na metaforické označenie tzv. strategickej obrannej iniciatívy, čo bol vojenský projekt, ktorého ambíciou bolo vybudovať na obežnej dráhe systém satelitov na detekovanie a likvidáciu sovietskych jadrových rakiet. Scifi? Čisté, aj keď vtedy sa to tak vlastne nezdalo a pokojne môžeme tvrdiť, že Hviezdne vojny boli aj pri páde železnej opony. To ony totiž hrozili, že ekonomicky zruinujú celý východný blok so Sovietmi na čele.

Mimoriadne veľa sa o tom vtedy hovorilo, a u nás tiež, takže slovné spojenie Hviezdne vojny vďaka propagande aj u nás poznal každý, hoci s filmami si ho spájali iba tí, čo mali šancu Hviezdne vojny vidieť či už na začínajúcich videách, či kdesi v Juhoslávii na dovolenke. Každopádne, Hviezdne vojny boli v socialistickom Československu prítomné aspoň tak silno, ako v Amerike, aj keď možno v politickejšom kontexte, ale to je jedno, lebo boli tu a tak sme aj my, na tej temnejšej strane železnej opony dostali šancu prepadnúť ich magickému čaru.

Prepadli sme, Hviezdne vojny nás uchvátili, a dobre, že sa tak stalo vtedy a tam lebo pripúšťam, že ak by som do toho vlaku naskočil neskôr, napríklad v deväťdesiatkach, keď sa vďaka druhej trilógii už šialenstvo rozpútalo naplno aj u nás, nikdy by som sa milovníkom Hviezdnych vojen nestal. Lebo treba pripomenúť, že ten celkom prvý film nenormálne zostarol a ak by som sa naň pozrel čo i len trošička objektívnejším pohľadom, musel by som pripustiť, že Nová nádej je vlastne strašný paškvil.

Je? Iste, ale ani za mak to nevadí, lebo Hviezdne vojny už navždy zostanú tým filmom, tou sériou filmov, tou frančízou, tým popkultúrnym fenoménom, čo sa o nich rozpráva ešte lepšie, ako sa na ne díva. Také tie čudné veci, ako napríklad v aktuálnom Solovi fakt, že Chewie, Chewbacca je pôvodne beštia kŕmená ľudským mäsom. Ale inak sú samozrejme civilizovaní, len stravovacie návyky majú svojrázne. A Solo sám je normálny vrah, čo strieľa prvý, ale to už sme vlastne tiež vedeli.

Vadí to? Mne nie, ani v najmenšom, Hviezdne vojny sú totiž reliktom kinematografickej minulosti, keď skutočne spoilery nikomu nevadili a rozprávanie sa o filmoch bolo aspoň také zábavné, ako sledovanie filmov samotných. V kontextoch Deadpoola, ktorý by žiadny zásadnejší rozhovor neuniesol, lebo už po desiatich minútach by jednoducho nebolo o čom, mi nezostáva nič iné, len skonštatovať, že blockbustre sa skutočne dajú čítať aj ako generačné portréty a obraz tej mojej mi jednoducho vyhovuje viac. Nestačí mi film zažiť v kine, užiť si to tam poriadne, intenzívne, naplno a na konci len tak odísť a zabudnúť, že raz stačilo, nie, ja si do kina naozaj chodím vlastne len vyberať filmy, čo si ich odnesiem v hlave, aby so mnou mohli ostať navždy. A s tými najsilnejšími, ako Star Wars, sa mi to naozaj aj darí.