VIS alebo Vienna Shorts patrí medzi najzaujímavejšie európske festivaly venované krátkemu filmu (a animácii a hudobnému videu). Ako jediný rakúsky festival má právo posielať filmy na oscarovský longlist, no zároveň ostáva skromný a dôraz kladie na kvalitnú dramaturgiu. VIS je výborným príkladom silnej kurátorskej práce. Miesto na ňom majú nekonvenčné až experimentálne filmy, silne zastúpený je aj artists’ film, teda diela na pomedzí kinematografie a výtvarného umenia.
Témou a akýmsi sloganom tohto ročníka bolo We Need to Disagree – výzva k dialógu, no ešte viac výzva k vyjadreniu kritického postoja. Jej hlavným nositeľom je už pravidelne rozsahom nie veľký △ (Triangle) program, téma však udávala tvár celému festivalu a skrz jej optiku bolo možné nazerať na veľkú časť programu – od odmietania konvenčného vkusu, cez kriticky naladené filmy, až po diskusie spochybňujúce súčasnú festivalovú prax. Práve △ program krásne ukazuje rozmanitosť kurátorstva. Demonštruje nielen to, ako rôznorodo sa dá pristúpiť k spracovaniu jednej témy, no taktiež to, ako sa dá ovplyvňovať vyznenie filmov ich zaradením do istého programu. Ukazuje schopnosť vychádzať z lokálnych tém a zároveň prehovárať univerzálne. Predovšetkým tomuto sa chcem v reportáži venovať.
Základom △ programu je spolupráca viacerých festivalov a akýsi dialóg medzi nimi. VIS totiž každý rok pozýva dva festivaly, aby zostavili pásmo filmov na danú tému, pričom sám zostaví tretie, a každý festival potom tieto pásma premietne. Tento rok išlo o Glasgow Short Film Festival a barcelonskú L’Alternativu. Už tento výber festivalov a miest, ktoré reprezentujú, naznačil, ktorým smerom sa téma s evidentne politickým nádychom bude uberať: Brexit, Katalánsko a sté výročie vzniku Rakúskej republiky. A revolučný rok 1968. Aj keď sú všetky tieto témy v jednotlivých programoch prítomné, v skutočnosti ostávajú na pozadí. Zostavovatelia sa ponorili hlbšie do spoločnosti a snažili sa demýtizovať, pátrať, čo vedie k výbuchom nacionalizmu a populizmu. Každý vychádza zo súčasných problémov svojej krajiny a aj keď vypovedajú o podobných problémoch, každý z troch programov je výrazne iný.
Ako prvý sa však vo Viedni premietal štvrtý, akýsi doplňujúci program s názvom „Home Is Where I Want to Change Things“ pôvodom z Berlinale. Ten vytváral premostenie k roku 1968 a predstavil šesť experimentálnych filmov prevažne z Nemecka druhej polovice 60. rokov. A úvod nemohol byť lepší: Farbtest. Die Rote Fahne od Gerta Conradta. Slávny film, ktorý sleduje štafetový beh mužov s červenou vlajkou ulicami Západného Berlína, vyjadruje rebéliu voči zaužívanému poriadku i ideály, veľmi jednoducho a efektne ukazuje, čo to znamená we need to disagree.
Ďalšie filmy v programe nám naznačujú, čím žili 60. roky, čo boli (a z akýchsi neznámych príčin stále sú) problémy, ktoré viedli k spoločenským nepokojom. Christiane Gehner vo filme Programmhinweise, napríklad, imituje televízne hlásenie, aby („predtým, než prepneme na živý prenos z Majstrovstiev Európy v krasokorčuľovaní“) hovorila o postavení žien v spoločnosti, ženských právach a tele. Antigona Uly Stöckl zas svojským spôsobom prerozpráva príbeh slávnej antickej rebelky. Nesúhlas je vyjadrený aj vo filmových postupoch, napríklad, v cyklení a až istom abstrahovaní v prípade filmu My Name is Oona režisérky Gunvor Nelson (s hudbou Steva Reicha), alebo v ničení samotnej suroviny v prípade Rohfilm Birgity a Wilhelma Heinovcov.
Nasledoval viedenský program s názvom Of Islands and Scapegoats (And Suddenly Hatred Erupts), kde ostrov odkazuje jednak na prezývku Island of the Blessed, ktorú si Rakúsko získalo v 70. rokoch, jednak na izolované ostrovy, ktoré sa z krajín snažia vytvoriť nacionalisti. Výber sa teda pýta, akou krajinou v skutočnosti Rakúsko je. Alebo presnejšie: výročie republiky sa stalo východiskom pre skúmanie národnej identity ako myšlienky a s tým súvisiace budovanie národných mýtov a politický populizmus.
Aj tento program začínal klasikou, filmom Österreich! Huberta Sieleckeho, ktorý nám zjednodušene ukazuje, ako asi vyzeral televízny diskurz na prelome storočí, keď sa nacionálna strana FPÖ Jörga Haidera stala prvýkrát súčasťou vlády. Film sa dá čítať mnohými spôsobmi, no opakovanie slova Österreich a jeho variácií hovorí minimálne o akejsi posadnutosti sebou samým, ktorá sa rýchlo stáva smiešnou.
Niekoľkokrát opakovanou témou vo výbere sú hranice, ktorých umelé vytyčovanie najlepšie vystihla Veronika Schubert filmom In erster Linie: v obraze sledujeme niečo ako premieňajúce sa štátne hranice, hoci v skutočnosti ide o obrysy oblakov, zatiaľ čo v zvukovej stope počujeme úryvky mediálnych diskusií o utečencoch. Budovaniu národného povedomia sa zas venuje dokument Polonez. Agnieszka Elbanowska v ňom ironicky zachytáva prípravu a priebeh amatérskej umeleckej súťaže o najlepšie vyjadrenie osobného patriotizmu. Členmi poroty sú, príznačne, miestni funkcionári, poetka a kňaz.
Program z Glasgowa s názvom The Will of the People najviac pracoval s artists’ filmom a zameral sa na britskú spoločnosť, ktorá si zvolila Brexit. Samotné referendum, či skôr toxickú diskusiu pred ním, tematizuje priamo iba John Smith svojím strihovým filmom Who Are We? Ďalšie filmy sa už snažia zachytiť to, čo bolo v centre celého hnutia za odchod z Európskej únie – predovšetkým inštitucionálny rasizmus a white privilege. Film skupiny Young Fathers Random White Dudes tematizuje rasizmus v umeleckom svete, vyrovnáva sa s tým, že v galériách vidíme a obdivujeme portréty „náhodných“, bohatých belochov-mužov. Ľudia iných etník ostávajú neviditeľní, sú vymazávaní z histórie.
Program sa nepriamo vyjadruje taktiež k dvom veľkým „kauzám“, ktorými Británia ostatné mesiace žije: požiar Grenfell Tower a nezákonné deportácie ľudí, ktorí v Británii žili legálne po desaťročia. Ayo Akingbade spája vlastné zábery s početnými archívmi, aby vo filme Street 66 sledovala zápas obyvateľov Angell Town Estate v londýnskom Brixtone o možnosť rozhodovať o sebe a svojom okolí. Aj keď ide o udalosti 90. rokov, prehovárajú k súčasnosti práve bojom proti nezáujmu autorít o chudobných a marginalizovaných ľudí, respektíve proti záujmu iba o pozemky, na ktorých títo ľudia žijú.
Jedným z najlepších diel v celom △ programe bol Civil Rites umelkyne Andrey Luky Zimmerman. Východiskom bola reč Martina Luthera Kinga z roku 1967, keď si v Newcastli preberal čestný doktorát. Zimmerman necháva hovoriť miestnych obyvateľov o témach tohto prejavu (rasizmus, chudoba, predsudky, násilie atď.) a sleduje, ako sa život v Newcastli (a vo svete) za 50 rokov (ne)zmenil. Samotných ľudí však nikdy nevidíme, v obraze totiž sledujeme desiatky miest v Newcastli, na ktorých sa odohrali rôzne manifestácie, vzbury alebo súboje. Zimmerman spája udalosti s rôznou agendou, zápasy za slobodu naprieč storočiami, no zároveň akoby hľadala ducha týchto miest – a ducha we need to disagree. Nachádza iba všedné miesta, ulice, parky, budovy, ktoré sa nijako nelíšia od iných, no predsa majú svoju zásadnú históriu.
Barcelonský výber mal skôr esejistický charakter a pracoval s prelínaním osobného a spoločenského – preto aj názov The Personal and the Political. Žijeme v svete, kde aj sexualita a coming out majú politický rozmer, hoci ide o výsostne osobnú vec, preto sa vo výbere nachádzal, napríklad, (Auto)Exposiciones: Coming Out autorky Florencie Aliberti. Ide o found footage dokument o mladých ľuďoch, ktorí sa nakrúcajú počas toho, ako rodičom oznamujú svoju homosexualitu. Spája sa v ňom intímnosť s politikou, no zároveň skúma sebareprezentáciu alebo implikuje vplyv sociálnych sietí na život mladých ľudí.
Dôležitou témou programu bolo vyrovnávanie sa s minulosťou. Opäť išlo o osobné príbehy, ktoré však vypovedajú o španielskej modernej histórii. Vo filme El cadáver del tiempo sa jeho autor Luis E. Parés snaží vysporiadať s dedičstvom Francisca Franca tak, že ničí jeho podobizne. Pedro M, 1981 režiséra Andreasa Fontanu zas tematizuje pokus o štátny prevrat z februára 1981. Tento pokus sa podarilo nakrútiť kameramanovi Pedrovi Martinovi – čo je jedna z mála vecí, ktoré o ňom jeho dcéra vie. Keď Martin bez stopy zmizne, jeho dcéra sa rozhodne odkryť otcove tajomstvá, pričom sa zdá, že historické archívy s celospoločenským významom môžu obsahovať aj osobné drámy.
Nekontrolovaný barcelonský turizmus je témou animovaného dokumentu Organizar lo (im)posible autoriek Carme Gomila a Toniny Matamalas. Slovo v ňom dostávajú upratovačky v hoteloch, ktoré popisujú, ako sa ich dotýkajú stupňujúce sa nároky na množstvo a rýchlosť práce, zatiaľ čo kvôli outsourcingu dostávanú menej a menej peňazí. Film tak odhaľuje pozadie turistického priemyslu, skrz konkrétny príklad hovorí o dopade na miestne obyvateľstvo a kritizuje exploatujúci kapitalizmus.
We need to disagree nás nielen nabáda, aby sme uvažovali o témach, ktoré jednotlivé filmy otvárajú, aby sme spochybňovali zaužívané pravidlá a búrili sa voči tomu, čo sa nám politici snažia nahovoriť svojím populizmom. Na ďalšej, kurátorskej rovine funguje △ program ako inšpirácia pre ďalšie festivaly – a mohol by aj pre tie naše. Pretože takéto poňatie festivalovej dramaturgie na Slovensku stále chýba. VIS je výborný príklad toho, ako veľa sa dá dosiahnuť aj pri malých rozmeroch.
VIS – 15th Festival for Short Film, Animation & Music Video
Viedeň, 29. máj – 4. jún 2018
