Jurský svet: Zánik ríše (Jurassic World: Fallen Kingdom, USA / Španielsko 2018, r. J. A. Bayona), piaty diel série a prvé pokračovanie reštartu je presne ten tip filmu, čo sa o ňom náramne dobre mudruje a zároveň je to tak trocha zbytočné. Plytvanie slovami na film – sám osebe za to azda ani nestojí, ale možno ho využiť ako príklad pars pro toto vo vzťahu ku kinematografii vyprázdnenia, za ktorej reprezentanta ho môžeme považovať. Zdráham sa písať v tomto kontexte o skazenom Hollywoode orientovanom čisto na komerčný zisk, hoci by to bolo najjednoduchšie, lenže nemôžem, lebo jednoduché veci ma jednak nebavia a jednak na žiadny skazený Hollywood samozrejme neverím.

Jurský Park: Zánik ríše sa mi skôr javí byť filmom programovo reagujúcim na zmenu diváckych preferencií a jeho ambíciou je, aby aj koza bola sýta, aj vlk zostal celý. Nech už je modelovým majoritným divákom týchto filmov hocikto, nazdávam sa, že je to jedinec, čo uprednostňuje 3D projekciu, najlepšie rovno v IMAXE a je lenivý čítať titulky, hoci je s najväčšou pravdepodobnosťou gramotný, takže si vyberá verziu s dabingom. A ak sa dá, tak ide na Dolby Atmos a kúpi si občerstvenie, nech je zážitok čo najintenzívnejší. Veď kvôli nemu sa na tieto filmy chodí predovšetkým, kvôli okamžitému hedonistickému potešeniu z ohúrenia zmyslov, pri ktorom je vlastne jedno, na čo konkrétne sa dívam, aký konkrétny príbeh recipujem – ak vôbec. Odtiaľ to vyprázdnenie.

A nevadí mi to a nie som z toho smutný, len ma mrzí, že už sa nedokážem na túto novú kinematografiu adaptovať, hoci by som veľmi rád, lebo by som sa v kine nenudil na veciach, čo by ma mali baviť a nepremýšľal by som podaromnici o tom, ako sa čoraz podstatnejšia časť tej čistej zábavnej participačnej rekreačnej kinematografie pretransformováva do podoby, čo jej síce rozumiem, ale nijako ma nenadchýna.

Alebo len celkom jednoducho blbnem a čosi podstatné mi uniká. Inak si totiž neviem vysvetliť skutočnosť, že pri filmoch ako Jurský svet: Zánik ríše sa síce dokážem nadchýnať nad detailmi, náramne ma bavia niektoré časti, sekvencie, pasáže, ale ako celky tie filmy nedokážem mať rád.

Dobre a teraz si konečne napíšme, o čo presne ide.

Prvý Spielbergov Jurský park je snímka, na ktorej je tých 25 rokov síce vidieť, ale zdá sa mi, že v dramatickom slova zmysle funguje pri každom pozretí. Dinosaury sú super, samozrejme, ale úžasné na Jurskom parku je to Spielbergovo filmárske hranie sa. Hladina vody v pohári rozvlnená Tyranosaurovým dupotom, pád auta a zliezanie zo stromu ako tandemový súboj o to, kto bude dole skôr, teda také tie veci, čo Spielberg vie a vždy vedel a patrí kvôli nim medzi žijúcich klasikov, ľudí, čo filmu rozumejú na absolútne elementárnej úrovni a ich režisérska suverenita pri narábaní s divákovými emóciami by mohla pôsobiť až strašidelne. Chaplin to takto vedel, Billy Wilder, Hitchcock, je ich samozrejme viac a môžeme ich mať radi a nemusíme, ale rešpektujeme ich, lebo na ich tvorbe je akosi vidieť, že sa síce rozhodli divákov predovšetkým zabávať, ale nerobia si z nich pritom zároveň prdel a celkom normálne vkladajú svoju filmársku bravúru do služieb príbehu snažiaceho sa čosi normálne vypovedať. Témou prvého Jurského parku nie sú dinosaury, ale vzťah vedy a zodpovednosti, respektíve to, o čom tam vraví postava Jeffa Goldbluma. Človek by mal byť pokorný a opatrný, lebo moc obsiahnutá vo vedeckom poznaní môže byť bez zodpovednosti a pokory deštruktívna.

Jurský park je teda skutočne mimoriadne dobrý film nielen z hľadiska filmového jazyka, ale aj kvôli tomu, čo sa tým filmovým jazykom vypovedá. Tá myšlienka síce nie je najpôvodnejšia, ani rozvinutie nemusí byť nijako zvlášť inovatívne, ale je to tam a možno to brať vážne. No a tie štyri ďalšie filmy v sérii sú potom, vrátane posledného, vzhľadom na Jurský park celkom zbytočné, hoci každý iným spôsobom, lebo už ide len o ten jazyk, ale nie o to, čo sa ním artikuluje…

Tento posledný sa mi zdá najhorší, lebo si zo svojich divákov robí prdel, v zásade nimi pohŕda a im to vôbec nemusí dôjsť. Čosi na spôsob takých tých patetických show postavených na emocionálnom vydieraní, nemorálnych tak hlboko, že pesimista by na ich základe mohol usudzovať, že metafyziky niet alebo ak by bola, musela byt ich tvorcov skántriť bleskom. Ako keby sme si robili žarty z mentálne postihnutých a zabávali sa na nich hneď dvakrát, prvý raz, že nás neprekukli a druhýkrát, že sa z toho tešia.

Nazval som si to subverzívna persifláž. Ide o postup, v rámci ktorého tvorca nakrúca vedome pod svoju úroveň aby vyhovel predpokladaným požiadavkám davu a zároveň do diela vkladá prvky ukazujúce, že ho teoreticky môže rešpektovať aj tá divácka majorita, ktorá vidí viac.

Niektoré obrazy a sekvencie Jurského sveta: Zániku ríše ilustrujú, že režisér veľmi dobre vie čo robí, hoci film ako celok pôsobí, že režiséra nemá, len najatého chlapíka, čo bude tým ostatným vravieť, kde majú stáť, aby okolo nich mohli trikári v postprodukcii naprogramovať film. A scenár toho filmu písal niekto, kto sa štylizoval do úlohy idiota píšuceho scenár, čo znova pôsobí náramne zábavne, ale iba vtedy, ak potenciálny recipient rozlišuje medzi (seba)iróniou a sarkazmom a chápe, že sú to dve rozdielne veci.

Celkom jednoducho sformulované, aj v tomto aktuálnom Jurskom svete sú sekvencie, čo je na ne je radosť dívať sa, ikonické, silné, majestátne, zároveň sa to ale ani trocha neberie vážne, respektíve, je to úplne jedno, lebo ak aj by to chcelo čosi vypovedať – dáme tej okázalej vizualite skutočné opodstatnenie, ukážeme, že je v službách príbehu – tak k tomu nemôže dôjsť, lebo ten príbeh je natoľko idiotský, nefunkčný, kauzálne nepodmienený, nepravdepodobný atď., že žiadna filmárska bravúra neospravedlní jeho vyrozprávanie.

Tvorcovia jednoducho akoby vopred rezignovali na to, že aj blockbuster orientovaný na vizualitu, na efektnosť a samozrejme na generovanie čo najvyšších ziskov môže byť dosť bystrý na to, aby sa pri ňom nenudili nielen oni sami (pri jeho tvorbe), ale aj ľudia v kine, počas dívania sa naň.

V konečnom dôsledku tak Jurský svet: Zánik ríše pôsobí ako film, ktorý je zároveň svojou vlastnou paródiou a napriek tomu dúfa, že ho niekto bude brať vážne. Nebude, ak film neberú vážne jeho tvorcovia, diváci to za nich určite neurobia. Taký film sa len skonzumuje a bude sa čakať na ďalší, čo znova nemusí byť principiálny problém, len ja mám filmy príliš rád na to, aby som k nim pristupoval ako k čomusi, čo už je zo svojej podstaty len na jedno použitie.

K Jurskému parku sa občas vraciam a vedel som to už vtedy a tam, keď som ten film videl po prvýkrát. Predstava, že by som sa musel vrátiť k Jurskému svetu: Zániku ríše, ma priamo desí.