Keď si zadáte do internetového prehliadača meno Dominik Bari, vyskočí vám, že je ,,mladý Košičan” a nakrútil krátky film Oymyakon: Príbeh najchladnejšieho obývaného miesta ašpirujúci na Oscara. Je to tak, plagátová momentka v réžii študenta londýnskej národnej filmovej školy o zvykoch a obyčajoch obyvateľov sibírskej dediny v Jakutsku, kde teplota v zime padá pod mínus 50 stupňov, mala šancu uchádzať sa o Oscara pre krátky dokumentárny film do 40 minút, no medzi päticu najlepších sa napokon nedostala. Priblíženie sa k prestížnej cene však nemení nič na tom, že ide o príkru, názorovo monotónnu variáciu gýčovitých šablón, trefne odpozorovaných z podobných slniečkarských moralít.

Osveta o tom, že ľudstvu chýba skromnosť a úcta k Zemi viac ako čokoľvek iné, je potrebná, ale Oymyakom nedáva príležitosť uvažovať o jeho kinematografických kvalitách, ani o autorskom uchopení témy či spracovaní nazbieraného materiálu. Film o živote v ľadovej dedine je rámcovaný jedným dňom a cestopisnú pohľadnicu z najchladnejšieho obývaného miesta na Zemi drží pod dáždnikom patetický tón, od naivného komentára a hudby až po ideový pátos vyvierajúci z prvoplánovej tézy. 

Dominik Bari však inteligentne nadviazal na trend pestovania osvety o hroziacej ekologickej katastrofe, čo je múdre, ušľachtilé a sympatické. Okrem iných hviezd ju iniciatívne poháňa hollywoodsky herec Leonardo DiCaprio, s ktorého organizáciou sa Bari skontaktoval. DiCaprio je aj protagonistom dokumentu v produkcii National Geographic Before The Flood (2016) v réžii Fishera Stevensa. Tento film vyzdvihuje zanedbanú snahu o trvalo udržateľný rozvoj, vymenúva najväčšie prehrešky modernej spoločnosti a prirodzene zasiahol široké publikum. Oymyakon je cestopisná reportáž a vo svojej kategórii zastupuje priemer. Zvedavosť o tom, ako asi rozprávajú, vyzerajú, kde študujú a čo jedia ľudia žijúci v nehostinnej krajine, ukojí, no je skôr pohľadnicou stručne zhrňujúcou to, čo sa autorom v Oymyakone páčilo a čo stihli počas týždňa vidieť. Nie je “listom”, na základe ktorého by sme prenikli do cudzieho kraja či spoznali niekoho z obyvateľov alebo autorov.

Filmári zbierali materiál v teréne týždeň, z čoho vzišli prevažne ilustračné zábery krajiny, inštitúcií, príbytkov a niekoľko výpovedí obyvateľov. Do komunity ani k jednotlivcom nebolo zrejme pre krátkosť času možné preniknúť, no výsledok napovedá, že to ani nebolo zámerom. Oymyakon môže poslúžiť ako svieža pomôcka na hodinu geografie pre stredoškolákov, na fakty je však skúpa, a preto pomerne neužitočná.

Do popredia vystupuje monotónna téza, že obyvatelia dediny Oymyakon majú diametrálne odlišný vzťah k planéte i koreňom ako barbari z civilizovaného sveta. Svoj kraj, aj keď nehostinný, si vážia a väčšina respondentov ho nechce opustiť aj napriek tomu, že sú prejedení konským mäsom, žijú bez tečúcej vody, kanalizácie a ich možnosť profesionálne sa realizovať je obmedzená podobne ako u obyvateľov rozvojových krajín. Sibírčanov tak nepriamo heroizuje a manipulatívne vyzdvihuje ich skromnosť či ušľachtilú lásku k domovine a koreňom, aby nastavil zrkadlo nehanebníkom opíjajúcim sa komfortom bezohľadným k budúcnosti planéty.

Najväčším defektom filmu je, že nepripúšťa protinázor. Jeho naivná ideológia nie je zasadená do širšieho kontextu. Ukazuje síce špecifický priestor, no aplikuje zovšeobecnené poučky. Neprejavuje autorstvo vo vzťahu k filmovej forme, ani k zobrazenej téme. Navyše nie je zrejmé, v akom smere by mal diváka obohatiť – okrem toho, že hovorí o kraji pánu bohu za chrbtom a vymenúva faktografické údaje o mieste, kde sa autor sám na krátky okamih ocitá, Oymyakon je preto skôr reportážou z návštevy pre Európana exotického miesta. Tento dokumentárny žáner je u väčšinového diváka mimoriadne obľúbený a do televízneho vysielania súci.

Dominik Bari je, na rozdiel od barda slovenského amatérskeho cestopisného dokumentu Pavla Barabáša, neosobný a s pomocou overených trikov diváka emocionálne vykorisťuje. Pátos, ktorý je u Barabáša akceptovateľný a dokonca nevyhnutný, pretože filmové médium je v jeho prípade prostriedkom na vyjadrenie osobnej obsesie, je u Bariho vypočítaným manévrom. Ten nezakryje ani sprievodný komentár formulovaný v prvej osobe. 

Nominácia na ocenenie, ktoré je spoločnosťou považované za záruku kvality, je nepochybne veľkým úspechom. Úprimne, politika oscarových ocenení sa viac-menej rozchádza s pojmom umenie a omnoho lepšie vyjadruje kvality filmového produktu. A tým je dokument Oymyakon o dedinke v Jakutsku predovšetkým. V televízii ho na Slovensku uvidíme v marci, ešte pred tým si ho môžete pozrieť v kine napríklad tu: https://www.facebook.com/events/530514250756912/