Kinu hrozí zánik. S touto vetou alebo jej variáciami sa v určitej etape svojho života stretol zrejme každý. Už nejaký ten piatok býva táto odrhovačka omieľaná ako hrozba nezvratnej apokalypsy strieborného plátna, ako prológ k nostalgiou predchnutému rozjímaniu pamätníkov nad starými dobrými časmi. Má však toto zaužívané tvrdenie aj nejakú pravdivostnú hodnotu?
Na úvod menšie historické okienko. Damoklov meč nad budúcnosťou tmavých sál nezačal visieť v 21. storočí. Už od nástupu a masovej expanzie televízie v 50. rokoch zistili pracovníci v kinách, že pukance zbierajú z pod čoraz menšieho počtu sedadiel. V USA kiná stratili monopol na audiovizuálnu zábavu a zisky klesli od roku 1946 do roku 1962 o 48% – na 875 miliónov dolárov. Príjem kín sa vrátil na úroveň 40. rokov až v roku 1974.[1] Nová platforma, ktorá umožňovala maximálne pohodlné sledovanie, odštartovala „gaučovú kultúru“, nadobudla pozíciu neodmysliteľného komponentu každej domácnosti a majiteľov kín prinútila implementovať rôzne technologické lákadlá v podobe širokouhlého obrazu (VistaVision, Cinerama…), farby, 3D, IMAX atď.
Nachádzame sa v ére poznačenej digitálnou revolúciou. Prechod do klímy digitálu postavil menšie kiná pred ultimátum: modernizácia alebo zánik. Obdobu televízneho prieniku v súčasnosti predstavujú početné streamovacie služby ako Netflix, Hulu či Amazon, ktoré každodenne zasypávajú odberateľa neprebernými kvantami filmov a seriálov. Nie je dôležité ich vidieť, stačí ich mať k dispozícii. Potenciálna návšteva kina teda pre diváka musí prekonať nároky, ktoré preňho štandardizovala skúsenosť s týmito kino-zážitkami podomácky. Musí ísť o veľkolepý event, o podujatie, čo dostatočnou mierou motivuje k opusteniu pohodlných priehlbín gauča a vykompenzuje pridrahé (a čoraz drahšie) lístky.[2] Nie je sa čomu diviť, v súčasnosti nepredstavuje problém simulovať návštevu kina v pohodlí domácnosti bez rušivých elementov vlastných kinu, niet núdze o veľkoplošné obrazovky s vysokým rozlíšením a kvalitné audiosystémy s priestorovým zvukom. Voči streamovacím gigantom sa do opozície stavajú niektorí tvorcovia zo starej školy, skalopevní zastupitelia kino-kultúry. Režiséri ako Quentin Tarantino alebo Christopher Nolan dokonca pomerne tvrdohlavo odmietajú prejsť na digitál pri nakrúcaní a prechovávajú prinajmenšom skeptický postoj k súčasným trendom, ktoré podľa nich ohrozujú klasickú, nenahraditeľnú skúsenosť kina. Avšak, aj týmto pešiakom celuloidu zrejme hrozí skôr či neskôr upadnutie do zajatia digitálnych platforiem. Koniec koncov, aj Martin Scorsese, jeden z najhlasnejších odporcov „gaučového pozerania“, svoj najnovší film The Irishman nakrúca pre Netflix. David Cronenberg sa vyjadril: „Kinematografia zmenila podobu. Už to nie je katedrála, kam človek ide, aby sa stýkal s množstvom ľudí.“[3] A podľa vlastných slov zvažuje spoluprácu s Netflixom.
Z predchádzajúceho odstavca vyznieva takmer démonizácia streamovacej kultúry, avšak bolo by chybou uvaľovať bremeno úpadku kina výlučne na ramená týchto spoločností. Napokon, podieľajú sa svojím spôsobom aj na záchrane filmov, ktoré by si v prípade plnohodnotného uvedenia do kín pravdepodobne ani nenašli divákov (stačí pripomenúť minuloročnú Romu). Podiel viny na kríze kina má aj samotné kino. Nie je totiž ťažké odolať ponuke zahrňujúcej predražené lístky, často hlučné obecenstvo a niekoľkominútové reklamy, a namiesto toho vsadiť na ničím nerušené okamžité sledovanie bez parkovacích problémov. Aj hlavná motivácia návštevy kina – dočasná exkluzívnosť filmov – sa zrejme vytratí. Niektoré veľké štúdiá už v roku 2017 hovorili o uzavretí dohôd, ktoré by sprístupnili najnovšie filmy na streamovanie okamžite po vydaní za 30 až 50 dolárov, pričom cena by sa pohybovala v závislosti od toho, ako skoro by boli k dispozícii.[4] Zdá sa, že kino vskutku čakajú isté krušné časy.
Už pri zbežnom pohľade na štatistky návštevnosti a tržieb kín sa však aspoň zdanlivo opak stáva realitou. Mohlo by sa totiž javiť, že sa im nikdy nedarilo lepšie. Miliardové rekordy padajú pri blockbusteroch typu Avengers či Star Wars ako muchy, kinu je evidentne stále možné nahmatať zreteľný pulz. A je teda pravda, že vo väčšine krajín zisky každoročne narastajú, globálne tržby v roku 2018 vzrástli oproti roku 2017 o 1.48%.[5] (Toto neplatí napr. pre Slovensko, kde kiná zažili oproti roku 2017 pokles tržieb o 4,27%. Dôvodom bolo menšie zastúpenie slovenských filmov).[6] No tieto čísla sú generované predovšetkým zopár vrchnými percentami, desiatimi filmami z niekoľkých stoviek, pričom dominujú superhrdinské a animované snímky. Platí to pre zahraničný trh ako aj pre slovenský, kde si však, našťastie, z koláča tržieb slušný kúsok odkrajujú aj slovenské filmy. Takýmto spôsobom sa kultúra kina čoraz viac mení na monokultúru. Za mesiac priemerne dva veľké, megakoncernami ako súčiastky v nekonečnom reťazci pokračovaní produkované filmy, vytlačia zvyšok programu a reflektor návštevnosti v celej jeho intenzite bez hanby upriamia na seba. „Malé“ filmy zostávajú bez povšimnutia, ich existenciu (či ešte viac otázny prienik) determinuje existencia festivalov.
Kino ako inštitúcia jednoznačne zažíva a bude zažívať krízu. Menej z finančného ako z programového, kvalitatívneho hľadiska. Viac faktorov hrá jednoducho proti nemu. Avšak, napriek istej starosvetskosti odporu zaťatých režisérov či väčším a menším nevýhodám, ktoré sprevádzajú skúsenosť kina, zostáva zážitok z vystavenia sa mihotajúcim obrázkom v tmavej sále v mojom ponímaní zatiaľ neprekonaný. Kto si myslí, že sedieť v kine je pasívna záležitosť, mýli sa. Práve preto, že máme do činenia s uzavretou miestnosťou a dielom, sme nútení k filmu zaujať postoj, zvádzať s ním boj. Aktivita znamená myslieť, v kine plakať a smiať sa, seba a svoju pozíciu radikálne spochybňovať. Samozrejme, každému utvrdzovanie vlastných stanovísk lahodí, to však s umením nemá nič spoločné. Umelecké dielo neslúži na utvrdzovanie diváka. Ak sa diváka spýtame, čo chce vidieť a presne to sa mu ukáže, nejde o umenie. Na podobnej báze však fungujú algoritmy zhromažďovania dát Netflixu, ktoré tak kedysi zvolili napr. House of Cards, a ďalej selektujú, čo zákazníkovi predložiť. No umenie nie je demokratické, ak by existencia veľkých diel literatúry, výtvarného umenia alebo filmu závisela od hlasovania, pravdepodobne by nikdy nevznikli. Čo neznamená, že by sme autoritu filmára mali slepo nasledovať. To nie. Plátno je niečo výnimočné, môžeme sa ním nechať pritiahnuť aj odpudiť, môžeme sa oň trieť, očistiť sa ním, oslobodiť sa od balastu vonkajška.
[1] FITHIAN, J., Theater Group President: No, Netflix Isn’t Killing the Multiplex. In: The Hollywood Reporter, 2017.
[2] V USA sa priemerná cena lístka pohybuje okolo 9,11 dolárov. Na Slovensku sa napr. v Bratislave cena v troch multiplexoch od nového roku zvýšila z 7,50€ na 8,50€.
[3] MACNAB, G., “Cinema is already dead,” says David Cronenberg. In: Screendaily, 2018.
[4] LANG, B., Studios Push for $50 Early Home Movie Rentals, but Negotiations Are Complex. In: Variety, 2017.
[5] https://www.statista.com/statistics/271856/global-box-office-revenue/
