Bol podvečer a dostal som správu, že do Bratislavy dorazila vitálna múza experimentálneho filmu z Holandska. Charizmatická Bea de Visser na sebe nedala cítiť niekoľkohodinovú cestu autom a od prvých okamihov presvedčila, že na 21. ročníku študentského festivalu Áčko bude stelesnením triezvej inakosti. Prijala pozvánku, aby na svojej prednáške inšpiratívne porozprávala o vlastnom vnímaní hranice medzi realitou a fikciou, čo bola aj nosná téma festivalu.

Autorka má na svojom filmárskom konte niekoľko experimentálnych filmov so špecifickou logikou a podmanivo výrečným pohybom v obraze. Identifikačné črty jej tvorby síce do značnej miery reprezentujú jej povahu, no až skutočný rozhovor ma dostal do bezprostrednej blízkosti tejto výnimočnej osobnosti.

Aké boli vaše prvé kroky k filmovému umeniu?

Niekedy mám pocit, že sa opakujem, ale v zásade vždy hovorím, že prvý impulz bol jednoznačne od Davida Lyncha. Inšpirovala ma jeho kinematografická tvorba. V skutočnosti sa celý proces začal trochu skôr. Maľovala som obrazy a prostredníctvom digitálnych technológií som sa ich snažila spájať. Tak vznikol pohyb. Ale film v pravom slova zmysle som sa rozhodla nakrútiť po vzhliadnutí Modrého zamatu (David Lynch, 1986). Povedala som si, že ak sa film dá nakrúcať aj takýmto spôsobom, potom mi nezostáva nič iné, len vyskúšať to tiež (smiech). David Lynch je aj vizuálny umelec, takže jeho filmy majú mnoho maliarskych kvalít.

Hovoríte, že ste začínali s maľbou, rovnako ako David Lynch. Viete priblížiť estetiku vašich výtvorov?

Snažím sa maliarske umenie prepájať s fotografiou. Mojimi objektami sú často rôzne incidenty a nehody. Fascinuje ma, že sa vždy niečo deje pred tým a po tom a príbeh môjho vizuálneho umenia stojí presne uprostred. Napríklad žena leží na ulici a vy veľmi dobre viete, že tejto udalosti muselo niečo predchádzať a niečo bude taktiež nasledovať. Nezostane bez povšimnutia. V tomto momente máte ale pred sebou ženu ležiacu na chodníku a vy sa na ňu musíte pozerať.

Existuje v reči umenia ešte niečo, čo ovplyvnilo počiatky vašej tvorby?

Okrem maľby som odjakživa inklinovala k hudbe, konkrétne sfére elektronickej hudby, kde som obdivovala elektroakustické zvuky. Značne ma však inšpirovalo aj tanečné divadlo. Tanec verzus priestor. Takže tu máme viacero rovín – maľba a hudba v spojení s pohybom a tancom, tým pádom sa moja cesta prirodzene ukotvila vo filme. Film je dôsledok všetkých zmieňovaných umeleckých rovín, čiže sa pre mňa stal prirodzenou vyjadrovacou cestou.

Vyvoláva vo vás hudba dodnes pocity, ktoré nevyhnutne smerujú k tvorbe? 

Skutočnosť je taká, že s hudbou začínam veľmi často. Lepšie povedané so zvukom. Napríklad aj teraz ma veľmi zaujal podmanivý zvuk električky, ktorá prechádza popod tunel neďaleko okien hotela, kde som ubytovaná. Vydáva fascinujúci zvuk. Rozmýšľam, že si ho pôjdem niektoré ráno nahrať keď ešte nebude tak vyťažená premávka, aby som ho dokonale zachytila. Takže presne tak – veľmi často začínam s hudbou a zvukom, ktorý si rada nahrávam. Zvyknem hrávať aj na klavíri, ale nie som veľmi zainteresovaná do melodiky. Prostredníctvom klavíra vydám tón, s ktorým ďalej narábam podľa svojho uváženia, napríklad ho predĺžim a snažím sa vystihnúť atmosféru zvuku. Zvuk sám o sebe má v sebe neuveriteľné množstvo emócií. Dokáže vo filme navodiť náladu alebo veľmi konkrétny pocit. Často o mnou zvolených zvukoch diskutujem, aj keď sa stane že sa zvuk vo filme nevyužije, stále vystihuje náladu ktorá je pre realizáciu dôležitá.

Mám pocit, že je pre vás veľmi dôležitý chaos.

Áno, dosť si zakladám na teórii chaosu. Dokonca mám pocit, že chaos je jediný poriadok, ktorý máme. Aj preto som začala s elektronickou hudbou a oboznámila sa tak s mnohými frekvenciami, ktoré potrebujú voľne plynúť na vlastnej báze, čo sa na chaos veľmi podobá. Zvuky potrebujú slobodu pre svoje neobmedzené plávanie. Raz som pracovala s helikoptérami, ktoré mali na sebe reproduktory a púšťali v priestore moje zvukové stopy. Tieto inštalácie ale išli do zabudnutia lebo viete… (gestom rúk naznačí, že to je dosť drahé a zasmeje sa). Dnes už moderná technológia v tomto smere pokročila, takže je to o dosť jednoduchšie.

Vaša teória chaosu ma zaujíma. Vedeli by ste mi o vnímaní chaosu povedať niečo viac?

Myslím si, že chaos je dôležitou surovinou kreatívneho procesu. Potrebujeme trochu neporiadku, aby sme sa od neho vedeli odraziť. Chaos ale opisuje dráhu celej tvorby, lebo keď napríklad začínam s vecami, nikdy neviem ako skončia. Prakticky ma to ani nezaujíma. Oveľa dôležitejší je pre mňa samotný vývoj. Aj moje scenáre predstavujú skôr tematické okruhy, sú ako také špirály, ktorých vývoj je nepredvídateľný. V prírode existujú anomálie ako napríklad motýle v Japonsku, ktoré dokážu privolať nebezpečné búrky. Každý malý krok alebo posun v prírode dokáže viesť k obrovským zmenám. Existuje mnoho podobných príbehov a mňa skutočne zaujíma príroda a život v nej. Fascinuje ma psychológia zvierat. Mnohí si myslíme, že keď máme zákon, všetko je v poriadku a v bezpečí. Ale keď pozorujete zvieratá, je tam niečo iné, veľmi zvláštne, čo funguje na vnútornej logike. Často na mojich prednáškach hovorím o princípe lovca a koristi. Keď sa zmení korisť, zmení sa aj lovec. To je začiatok príbehu. Vždy keď začíname s tvorbou, s jej charakterom alebo tvárou v podobe herca, potrebujeme pracovať s nejakou elementárnou potrebou. V opačnom prípade sa nič nebude posúvať z bodu A do bodu B, nebude pre tento pohyb jestvovať pádny dôvod. A vy im ho predsa chcete dať. Takže musíte vytvoriť tento, povedzme “chaos”, od ktorého bude váš film závisieť. Samozrejme existujú aj striktné pravidlá, ktorými sa dá riadiť – dobre známy Aristoteles. Pri vynaložení určitej snahy sa dá jeho teória v praxi dokonale reprezentovať, ale podvedome sa dostaneme k prinavráteniu chaosu. Napokon, moje filmy sú vždy otvorené. Nenájdete v nich žiadne riešenie. Takže áno, skutočne mám rada teóriu chaosu a jeho princípy.

V rámci tejto teórie ste spomenuli aj herectvo. Aký druh prejavu vám vyhovuje?

Vždy sa to mení, no herectvo je v mojich filmoch založené na performatívnom umení. A to sa mi páči. Neviem či by som dokázala využívať klasický model herectva. Divadelné herectvo je späté so stretnutiami, ktoré musíte nevyhnutne absolvovať, pretože sa od nich odvíja absolútne všetko. Potom sa ale môže stať, že keď je všetko pripravené, bude vám čosi chýbať. Napríklad skutočné napätie. Tanečné herectvo je čosi iné, pretože máte pohyb a máte priestor. Tento výraz je predsa len v niečom odlišný od klasického dramatického stvárnenia role, ak viete ako to myslím. Práve táto dimenzia pohybu a tanca je pre mňa inšpiratívna. Jeden z mojich hereckých favoritov je Klaus Kinski.

Klaus Kinski je ale veľmi špecifický herecký prípad.

Áno, svojim spôsobom je šialený. Ale to je predsa v poriadku, mnohí ľudia majú v povahe reagovať ako zvieratá. Keď je herec príliš racionálny, zistím, že mám s ním z nejakého dôvodu pri akcii problém. Ak sa ale u herca objavia prvky správania podobné zvieraciemu, je to niečo úplne iné, pretože tento druh správania celkom ovládam a je mi blízky. Rozlišujem však medzi organizáciou herectva a obrazovou réžiou. Režírovanie herca, to bolo pre mňa niečo celkom nové. Môj film Mama Superfreak (2009) je založený na monológu. V tomto filme som mala možnosť využiť divadelný priestor, rovnako však filmový rozmer, takže dielo obsahovalo množstvo konceptov. Viviane de Muyck je navyše skvelá belgická herečka zvučného mena. Keď sa organizujú herecké kastingy, väčšinou sa zameriavam na tanečníkov ktorí majú korene v rockovej scéne. Sú to ľudia, ktorí vedia ako majú počas tanca reagovať na publikum. Profesionálny herec potrebuje papier, vy si zas potrebujete premyslieť inštrukcie, aby ste mu vedeli dokonale vysvetliť, čo má robiť. Prázdnota, mechanika. Samozrejme, česť výnimkám. V Holandsku mám celkom problém nájsť kvalitu v tomto smere. V Belgicku som ich zopár našla.

Domnievate sa, že dobrý herec sa potrebuje stotožniť s vytvorenou realitou scenára a réžie? 

Dobrý herec dostáva najlepšiu emóciu sám zo seba a z vlastných skúseností. Keď hrá vraha, stane sa vrahom. Myslím si, že talent herca je dostať sa veľmi hlboko do jadra svojich emócií.

Zúčastnil som sa vašej prednášky Áčko. Mám pocit, že pre vnútorný význam vašich filmov je dôležitá otázka smrti. Je smrť temnou entitou života vašich príbehov?

Skôr by som povedala, že strach zo smrti. Je veľmi dôležitý. Ak neriskujete, nemôžete urobiť žiaden krok. Nie som samovražedný typ, ale musíte sa zosobniť s riskom a ten risk znamená strach. Musíte si nájsť spôsob ako viesť nejaký druh súboja, čo je súčasť kreatívneho procesu. Napokon, vždy sa pristihnete pri momente, kedy máte pocit, že je potrebné poraziť samotného démona. Potom si uvedomíte, že je vo vás a že vy ste zároveň jediný človek, ktorý ho môže zlikvidovať. Ale paradoxom je, že strach sám o sebe je taktiež iba výtvorom našej predstavivosti. Sám o sebe nejestvuje. Čím väčšiu máte predstavivosť, tým hlbší strach dokážete vytvoriť.

Myslíte si že prvky performatívneho umenia sú dôležité pri formovaní novodobého experimentálneho filmu?

Myslím si, že performatívne umenie je pre novodobý experimentálny film veľmi dôležité, pretože obsahuje momenty skutočnosti. Skutočnosť v zmysle, že sa dostávame cez pravú emóciu, ktorú rada demonštrujem prostredníctvom hereckého prejavu. Kedysi som sa nechala značne inšpirovať dadaizmom a hnutím fluxus, ale aj performatívnym umením Mariny Abramovič alebo Yoko Ono. Tento moment reality, akú dokázali obsiahnuť zmienené hnutia a osobnosti mi vo filme občas chýba. Kino a film je obrovská lož. Ale ako som spomínala, veľa pracujem s tanečníkmi. Obetujú do vášho diela všetko, vložia emócie do pohybu, pracujú so strachom, ktorý prekonávajú za pochodu. Práca s ľuďmi je niekedy náročná. Aj preto uvažujem, že v budúcnosti budem viac využívať zvieratá.