Mŕtvi neumierajú (The Dead Don’t Die, r. Jim Jarmusch, USA / Švédsko, 2019, 105 min)
Jim Jarmusch nachádza v ľudskom správaní hlboký zármutok a zombíci, teda oživší mŕtvi, sa mu zdali ako najvýstižnejšia metafora pre jeho vyjadrenie. Jarmuschov posledný film Mŕtvi neumierajú je do veľkej miery práve takým efektným krvákom odohrávajúcim sa v zaspatom mestečku Centerville, ako od parodickej zombie apokalypsy očakávate.
Fanúšik, nefanúšik, toto je priemer
Čítajúc rozhovory, ktoré bard amerického nezávislého filmu po premiére Mŕtvi neumierajú poskytol na festivale v Cannes zahraničným médiám, uškŕňam sa popod nos. Redaktori sa totiž noria do filmu hlbšie ako samotný autor a jeho zámerne klišéovitý príbeh bez zásadného odkrytia naznačenej témy, ktorou je globálna katastrofa, nadinterpretujú s fanúšikovským nadšením. Pri analyzovaní a pátraní po kvalitách, pre ktoré charizmatickému Jarmuschovi sama fandím, som sa tiež nechala zlákať úvahami, že film je kritikou ľudskej malosti, konzumu a antropocentrizmu a vo finále dáva ľudskej rase vyžrať jej egoizmus so všetkým, čo ku krvavej príučke patrí. Toto tvrdenie sedí, sčasti sa totiž sarkastické úvahy o bezohľadnosti a trápnosti postmoderných hodnôt vo filme odrážajú, no dielo zostáva vo vzduchoprázdne nedotiahnutých autorských gest a disfunkčného humoru. Nedostatočná divácka satisfakcia vyplýva z nemastných-neslaných hrdinov, mdlých dialógov a predvídateľného deja. Práve ostrovtip mal byť, ako autor sám hovorí, dominantou príbehu.
Jarmusch sa, aj keď skôr v diskusiách o filme ako v samotnej snímke, sústredí na krízu globálneho otepľovania, na konzum a tento odkaz veľmi ležérne a ironicky šifruje do postapokalyptickej komédie. Natočil film o zombíkoch jednoducho a priamočiaro, aby koreloval so subžánrom a dal najavo jeho vykrvácanie. Väčšou frajerinou a diváckou satisfakciou by však bolo, keby dokázal vo zvolenom vesmíre pravidiel nachádzať tajné vchody a disponoval by pakľúčom na otvorenie jeho potenciálu, nových možností. Nič také sa, žiaľ, nedeje.
Zámerne volí insitnú štruktúru s vopred jasným začiatkom a vyvrcholením a prepletá ju humornými dialógmi a bizarnými skečmi. Film vznikal ako konverzačná čierna komédia postavená na prostej akcii a mikrocharakteroch, medzi ktorými to však vnútorne ani navonok neiskrí, a Jarmuschova všednosť stráca onú výnimočnú poéziu. Charakterové skice sú vyfarbené citlivo, policajti v podaní Adama Drivera a Billa Murraya sú však fádni, často podliehajú scenáristickému konštruktu a koncepcia sa Jarmuschovi tentoraz vymyká z rúk. Vtipy sú totiž neraz prvoplánové, konverzácie bez nápadu a akcia predvídateľná. Obyvatelia mestečka sú vágni, a aj keď vody komunity sčerí čerstvo prisťahovaná hrobárka (Tilda Swinton), táto postava v príbehu len toporne šaškuje, ostatne ako všetky figúrky, ktoré padnú za obeť následkom globálnej krízy. Dialógy (v iných Jarmuschových filmoch dominantné chuťovky) sú tu nemotorne umelé a práca so žánrom, ktorým autor rád ohraničuje svoje možnosti, vyprahnutá.
Filmár sa síce pokúša o ironizáciu a latentnú parodizáciu žánrových šablón, no paradoxne ich aj exploatuje, čím síce poukazuje na vyčerpanosť obľúbeného béčkového subžánru, no jeho autorská invencia je zanedbateľná. Tentoraz jej chýba nápaditosť typická pre režisérov, ktorí dokážu snúbiť poctu žánru s výsmechom jeho nedostatkov v jednom diele (Tarantino, Rodriguez či bratia Coenovci). Jarmuschovi sa to dokonale podarilo napríklad v gangsterke Ghost Dog – Cesta samuraja (Ghost Dog: The Way of the Samurai, 1999).
Majster v úzkych
„Mojím cieľom bolo urobiť film ako Káva a cigarety, použiť štruktúru zombie apokalypsy a zoskupiť hercov, ktorých milujem, do malého prepletenca bojujúceho proti zombíkom. Vo chvíľach pokoja, ktoré sú dlhšie ako scény ataku, sa môžu rozprávať o všetkých tých smiešnych veciach ako vo filme Káva a cigarety,“ povedal režisér v rozhovore pre Vulture, no prihliadnuc na jeho predošlú filmografiu vrátane spomínanej poviedkovej komédie Káva a cigarety (Coffee and Cigarettes, 2003) zostávam pri hodnotení jeho posledného filmu skeptická. Zámer aplikovať trik s bizarnými dialógmi svojho divácky najúspešnejšieho filmu nevyšiel tak, ako bol zamýšľaný. No najmä pre Jarmuschových fanúšikov môže byť, podobne ako pre mňa, paradoxne zaujímavé a zábavné sledovať, ako mu snaha pobaviť obecenstvo ťarbavo nevychádza. Aj majster kat sa občas utne – vtipy sú totiž často prvoplánovo insitné, bez latentnej pointy, ktorá je pre Jarmuschovu poetiku príznačná. Tentoraz sa pasuje so žánrom, ktorý je pre úzko profilovaných konzumentov napätia „nesmrteľný“, no otváranie jeho tajných komnát sa aj napriek sympatickým autorským ambíciám o ozvláštnenie nekoná.
