V priebehu posledných mesiacov ma v českom filme pozitívne vyrušili dva konkrétne počiny mladých tvorcov. Na bratislavskom Febiofeste bola autorská dvojica Lukáš Kokeš a Klára Tasovská s poviedkovým dokumentom o maturantoch pod vplyvom životných okolností zhurta vstupujúcich do dospeláckeho sveta Nic jako dřív a na uplynulom karlovarskom festivale mal premiéru, mnou mimoriadne očakávaný, film Domestik. Jeho režisér a scenárista Adam Sedlák ma presvedčil, že filmové médium nevníma v zabehnutých štruktúrach, ale konvencie dráždivo neguje už online seriálom o postmodernom chodení na diaľku cez skype Semestr. Konflikt tu rozvíjal skrz monitory počítačov a autentické dialógy, navyše sa zaobišiel s malým štábom.
Domestikom debutuje na poli hraného dlhometrážneho filmu a v znepokojivej dráme o vyvracaní istôt dominuje priestorový minimalizmus, citlivo stupňovaná gradácia a implicitná symbolika. Domestik je prvým celovečerným filmom aj pre absolventa bratislavskej VŠMU kameramana Dušana Husára a hlavné postavy stvárnili z filmového plátna menej známi herci Tereza Hofová a Jiří Konvalinka, ktorí svojim výkonom dokazujú, že zámerom režiséra absolútne porozumeli.
Účel prostriedky nesvätí
Toxické predstieranie dokonalosti a netrpezlivé vzhliadanie do vysnívanej budúcnosti ženie a postupne križuje mladý manželský pár Romama (Jiří Konvalinka) a Šarlotu (Tereza Hofová). On robí všetko pre to, aby bol úspešným športovcom, ona túži po dieťati.
Tiesnivá (anti)lovestory sa odvíja v pološere moderného bytu, ten sa postupne stáva pascou, v ktorej musia manželia jeden druhému čeliť. Filmár si vystačil s tromi hercami, stavia na odtažitej kamere, pozvoľnej narácii, premyslených detailoch a umiernených hereckých výkonoch. Ruchy a agresívna hudba sú v kontraste so strojeným pokojom, ktorý sa hrdinovia do posledného okamihu usilujú zachovať a prispievajú k skľučujúcej atmosfére odľahčenej cynizmom. Nad fatálnou situáciou sa vznáša monochromatický pokoj, kamera sa zakráda do záhybov zdanlivo banálnych, vypointovaných dialógov a sleduje príkre chladnutie lásky a duplicitný rozklad dvoch bytostí zlievajúcich sa proti svojej vôli v jedno.
Sedlákov štýl (áno, možno tu hovoriť o štýle) je sebavedomý, problematiku bez rozpakov ironizuje. Fascinujú ho starostlivo tutlané anomálie a predstieraná normálnosť. Čo ho však v doterajšej tvorbe zaujímalo evidentne najväčšmi sú partnerské vzťahy mladých ľudí (študentský film L.H., seriál Semestr, Domestik). Svojich hrdinov nešetrí, v duchu Houellebecquea profituje so skrytej r šokuje pohľadom na chúlostivé výjavy za odkrytým závesom, aby nastolil trpké precitnutie.
Prednosť má racio, nie expresívne emócie – v zobrazení dekonštrukcie vnútorného i vonkajšieho sveta mladých ľudí, no autor je chladnokrvne striedmy aj pri stupňovaní ich zmätku. Roman a Šarlota konzumujú zakopnutia apaticky, snažia sa nepanikáriť, zachovať si chladnú hlavu a statočne dobojovať, hoci sú dávno pridusení klamstvom.
Keď si dvaja dýchajú na krk
Film je síce žánrovo označovaný ako triller či horor, väčšmi pasuje psychologická dráma, no ani to nie je úplne presné, psychologizácia totiž ustupuje téze. Zánik duše a rozklad vzťahu je ilustrovaný expresívne, telesne. Fimár odhaľuje slabiny partnerského vzťahu prehnane cieľavedomých tridsiatnikov neschopných dosiahnuť svoje paralelné sny a deklaruje ich neochotu zdieľať sa navzájom. Okamihy najväčšej blízkosti kreslí ako akt ovládania, sebanenávisť stupňujú osobné zlyhania, lásku vytláča nevraživosť. Nejde však o sentimentálny povzdych nad nemožnosťou dosiahnuť zadosťučinenie, partnerské ani kariérne, mozaiku tvoria cynicky presné postrehy a elementárne trhliny, ktoré prispievajú k roztrhnutiu puta. Aj keď celok je skôr konštatovaním nad smiešnym úpadkom lásky a výstrahou pred opájaním sa individualizmom, Domestik je vyzretý film. Na horizonte priamočiarej tézy vrství viacero významov.
Filmár v istých momentoch vytŕča a vyruší prílišnou popisnosťou či prešpekulovanosťou, otvorene však sleduje jasne nastolenú tému. Motivácie postáv sú teda druhoradé, podriadené myšlienke, jej naplneniu, podobne ako v antických tragédiách.
Postavy pohlcuje latentná hystéria, hrôza je metaforickým kľúčom k odomknutiu ich disfunkčnej koexistencie. Už v expozícii zapáchajú fatalitou, v centre pozornosti je ich vzťah. Postupne sa scvrkávajúci pod vplyvom individuálnych túžob a neochoty ustúpiť jeden druhému.
Domestik je predovšetkým filmom o samote v tesnej blízkosti, o neschopnosti vidieť a cítiť druhého, aj keď je neustále prítomný v spoločnom teritóriu. Roman a Šarlota sú pragmatici, majú namierené do jasného cieľa, ich prostriedky sú však radikálne. Strácajú mieru, zapierajú sami seba a uzatvárajú sa vo vlastnom zmätku. Téma je nadčasová, no konkrétny príbeh je úzko spätý s tým, pre čo a ako aktuálne žijeme. Adam Sedlák vyhlásil smrť istotám a umne prekukol našu pretvárku aj obavy. Vykorenenosť, medziľudskú tmu a sebaklam, do ktorých sa zaslepení túžbou môžeme nechtiac zahaliť všetci demaskoval sebavedome, štylisticky originálne a ideovo komplexne.
