Alan Holly je írsky filmár a animátor, ktorý svojimi animovanými snímkami dáva ľuďom najavo ich konečnosť a do vysokej miery aj ignorantstvo. Príbehy spája s odkazmi alarmujúceho stavu prírody. Tie naberajú na čoraz väčšej autenticite. Alan Holly svoje umelecké témy prepája so súkromnými záujmami a vyhľadáva spolupráce s príbuzným zameraním. Je angažovaný aj v mladej bratislavskej agentúre zameranej na produkciu artových filmov Pop Up Film Residency. V nasledujúcom rozhovore odznie, aké naliehavé otázky vo filmoch kladie.

DM: Vaše filmy majú pomalú a melancholickú atmosféru. Aj keď sú jemné, hovoria o vážnych témach. Môžete nám povedať, aká atmosféra vo vašich filmoch je pre vás najpodstatnejšia?

AH: Myslím, že sa to mení od filmu k filmu, ale verím, že všetky v sebe majú hlbokú a zároveň hravú atmosféru. Túžim po tom, aby tóny a nálady boli vo filmoch hmatateľné, silne citeľné. Farby a hudba na tom majú veľký podiel.

DM: Spôsob umierania vo vašom filme Coda mi pripomína všeobecné čakanie. Piatok v meste je plný čakania. Ľudia čakajú vonku na taxík alebo hľadajú iný spôsob ako sa vrátiť domov. Myslíte si, že čakanie je dôsledkom súčasného spôsobu života?

AH: Chcel som, aby postava smrti čiastočne evokovala kohosi, kto musí pracovať na nočnej zmene a je konfrontovaný s opitým mestom. Figuruje tu aj trpezlivosť. Práca na niečom, v čo človek neverí, môže predstavovať strastiplné čakanie. Počítate hodiny, kým sa opäť budete môcť zaradiť do svojej životnej rutiny a plánov. Nemyslím, že dnešné čakanie sa líši od toho v minulosti. Napriek tomu väčšinu života trávime istým čakaním. Najviac však očakávaním. Čakáme na veci, ktoré si želáme. Ak nebudeme opatrní, budeme čakať navždy.

DM: Veríte v posmrtný život?

AH: Myslím si, že je dôležité premýšľať o tieňoch. Smrť je veľká vec. Vnáša do našich životov perspektívu k mnohým aspektom našich vlastných činov, zranení, nedostatkov. Spôsobov, akými môžeme získať nadhľad je mnoho. Veda, filozofia, medicína, potom napríklad psychedelické skúsenosti, tiež ponúkajú metódy, ako porozumieť tomuto svetu z inej perspektívy.

Ja neverím v posmrtný život v náboženskom zmysle. Držím sa predstavy, že naša jediná šanca zažiť nebo alebo peklo sa odohráva práve tu, na zemi. Sme pohyblivou časticou existencie, ktorá cíti. Určitú dobu zažívame svet a keď nadíde čas, jednoducho ho vnímať prestaneme. To mi dáva zmysel. Zároveň však máme dosť obmedzené vnímanie reality a chápanie existencie. Aj napriek viditeľným vedeckým pokrokom je realita stále tajomná. Nechcem sa vzdať myšlienky, že aj po smrti sa naše vedomie stane súčasťou širšieho kolektívneho vedomia, akéhosi všeobecného súcna, hoci nemáme žiadne konkrétne dôvody, aby sme tomu verili.

DM: Myslíte si, že smrť je vlastne všetko, na čo sme už zabudli?

AH: Ktovie, možno pozostáva z ničoho. Zhasnuté svetlo a koniec.

DM: Vo vašich filmoch je výrazne prítomným prvkom príroda. Prečo je to tak? Vidíte spojenie medzi životom, prírodou a smrťou?

AH: Ako dieťa som bol v úzkom kontakte s prírodou, až kým sme sa nepresťahovali do mesta. Uvedomoval som si jej vplyv, keď som jej bol nablízku, a keď som z nej odišiel, cítil som, že mi niečo chýba. Vyvolávalo vo mne obavy, ako sa na ňu spoliehame a zároveň ju ničíme.

Je to tragická a neudržateľná rovnováha a v súčasnej spoločnosti to mimoriadne cítiť. Aj to má za následok, že vnímame tieto spojenia medzi prírodou, životom a smrťou. Zameriavame sa na to stále zreteľnejšie. Prežívame šiesty masový zánik života na Zemi a môže za to nadmerná činnosť ľudstva a laxný prístup k neobnoviteľným zdrojom a zvieratám, ktoré naše zvyky bezohľadne ničia. Veselo ich zabíjame a konzumujeme na vlastný pôžitok.

Príbeh aj prostredie filmu Old Fangs pochádza od scenáristu Adriena Merigeaua. Ten má prírodu v hlbokej úcte.

DM: Potom sú tu zlozvyky ako je fajčenie, pitie alkoholu. Piatok večer v meste a alkoholická rutina smutného a deprimovaného otca. Vyzerá to ako rezignácia na súčasnosť. Myslíte, že človek sa už nedokáže konfrontovať s vlastným vnútrom a hľadá spôsoby ako z neho von?

AH: Rezignácia alebo útek, jasné. Je všeobecne oveľa ľahšie vnútro ignorovať a nekonfrontovať sa s ním. Ľudská omylnosť vie byť bolestivá, no je potrebná a vie mať aj pozitívne efekty. Každý je schopný sebareflexie a mal by ju aj podstupovať. Otázkou zostáva, či sa každému po takejto spovedi uľaví. Je to ťažký životný údel.

DM: Animovaný film má v sebe krehkosť, často vyvoláva podobné pocity. Uvedomujem si to, keď ju vo svojich filmoch rozbíjate v kombinácii so surovými dokumentárnymi zábermi prírody. Až človeka mrazí, aké je to zrazu surové a reálne. Prečo ste sa vôbec rozhodli zvoliť si ako médium animáciu? 

AH: Podnet na použitie fotografií prírody v Old Fangs prišiel od Adriena Merigeaua. Myslím, že kombinácia animácie a fotografie prelamuje fantazijnosť a eskapizmus animácie a prepája ju s realitou. Myslím si, že výsledný efekt má potenciál byť mimoriadne zaujímavým. Ja som s animáciou začal ako niekto, kto miluje maľby a kresby, tento druh umenia ma vždy zaujímal viac ako divadlo, hrané filmy či fotografia, aj keď mám veľmi rád všetky z nich.

DM: Pamätáte si na moment, kedy ste sa rozhodli venovať animovaným filmom?

AH: Nie, nepamätám. Už ako dieťa som si predstavoval, že takéto filmy robím, bez toho, aby som vedel, čo to obnáša, teda okrem kreslenia, čo bolo niečo, čím som si bol istý, že chcem robiť. Keď som ako násťročný čítal beletriu, o príbehoch som fantazíroval v animovanej rovine, a tak tieto predstavy začali naberať konkrétnu podobu.

DM: Existuje nejaký dôležitý odkaz, ktorý by ste ešte radi zakomponovali do svojich filmov? 

AH: Už ste sa ho v jednej otázke dotkli. Príroda a vzťah k nej. Aj aktuálne pracujem na filme s touto tematikou, zatiaľ čo sa v Bratislave venujem zhoršujúcim sa vzťahom našich spoločností a ničeniu prírody a planéty. Čoraz častejšie vnímame účinky zmeny klímy. V roku 2019 sme tu mali požiare na Sibíri, v Amazonskom pralese, Kalifornii a Austrálii. Tento stav je znepokojivý. Ľudstvo v najbližších rokoch čaká množstvo komplikovaných otázok a riešení. Ak chceme budúcnosť, musíme pre ňu niečo urobiť a obetovať.