Válek – réžia: Patrik Lančarič, Slovensko 2018
Táto otázka môže pôsobiť ako odľahčený logline filmu Patrika Lančariča, v ktorom kladie na misky váh hodnoty, akými čas súdi kontroverznú osobnosť básnika a neskôr tiež normalizačného ministra kultúry Miloslava Válka. Je však na mieste, aby si ju položil aj kritik v situácii recenzovania rovnomenného filmu. Ako nazerať na tento filmový tvar, čo bolo zámerom jeho tvorcov a ako sa im podarilo v napĺňaní tohto zámeru uspieť? Podobne ako v prípade Lančaričovho predchádzajúceho dokumentárneho filmu Hrana, hrozí aj Válkovi, že sa kritika nechá uniesť kultom zobrazovanej osobnosti a zabudne na samotný objekt svojej analýzy – film.
Štruktúra filmu Válek sa skladá z dvoch rovín. Prvou sú výpovede (tzv. hovoriace hlavy) pozostalých rodinných príslušníkov, generačných súputníkov z oblasti umenia a umeleckej kritiky a ďalších pamätníkov, ktorí sa s Válkom osobne poznali. Druhú, poetickejšiu rovinu filmu, tvoria v obraze archívne materiály, ktoré vo zvuku sprevádzajú výňatky z Válkovej poézie interpretované hercom Petrom Sklárom, ktorého hlas personifikuje samotného básnika. Stáva sa prostredníctvom neho jedným z protagonistov, vytvára sa dojem, že napriek svoje fyzickej absencii vstupuje do dialógu s ostatnými respondentmi či zložkami filmu. Historik a teoretik dokumentárneho filmu Bill Nichols by Lančaričov dokument zaradil medzi výkladové reportážne dokumenty. Všetky zložky a výpovede filmu referujú o ústrednej téme, ktorou je osobnosť neprítomného Válka a plejáda osobnosí, ktoré sa vo filme zjavujú a o Válkovi referujú, sú zbavené subjektivity či kontextu ich vlastného prostredia a osudov. Preto sa o nich nedá povedať, že sú sociálnymi hercami, ale skôr respondentmi akejsi pomyslenej ankety, snímanými v štandardizovaných polodetailoch.
Výsledkom kombinácie týchto dvoch štruktúrnych línií je publicistický tvar, v rámci ktorého si divák v striedavom rytme rekapituluje dve hlavné tézy: Válek bol skvelý, progresívny a nadaný básnik a Válek bol komunistický pohlavár. K týmto dvom tézam sa podružne pripájajú dve ďalšie, ktoré ich prehlbujú a problematizujú: Válek ako básnik bol zároveň tragéd a týral svoje manželky a Válka ako komunistu z časti ospravedlňujú jeho snahy pomáhať umeleckému undergroundu z pozície svojej politickej moci. Aj napriek tomuto prehĺbeniu známych antitéz však spomínaná striedavá štruktúra neudrží divákovu pozornosť počas dlhých 131 minút. Je to škoda, pretože v poslednej tretine získava film na obrátkach a divák sa v tejto časti filmu dozvedá najviac zaujímavých (aj protichodných) informácií. V strednej časti filmu je však nútený príliš dlho sledovať pomerne známe udalosti z dejín a variuujúce sa svedectvá, ktoré istý čas neprinášajú do Válkovho obrazu žiadne nové farby ani odtiene.
Film kladie dôraz na pozitívne črty vykresľovanej osobnosti a napriek tomu, že ponúkajú často letmý protipohľad, na jeho kontemplovanie divákovi neostáva dostatok času. Vo výsledku dochádza k rafinovanej glorifikácii a obrazu akéhosi génia, ktorého ospravedlňuje z „drobných“ prešľapov ťažoba jeho veľkosti. Pritom plastickému a ľudskému obrazu osobnosti by mohlo len prospieť, keby sa jeho tvorcovia vydali ďalej na cestu práve do tých temnejších hlbín umelcovej a mužskej duše (akosi sa mi nechce veriť, že je náhoda, ak sa niekomu za život zasamovraždia dve manželky).
Práca s archívmi je hodnotná predovšetkým v prípade použitého fotografického materiálu, ktorý otvára súkromné a rodinné albumy a zoomuje na charizmatického protagonistu v kontexte jeho intímneho aj spoločenského života. Biela tvár dominujúca čiernobielym fotografiám, premieňajúca sa v čase, brázdená vráskami, naberajúca na dominantných črtách, tvár, z ktorej sa vytráca život a usídľuje sa v nej režim, to je silné punctum tohto filmu. Divak by rád túto tvár videl aj v pohybe, ibaže filmové archívy mu ponúknu skôr notoricky známe publicistické zábery verejných udalostí doby, akým je napríklad strihovými dokumentami nadužívaný záznam prejavu žalobcu Josefa Urválka z procesu s Rudolfom Slánským.
Režisér Patrik Lančarič vstúpil do kinematografického kontextu zo sveta divadla a jeho filmová tvorba nesie určité spoločné stopy s filmovou tvorbou inej režisérky, pôvodne divadelníčky, Anny Gruskovej – ako keby ich dokumenty o dôležitých osobnostiach, či už politických alebo umeleckých dejín (u Lančariča ide o mužov a u Gruskovej o ženy), boli audiovizuálnou ilustráciou bakalárskych prác VŠMU – portrétov osobností. Nemožno im však uprieť, že osobnosti, ktoré si na portrétovanie vyberajú sú nanajvýš zaujímavé a hodné pozornosti.
Napokon, je dosť pravdepodobné, že relativita, s akou nahliada na dejiny pomerne samozrejme naša generácia, intelektuálne dozrievajúca po revolúcii, nie je vlastná tej, ktorá sa formovala počas komunizmu. Pre ňu môže byť takto dvojsečný pohľad na Válka, ovplyvneného nevyhnutnosťou a tlakom dejín, prevratným a dráždivým.
Lančaričov Válek je každopádne dobrým vstupom do spoločenskej diskusie našej súčasnosti, v ktorej, ako vo filme podotýka Martin Šimečka, sa odráža absencia kultúrnych a morálnych elít slúžiacich ako maják pri rozlišovaní dobra a zla, vytyčujúcich hranice pragmatizmu a cynizmu.
