New French Extremity je tendenciou vo francúzskom filme, na ktorej v súčasnosti viac zaráža slovíčko „New“, než slovíčko „Extremity“. Tendencia vyskladaná primárne z filmov režisérov a režisérok ako Gaspar Noé, Claire Dennis, Virginie Despentes, Pascal Laugier, Catherine Breillat, Alexandre Aja, Philippe Grandrieux alebo Bruno Dumont už od druhej polovice 90. rokov spája ozveny nového piktorializmu a cinema du look francúzskej kinematografie s obrazmi body horrorových a gore filmov, umocňuje ich alegorickú funkciu a primárne útočí na konformizmus francúzskej spoločnosti (podobne ako v zhruba rovnakom období aj romány spisovateľa Michela Houellebecqua).
Na danú tendenciu (nehovorím o hnutí alebo smere už len preto, že New French Extremity spája na základe explicitného, transgresívneho prístupu k telu relatívne odlišné autorské poetiky) nadväzuje aj režisérka Julie Ducournau. Tá v roku 2016 premiérovala svoj celovečerný debut Raw, kde transgresívne obrazy tela a jeho transformácie reprezentujú dospievanie mladého dievčaťa v prostredí internátu. Na dané postupy aj motívy nadväzuje v svojom novom filme Titán, víťazovi tohtoročného festivalu v Cannes, na ktorého sa v mediálnej kampani hravo nalepujú superlatívy týkajúce sa najmä kontroverzného ladenia filmu. Je však film, ktorý zapadá do už vyše 20 rokov trvajúcej kinematografickej tendencie, taký kontroverzný? A ako sa Ducournauovej Titán javí po opadnutí prvotného mediálneho šoku?
Šokujúce obrazy alebo obyčajná alegória?
Titán je primárne filmom o hľadaní a pochopení (prijatí) svojej identity, o vzťahu s vlastným telom a o vzťahu s druhými (a opäť aj o ich prijatí). V tomto zmysle mu možno trochu ubližuje rámcovanie debaty ako o šokujúcom a kontroverznom filme. Áno, Ducournau používa na uchopenie týchto tém veľmi expresívne metafory a obrazy plné explicitného násilia a gore obrazov. Konanie hlavnej postavy rozbieha film vo frenetickom štýle pripomínajúcom americkú slasherovú kinematografiu, postavenú na lineárnej teenagerskej vyvražďovačke a neskôr prechádza do osobnejšej komornej drámy, ktorá na základe telesnej transformácie postavy (spojenej s motívom tehotenstva s autom) zapadá najmä do kategórie body horroru. Už z možnosti rýchleho zaradenia a žánrovej kategorizácie filmu aj zo samotnej tendencie New French Extremity je jasné, že vo filme Titán nie sme svedkami žiadneho dychberúceho ikonoklazmu. Nič šokujúce v konečnom dôsledku nie je ani na témach, ktoré film otvára. Ak prejdeme pod veľmi štýlový (ide o výstižnejšie slovo než šokujúci) a v kontexte tohtoročnej canneskej súťaže mierne výstredný vizuál filmu, Titán presne zapadá do súčasnej témy politiky identít. Rozoberá problematický vzťah jedinca k sebe samému, tematizuje narastajúcu pluralitu súčasného chápania vlastnej identity aj identít druhých. Telo, vzťah k nemu a k ďalším bytostiam podlieha transformácii rovnako ako v body-horrorových filmoch (via David Cronenberg), ako aj v súčasných debatách o tele, ktoré by v ideálnom prípade nemalo podliehať žiadnej normalizácii a normatívnosti. A práve tomu sa v Titáne telo vyhýba. Je to šokujúce? Alebo kontroverzné? Alebo hodné humbugu? Osobne si to nemyslím. Z Titánu to však robí citlivé priloženie hmatu na senzitívne nervové zakončenia doby, v ktorej vznikol.
Dobrou otázkou môže byť, či Titán dané témy neexploatuje, keďže do istej miery z exploatačných žánrov vychádza. Vyvrátenie tohto argumentu však nachádzame zasa v samotnej tradícii tendencie New French Extremity, ktorá s ľudským telom ako metaforou búrajúcou spoločenskú konformitu narába už niečo cez dve desaťročia. Filmy pritom (v tých lepších prípadoch) nerobia svojimi obrazmi zbytočnú prvoplánovú show, akú môžeme poznať z torture porn kinematografie (via Eli Roth), ale kreujú plnohodnotné alegórie, v ktorých je násilie a gore estetika skôr účelovým (a spoločensky podmieneným) podtrhnutím témy. Pokračovateľkou tejto línie je aj Julie Ducournau. New French Extremity v jej podaní nie je formálne či kinematograficky ničím novým, ale nachádza nový a veľmi aktuálny spoločenský prienik na svoje pôsobenie.
Film, ktorý sa začína po svojom skončení
Zaujímavým referenčným bodom filmu je okrem už spomenutej vlny francúzskych filmov a amerického/kanadského body-horroru aj starý americký slasher The Slumberparty Massacre od americkej režisérky Amy Holden Jones. Jeden z mála slasherov natočený ženou-režisérkou je štúdiou svojho subžánru, respektíve úlohy male gaze a identity žien v slasherových filmoch. Vyvražďovací rozjazd Titánu nás akoby upomína na tento žáner, ktorého formuly a algoritmy jemne prehadzuje a vytvára akýsi novotvar. Podobne ako sa o to snažila aj Amy Holden Jones. Ducournau tak nadväzuje na jej diskontinuálnu líniu a z Titánu opakovane vychádza film, ktorý nadväzuje na a dáva nový priestor už existujúcim a progresívnym hlasom extrémnej (okrajovej?) kinematografie.
V binárnom delení filmov na dobré a zlé môžeme Titán označiť za jednoducho „dobrý film“ nie v zmysle jeho jednoznačne pozitívnych kvalít, ale skôr vo vzťahu k debate, ktorú má schopnosť rozpútať. Ducournau nakrútila nejednoznačný, ťažko uchopiteľný film, ktorý sedí do atmosféry svojej doby (čo ho robí veľmi aktuálnym), zároveň až príliš poslušne zapadá do jednej tendencie súčasného francúzskeho filmu (čo ho robí nie až takým šokujúcim ), ponúka široké herné pole pre cinefilov a fanúšikov “extrémnych žánrov”. Titán je film o identite, pričom jeho vlastná identita je veľmi fluidná, nie úplne vykryštalizovaná, pracuje s mnohými premennými a neponúka divákom žiadnu jednoduchú katarziu, pocit uzavretia či rozriešenia. Ide o film, ktorý sa naozaj začína práve po svojom konci.
