Na úvod by sa patrilo poukázať na isté skutočnosti a pozitíva festivalu. Čo sa týka plynulého chodu festivalu a starostlivosti o hostí, novinárov aj divákov je Art Film Fest v slovenskom priestore najlepší. Vďaka relatívne malej vzdialenosti medzi kinami (všetky sa nachádzajú pri hlavnom námestí) sa kumuluje príjemná festivalová atmosféra, ktorá je dôkazom toho, že sa v Košiciach Art Film Fest definitívne udomácnil.
Schizofrenický
Každému z filmov na tohtoročnom Art Film Feste v Košiciach predchádzali krátke videá, v ktorých známych hostí žiadali, aby festival opísali jedným slovom. Divák sa dozvedel, že festival je „inšpiratívny“, „obohacujúci“ a „príjemný“. Dovolím si prispieť aj mojim postrehom: Art Film Fest je schizofrenický.
Ako návštevník festivalu som sa o tom presvedčil už počas prvého dňa. Otvárací ceremoniál v Kunsthalle hostil najprominentnejších hostí – vysoko postavených predstaviteľov štátu, známych slovenských hercov a svetovo uznávaných režisérov. Zvláštna voľba otváracieho filmu (Filmové hviezdy nezomierajú v Liverpoole), ktorý odrádza už len svojim trailerom, presvedčila viacerých pozvaných hostí, aby sa zúčastnili paralelného premietania v Kine Úsmev a po ňom príjemného posedenia na lavičkách pod stromami. Na jednej strane honosná slávnosť, na druhej strane idylka cinefilov. Podobných prípadov by sme našli viacero – sekcie prinášajúce „artové“ snímky (Láska & anarchia, Prísľuby z východu, Be2Can Starter) vs. „divácke“ sekcie (Milan Lasica: Prezidentov výber, Susedia online); odborné diskusie vs. módna prehliadka pred Dómom sv. Alžbety, a pod.
Postavenie žien v spoločnosti a vo filme
Základný problém, resp. dôvod tejto rozpoltenosti, môžeme hľadať na pozícii producenta festivalu. Ján Kováčik, okrem toho, že je konateľ spoločnosti Art Film Fest s.r.o., je zároveň predsedom spoločnosti Forza a.s., čím sa vysvetľujú spomenuté módne prehliadky (spoločnosť Forza organizuje súťaž Miss Slovensko). Ich zaradenie do programu v čase, kedy sa čoraz viac artikuluje postavenie žien v spoločnosti, pôsobí nevhodne až ignorantsky.
Pri tejto citlivej téme sa ešte pristavím. Najpamätnejšou udalosťou festivalu sa totiž stala diskusia WOMANOFFICE: Filmujem, podnikám, som žena… Diskutujúce Wanda Adamík Hrycová, Marianna Čengel-Solčanská a Tereza Nvotová sa nevedome stali promotérkami súťaže Podnikateľka Slovenska, ktorú vedie štvrtá z diskutujúcich Lucia Veselská. Otázky týkajúce sa postavenia žien v slovenskej kinematografii striedali podrobné informácie a postup, ako nominovať niektorú z blízkych žien na podnikateľku Slovenska, resp. sa púšťalo promo video z minuloročných odovzdávaní cien. V bizarnej situácii sa najlepšie zorientovala Tereza Nvotová. Tá odmietala prechádzať k rôznym “pikoškám”, na ktoré moderátorka Renáta Ďurišová diskutujúce navádzala. V reakcii na promo video dokonca vyhlásila, že by odmietla prijať cenu od predstaviteľa politickej strany (na videu odovzdával cenu Peter Pellegrini) odmietajúcej Istanbulský dohovor, čím zaskočila riaditeľku súťaže i moderátorku diskusie.
Chybu pri zaradení diskusie do programu si po jej skončení priznal aj umelecký riaditeľ Peter Nágel.
Čo všetko divák zvládne?
Na 26. ročníku Art Film Festu sa premietlo vyše dvesto celovečerných a krátkych filmov, pričom tie najzaujímavejšie ponúkli sekcie Láska & anarchia, Be2Can Starter, Okolo sveta, Prísľuby z východu a Európske zákutia.
Art Film Fest potvrdil povesť prvého (česko)slovenského festivalu, na ktorom môže miestne publikum vidieť čerstvo ocenené snímky z Berlína či Cannes. Filmy Tvár (M. Szumowska), Utoya (E.Poppe), 3 dni v Quiberone (E. Atef) a predovšetkým víťaz Zlodeji od Hirokazu Koreeda sa nachádzali v sekcii Be2Can Starter.
To, že cena na festivale nemusí znamenať vyššiu kvalitu dokazuje porovnanie filmov Utoya a Tvár. Poľský film Małgorzaty Szumowskej (Veľká cena poroty v Berlíne) aj napriek originálnej kritike malomeštiackosti zlyháva vo viacerých preexoponovaných dramaturgických momentoch a irituje nezmotivovanými formálnymi prvkami. Oproti nemu je nórsky film Utoya remeselným skvostom. Takmer polhodinová jednozáberovka opisuje prežívanie jednej z účastníčok brutálneho útoku Andersa Breivika na ostrove Utoya. Kamera kopíruje jej pohyb a neschopnosť zorientovať sa v chaotickej situácii. Túžba reprezentovať tragickú udalosť v jej najhodovernejšej podobe so sebou prináša aj otázky týkajúce sa potreby sfilmovania čerstvej traumy či etických hraníc, ktoré Poppe atakuje.
Ubíjajúcu traumu u divákov vyvoláva aj rumunský film Pororoco od Constantina Popescu. Medzi nórskym a rumunským filmom by sme mohli nájsť viacero podobností: príklon k realizmu, dlhé zábery, nemožnosť dosiahnutia uspokojivých informácií v chaotickej situácii a pod. Na rozdiel od Utoyi sa kamera v dlhých záberoch od hlavného protagonistu dištancuje, chaos je zobrazovaný v celkoch a komplexnosti, no aj napriek nej divák nezíska informácie objasňujúce hlavný konflikt. Rumunská snímka patrila k najlepším z tohtoročného košického festivalu spolu s hraným filmom Donbas ukrajinského dokumentaristu Sergeja Loznicu a Trávy juhokórejčana Hong Sang-soo.
Tragicko-bizarné výjavy z vojny na ukrajinskom Donbase Loznica zaznamenáva vo svojej najbrutálnejšej podobe, čím sa zaraďuje k dvom vyššie spomenutým filmom. Po vzhliadnutí rôznych rodinných či spoločenských tráum sa juhokórejská snímka Tráva javí ako ukludňujúci balzam. Príbeh opisuje malé príbehy hostí v kaviarni, v ktorej sedí mladá spisovateľka a tieto príbehy zapisuje. Počet možných interpretácií deja je neohraničený a Sang-soo dáva divákovi voľnosť pri vytváraní tej vlastnej.
Slovenské snímky sa predstavili v Slovenskej sezóne, najväčšiu pozornosť však pútal film z hlavnej súťaže. Posledný autoportrét Mareka Kuboša vznikol po dlhých rokoch jeho absencie na poli autorského dokumentu. Intímna spoveď o tvorivých a spoločenských prekážkach je smutno-krásnou rozlúčkou s jedným z dokumentaristov Generácie 90. Marek Kuboš si za film odniesol Špeciálnu cenu poroty.
Jubileá
Ďalším z dlhoočakávaných slovenských dokumentov bol projekt Petra Kerekesa Okupácia 1968. Päť krátkych filmov režisérov z piatich rôznych krajín, ktorých vojská okupovali Československo v roku 1968, vnáša do tejto témy osviežujúci pohľad okupantov. Štyri z piatich krátkych filmov sú konvenčnými dokumentmi pojednávajúcimi o súčasnom pohľade vojakov a ich príbuzných na vlastnú účasť pri invázii. Štruktúrou rozprávania sa najviac líši v poradí tretí krátky film od poľskej dokumentaristky, scenáristky a výskumníčky filmových archívov Magdaleny Szymkow. Strihový dokument vytvára viaceré asociáce, ktorými sa divák dostáva bližšie k podstate (východo)európskych nálad druhej polovice pamätného roku.
Projekt bol zaradený do sekcie podnietenej 100. výročím vzniku ČSR s názvom 100 SK-CZ (sto rokov vzájomnosti), ktorou zostavovateľka Eva Filová divákom priblížila najvýznamnejšie osobnosti spoločnej histórie.
Sto rokov by v tomto roku oslávil aj známy švédsky autor Ingmar Bergman. Celoročný projekt Bergman 100 zastrešený distribučnou spoločnosťou Film Europe bol súčasťou aj košického festivalu, pričom okrem Bergmanových klasík mohli na plátne diváci vidieť dva dokumenty o autorovej tvorbe či stretnúť Bergmanovho syna Ingmara Bergmana ml., ktorý uvádzal film Ingmar Bergman očami choreografa.
Apropo, ešte k tej schizofrénii a k osmičkovým rokom: To, že Slovensko zažíva opäť zlomový „osmičkový“ rok sa na festivale neprejavilo. Obzvlášť zaujímavo sa to potvrdilo v piatok 22. júna, kedy bol v Košiciach ďalší z Pochodov za slušné Slovensko. Do porovnávania s bratislavským Febiofestom, ktorý kvôli protestom prerušil viaceré projekcie, sa púšťať nebudem. Ide o inú situáciu a intenzitu negatívnych nálad v spoločnosti. Ale aspoň malá zmienka o proteste či podpora jeho organizátorom by potešila. A vzhľadom na osobnosti otvárajúce tohtoročný festival aj prekvapila.
