Rozhovor s Ioanou Uricaru, režisérkou filmu Lemonade (2018).

Preklad: Terézia Michalková, korektúry: Saša Gabrižová

Jedným z vrcholov programovej sekcie Panorama na tohtoročnom filmovom festivale v Berlíne bol film režisérky Ioany Uricaru, Lemonade. V tomto silnom a odvážnom počine, ktorý je jej celovečerným filmovým debutom, sa venuje sociálno-politickým témam ako imigrácia, sexuálne zneužívanie či korupcia. Film rozpráva príbeh Mari, rumunskej utečenkyne, ktorá pracuje ako opatrovateľka a snaží sa získať zelenú kartu. Vydá sa za muža menom Daniel a do Spojených štátov za ňou prichádza aj jej syn. Všetko sa pokazí, keď ju sexuálne napadne zamestnanec prisťahovaleckého úradu, ktorý má na starosti jej prípad. Mladá rumunská matka sa tak musí vyrovnať so zúfalou situáciou a zabrániť tomu, aby sa jej celý život rozpadol ako domček z karát.

Na filmovom festivale v Berlíne sa mi podarilo urobiť krátky rozhovor s režisérkou filmu, Ioanou Uricaru a s herečkou v hlavnej úlohe, Mălinou Manovic. Rozprávali sme sa o spoločenských problémoch zobrazených vo filme, o jeho (auto)biografických prvkoch, o výrobe a aj o tom ako film spracúva obraz ženy v spoločnosti.

(Vzhľadom na to, že sme mali na rozhovor málo času, niektoré z nasledujúcich otázok boli doložené prostredníctvom korešpondencie.)

Flavia Dima: Najprv by som sa chcela opýtať – vzhľadom na to, že momentálne pôsobíte v Amerike – do akej miery sa vo filme odzrkadlila vaša vlastná skúsenosť so životom emigrantky?

Ioana Uricaru: Ja som prisťahovalkyňa, nie emigrantka! Emigranti si hovoria boháči, ja som obyčajná prisťahovalkyňa! (smiech) Nepochybne to malo na film veľký vplyv. V dobe, keď som ho začala písať a pripravovala som scenár, tak som v Amerike študovala. Do veľkej miery som čerpala z vlastných skúseností. Nehovorím, že sa mi stali rovnaké veci ako vo filme, ale niekoľko podobností tam je, najmä tematicky a emočne. Prispôsobiť sa životu v Amerike nebolo náročné v tom zmysle, že by som sa nedokázala adaptovať, ale skôr…dokonca aj teraz, desať rokov po tom, čo som tam prišla žiť, každý deň zažívam niečo, čo mi pripomenie, že ešte nie som úplnou súčasťou tamojšieho sveta a kultúry. Samozrejme, uvedomujem si, že tie rozdiely tam sú a je to prirodzené, ale i tak mi každý deň niečo našepkáva: „Nenarodila si sa tu, nevyrastala si tu, nie si odtiaľto.“ Netvrdím, že je to niečo zlé, občas som rada, že to tak je. Takže áno, film je do veľkej miery založený na mojich skúsenostiach a na tom, ako som sa prispôsobovala životu v Amerike. Ale rozprávala som sa aj s mnohými rumunskými prisťahovalcami, ktorí tam žijú a niektoré ich zážitky som zakomponovala do filmu.

Flavia Dima: Ako sa vám podarilo skontaktovať s tými ľuďmi? A ako dlho trvalo, kým ste zdokumentovali ich príbehy?

Ioana Uricaru: Bolo to zhruba pred šiestimi, siedmimi rokmi, keď som začala pracovať na scenári. Vtedy som žila v Los Angeles, kde žije veľa Rumunov. Nejde však o výraznú komunitu, ktorá by sa združovala na rovnakom mieste. (V Kalifornii žije asi milión Rumunov). V LA som mala jednu kamarátku Rumunku, ktorá mi pomohla. Jej dieťa chodilo do miestnej školy a tak mi pomohla nájsť rodiny s deťmi, keďže som vedela, že hlavná postava bude žena, ktorá má dieťa. Chcela som hovoriť s deťmi, ktoré boli v rovnakom veku ako Dragos a tiež s ich rodičmi, aby som pochopila, aké je to emigrovať s dieťaťom. Obišla školy, kostoly a ľudia sa jej príležitostne zdôverili so svojími príbehmi. Podarilo sa nám nájsť asi dvadsať rodín a aj niekoľko ľudí v ďalších mestách, s ktorými sme hovorili cez telefón a cez Skype.

Flavia Dima: Ako sa tí ľudia stotožnili s vaším filmovým spracovaním? Ako vieme, názory rumunských divákov na domácu kinematografiu sa rôznia. Na jednej strane sú ľudia, ktorí filmy ako Lemonade vítajú, pretože dávajú priestor dôležitým socio-politickým témam. Na druhej strane sú takí, ktorí sa cítia zahanbení za to, že Rumuni sú vo vlastných filmoch často vykresľovaní len ako úbohý chudobný národ.

Ioana Uricaru: Preboha, ja dúfam, že sa pri mojom filme nebude nikto hanbiť! (smiech) Je zaujímavé, že keď som im predostrela príbeh a námet filmu, prijali ho s nadšením a nemali problém zveriť sa mi. V istom zmysle im to pomohlo. Prvýkrát mali možnost rozprávať o veciach, ktoré zažili, konštruktívne a v súvislostiach. Niekoľkí respondenti mi dokonca následne volali, že vďaka našim rozhovorom si s odstupom času uvedomili nové súvislosti.

Scenár sa postupne formoval pod vplyvom nových vyrozprávaných príbehov, ktoré som si vypočula. Všetci našťastie rýchlo pochopili, že mojím cieľom je sprostredkovať ich príbeh čo najviac autenticky s dôrazom na presnosť informácií.

Flavia Dima: Zdá sa mi inovatívne, že príbeh rozpráva o niečom, čo obyvkle poznáme len ako čísla zo štatistík. O obrovskej, no najmä abstraktnej, diaspóre. Aké je to venovať sa takpovediac národnej traume, ktorú pociťujeme z masovej emigrácie a zároveň rozprávať príbeh osoby, ktorá je v podstate len ďalším číslom? Podľa nedávneho prieskumu sa ukázalo, že ženy z východnej Európy, ktoré prichádzajú žiť a pracovať do západných krajín, trpia zmesou duševných porúch a posttraumatickou stresovou poruchou zvanou „taliansky syndróm.“

Ioana Uricaru: Tie ženy si nepochybne prejdú obrovskou traumou. Niekedy si človek neuvedomuje, že počas toho procesu sa jeho jedinou starosťou v živote stáva zelená karta. Máte pocit, že ak uspejete a získate ju, všetko bude v poriadku, vyhráte jackpot. Dopadne to tak, že je to váš jediný fokus, ktorý nasledujete ako zmyslov zbavený. Zabudnete, že ste hladný, unavený alebo vás niečo bolí. Avšak v momente, keď kartu získate, zrúti sa vám svet. Uvedomíte si, že tu nie je žiadna záruka toho, že bude všetko v poriadku. Ide o veľmi traumatizujúci proces, samozrejme nie len pre prisťahovalcov z Rumunska. A pochopiteľne, najväčšiu obeť podstupuje prvá generácia imigrantov. Nemôžu sa vrátiť domov, no nedokážu sa prispôsobiť ani novému prostrediu. Všetky nádeje vkladajú do svojich detí a veria, že tie ušetria od podobnej skúsenosti. Dúfajú, že sa budú od začiatku cítiť byť súčasťou novej kultúry.

Flavia Dima: Skvelým príkladom je scéna, keď riaditeľ pochváli Dragosa za dobrú známku z testu. Je to jediný moment, keď divák pocíti akú-takú úľavu a povie si: „Chvalabohu, nie je všetko také strašné.“

Ioana Uricaru: Áno, presne tak, nie všetko je príšerné! (smiech)

Mălina Manovici: (smiech) Áno, presne! Aspoň niečo pozitívne!

Flavia Dima: Využijem moment a spýtam sa vás, Mălina…Predpokladám, že ste veci, na ktoré sa pýtam, do hĺbky preberali počas nakrúcania. Ako sa vám podarilo nastaviť sa tak, aby ste chápali pocity frustrácie a odhodlania, o ktorých hovorila Ioana? Najmä keď ste museli pracovať s medzinárodným štábom – mali ste predtým podobnú skúsenosť?

Mălina Manovici: Nie, bolo to po prvýkrát. Nešli sme až tak veľmi do detailov (preto som so záujmom počúvala váš rozhovor). Skôr sme sa rozprávali o praktickej stránke veci. Keď postupne preberáte scénu po scéne, dokážete sa lepšie koncentrovať a dostanete sa do švungu. Nejde ani tak o celkový obraz o filme, skôr o malé krôčiky. Samozrejme, že Ioana vždy stála za kamerou a po každej klapke mi dávala spätnú väzbu, hovorila „zmeň toto“ alebo „skús ono“. Bola mojím sprievodcom a takýmto spôsobom sa nám podarilo dosiahnuť konečný výsledok.

Flavia Dima: Pri vašej postave som zaregistrovala, že jej správanie a osobnosť mi veľmi pripomína ľudí, ktorých denne stretávam doma v Rumunsku. Ako ste sa pripravovali na túto rolu?

Mălina Manovici: Zaujímavé, tiež som si to všimla. Čo sa týka psychického nastavenia, asi nejde o žiadnu vedomú prípravu. Avšak, vďaka tejto skúsenosti som dospela k pre mňa šokujúcemu poznaniu – že som ozajstná Rumunka! Vždy som si myslela, že som trochu iná než väčšina Rumunov. Keď sa vrátite domov, všimnete si tie reakcie a spôsoby uvažovania väčšiny ľudí a hovoríte si: “Som iná, veľa cestujem, učím sa byť viac otvorená, nepredpojatá.” No v tomto filme sa mi darí hrať pravý opak. Je to aj kvôli tým situáciam a okolnostiam, ktoré moja postava zažíva. To všetko k tomu svojím spôsobom prispieva.

Flavia Dima: Ako prebiehala výroba filmu vrátane natáčania a postprodukcie? Museli ste riešiť nejaké problémy?

Ioana Uricaru: Na prekvapenie to netrvalo dlho. V máji 2017 sme ešte len hľadali lokácie v Montreali a 23. decembra bol film oficiálne hotový. Podarilo sa nám dodržať pôvodný plán, čo sa týka výroby aj postprodukcie, napriek tomu, že sme natáčali v štyroch rôznych krajinách: v Rumunsku, Kanade, Nemecku a Švédsku. To znamená, že častokrát sme sa museli rozhodovať na diaľku a musela som pendlovať medzi krajinami. Natáčanie v Montreale nebolo jednoduché, keďže všetky verejné nápisy boli vo francúzštine. Dalo nám zabrať, aby to vyzeralo, že sme v Amerike.

Flavia Dima: Ako sa vám pracovalo s hercami? Bolo náročné natáčať s viacjazyčným obsadením a štábom?

Ioana Uricaru: Kanadskí herci (všetci anglicky hovoriaci vo filme) boli zvyknutí na iný štýl práce, takže istý čas im trvalo, kým si zvykli na moje požiadavky a očakávania, ktoré som od filmu mala. Postupne sme sa jeden od druhého začali učiť. Keď som bola unavená, bolo pre mňa náročné prechádzať z jedného jazyka do druhého (museli sme totiž hovoriť aj po francúzsky, keďže niektorí členovia štábu nemali až takú dobrú angličtinu). Inak je prechod z jazyka do jazyka veľmi osviežujúci. Človeka to učí byť neustále v strehu a uvažovať nad tým, čo chce vlastne povedať.

Flavia Dima: Doteraz ste režírovali iba krátke filmy, ako ste zvládli prechod k celovečernej metráži?

Ioana Uricaru: Stálo ma to veľa síl, nie je to ako spojiť 4-5 krátkych príbehov do jedného (poznámka autorky: ako vo filme Tales of Golden Age.) Musíte si to dobre premyslieť, zistiť ako čo funguje, všetko treba naplánovať úplne inak ako pri krátkom filme. Zároveň je to test vašej fyzickej kondície. Pracovať 14 hodín denne, nepretržite 32 dní a neustále byť v strehu nie je jednoduché. Ale samozrejme, je to aj veľká radosť, chcela som to urobiť.

Flavia Dima: Zaujímalo by ma, ako sa pozeráte na ženské problémy zobrazené vo vašom filme. Ako ste pristupovali k  sexuálnemu zneužívaniu, ktoré potláča a obmedzuje ženské práva? A ako ste sa o tejto záležitosti rozprávali s hercami?

Ioana Uricaru: Zobraziť sexuálne zneužívanie vo filme je mimoriadne chúlostivá záležitosť. Ťažko sa o tom hovorí aj s hercami, obzvlášť s tými, ktorých sotva poznáte a nikdy predtým ste s nimi nepracovali. Prediskutovali sme si a naskúšali niektoré konkrétne scény, ale nič sme nepreháňali. Niekedy to totiž môže hercovi uškodiť a naruší to jeho prirodzený a čistý prejav. Už pred natáčaním sme sa veľmi jasne dohodli na tom, čo sa bude diať a ako majú herci gestikulovať. Pristupovali k tomu veľmi profesionálne a akonáhle pochopili, čo sa bude v scéne odohrávať a vnútorne sa stotožnili s emóciou, ktorá tam nastáva, boli ochotní vložiť sa do situácie v rámci svojich maximálnych limitov.

Flavia Dima: Súčasne je vo filme zobrazený aj celkom nelichotivý pohľad na manželstvo a na problémy spojené s materstvom. Prečo?

Ioana Uricaru: Nemyslím si, že sú tie veci zobrazené nelichotivo, skôr sa snažím povedať, že úzkosť, spôsobená istými okolnosťami je tak hlboká a rušivá, že ovplyvňuje naše osobné vzťahy.

Flavia Dima: Film Lemonade prichádza do kín v dobe, kedy sa v spoločnosti horlivo diskutuje o sexuálnom obťažovaní. Samozrejme, vzhľadom na to, že na projekte ste začali pracovať už pred niekoľkými rokmi, skutočnosť, že vychádza v období hnutia #metoo je čisto náhodná. Napriek tomu sa vás opýtam, myslíte si, že film je feministický?

Ioana Uricaru: Neviem ako v tomto kontexte chápať pojem „feministický.“ Film nepochybne rozpráva o tom, aké je to byť ženou a ukazuje, že niektoré situácie, ktoré sú náročné pre kohokoľvek, sú pre ženu dvojnásobne ťažšie. Film hovorí aj o tom, aké je to byť osamelá a zraniteľná, no zároveň silná. Mara v sebe dokáže objaviť záložné zdroje, ktoré jej pomáhajú rozhodovať sa a nevzdávať sa. Snaží sa vziať svoj osud do vlastných rúk nech to stojí, čo to stojí. Nie som si istá, či ide o feministický film, ale nepochybne je o ženstve a o tom, čo to znamená byť nezávislou ženou aj napriek nepriazni osudu.