ROZHOVOR Z CYKLU INÉ VÍZIE SK

Finalistka súťaže pohyblivých obrazov Iné vízie SK Kris Saganová (KS) z Ateliéru animovanej tvorby VŠMU sa momentálne vzdeláva na budapeštianskej MOME a pre Kinečko porozprávala nielen o svojich „iných víziách“, ale aj o najnovšom filme Poetika anima, ktorý bude mať čochvíľa svetovú premiéru na 34. Varšavskom medzinárodnom filmovom festivale.

PS: My dve sme sa zoznámili ešte skôr, než si sa ocitla medzi finalistami Iných vízií SK – v rámci spolupráce na projekte Filmový kabinet deťom, hravej forme prednášok, projekcií a workshopov pre predškolákov a žiakov prvých ročníkov základných škôl. Páčila sa ti práca lektorky?

KS: Myslím si, že akákoľvek aktivita, ktorá v deťoch vzbudí záujem o umenie a tvorivosť je veľmi dôležitá. Kreativita ľudom pomahá riešiť aj praktickejšie otázky v neskoršom veku či zamestnaní, preto si myslím, že takéto iniciatívy sú veľmi prínosné. Filmový kabinet okrem iného dokázal veľmi hravou formou vysvetliť princíp animácie a zároveň s deťmi otvoriť diskusiu na témy ako inakosť a vzájomná pomoc, bolo to pekné. Decká sa veľmi tešili z programu a tiež z toho, že mohli byť v kine.

PS: Kreativita rozhodne neobišla ani teba. Aké sú tvoje obľúbené témy, inšpiračné zdroje a techniky, s ktorými najčastejšie pracuješ?

KS: Začnem Kunderovou Knihou smiechu a zapomnění: „Jediné, co můžeme učinit,“ řekl Banaka, „je podat zprávu každý sám o sobě. Všechno ostatní je překročení naší pravomoci. Všechno ostatní je lež.“ Tam niekde sa nachádzam ja. Najlepšie sa mi pracuje s témami, ktoré sa ma bezprostredne dotýkajú, ktoré akoby prejdú celým mojím bytím. Rada vo svojej tvorbe zachytávam aktuálne pocity a myšlienky, ktoré sa snažím transformovať do niečoho, čo mi pomôže byť si viacej vedomá samej seba a dúfam, že to rovnako môže potom pomôcť aj ďalším. Veľmi ma inšpirujú ľudia ako takí, každý z nás má svoj príbeh, charakter, pohľad na svet a pocity, ktoré vzájomne do seba vtekajú. Inšpiráciu však určite nachádzam na každom kroku, či už je to v hudbe, v knihách, vo svete. Z animovaných filmov mám veľmi rada tvorbu Réky Bucsi, Martiny Scarpelli a napríklad aj Lucy Tóth. Občas si púšťam rozhovory či prednášky s Davidom Lynchom, vždy mi vyčistí hlavu. Z knižného sveta je to aktuálne dočítaná Vyhořelá společnosť od kórejského spisovateľa Byung-Chul Hana, knižky z Kalligramu, z hudby počúvam momentálne asi najviac Khruangabin, Alfa Mist, či Yussef Dayes.

Moja tvorba pozostáva zo skíc, akrylových malieb, občasnej analógovej fotografie a hlavne animácie, kde sa pohybujem medzi 2D digitálnou kreslenkou a analógovými experimentami, ktorým by som sa chcela venovať určite viac.

PS: Abstraktnú animáciu Chaos/Order (2017), ktorú videli v rámci druhého ročníka Iných vízií SK na rôznych podujatiach diváci po celom Slovensku, si vytvorila pre belgický festival Pukkelpop. Ako si sa k tejto práci dostala?

KS: Dodnes ma fascinuje McLarenova tvorba a myslím, že tam niekde má Chaos/Order korene. Vo všeobecnosti veľmi rada robím čokoľvek, pokiaľ to má súvis s hudbou a je to hravé. Vytvoriť animáciu pre veľký európsky hudobný festival bola však určite výzva. K Pukkelpop-u som sa dostala cez školu (Ateliér animovanej tvorby VŠMU – pozn. red.), z čoho sa dodnes teším, pretože vidieť svoju animáciu na 60-tisícovom festivale premietanú na „obrazovke“ vytvorenej z 12 lodných kontajneroch bol zážitok. Animácia vznikla asi za dva dni, bol to veľmi rýchly a intuitívny proces, ktorý celkom pekne zafungoval. Nemala som viac času, preto som sa veľmi tešila, že video bolo pozitívne prijaté aj zo strany Pukkelpopu a neskôr sa dostalo aj do súťažného výberu Iných vízií SK a pocestoval si do Olomouca a naprieč celým Slovenskom.

PS: Pred niekoľkými mesiacmi si sa zúčastnila aj workshopu na Video Mapping Festivale v Lille. Čo pre teba znamená táto skúsenosť?

KS: Bola to skvelá skúsenosť a osviežujúci výlet! Workshop sa konal v rámci projektu Euranim, čo je trojročný vzdelávací program zameraný na rozširovanie zručností v oblasti videomappingu,  primárne pre špičkové vysoké školy ako MOME, The Animation Workshop v Dánsku alebo Howest či Turku University of Applied Science. Ponuka si našla aj mňa cez VŠMU, tak som sa prihlásila na jeden z workshopov – objektový videomapping. Počas štyroch dní sme v menších tímoch pracovali na zadaniach, ktoré boli nakoniec počas festivalu odprezentované verejnosti, náš projekt konkrétne v Palais des Beaux-Arts. Bolo príjemné vidieť plné námestia, farebné žijúce mesto a ľudí čakajúcich v nekončiacich radoch aby sa dostali do indoorových súčastí festivalu. Najinšpiratívnejšie z celého festivalu boli však nové priateľstvá s nesmierne talentovanými mladými ľudmi (a kníhkupectvá v Lille).

PS: Tvojím najnovším veľkým úspechom je blížiaca sa svetová premiéra filmu Poetika anima (2018), ktorým si ukončila bakalárske štúdium. Do súťažnej sekcie krátkych filmov 34. Varšavského medzinárodného filmového festivalu sa prebojoval spomedzi 4800 prihlásených. Aké máš z tohto celého dojmy?

KS: Áno, v októbri bude mať naša Poetika Anima svetovú premiéru. Film ma napĺňa čistou radosťou nielen kvôli úspechom, ktoré sú už teraz enormné, ale hlavne preto, že sa ľuďom páči, s mnohými veľmi dobre rezonuje. Celá výroba a všetko, čo sa deje okolo je naozaj veľmi pekné dobrodružstvo.

Veľmi som si užila proces tvorby filmu. Prvý solídny krok som spravila, keď som si uvedomila, že je lepšie spraviť “malý a milý” film, ktorému budem ochotná venovať všetok svoj čas a energiu. Chcela som, aby ma celá výroba bavila, nechcela som sa zaťažovať zbytočnými očakávaniami. Nie som dobrý rozprávač, preto som si stanovila za cieľ nájsť svoj autorský rukopis, spôsob rozprávania, čo bol veľký skok do neznáma, ale teraz môžem povedať, že to bolo dobré rozhodnutie. Som veľmi vďačná, že od úplného začiatku stála pri mne dramaturgička Marcela Žgančíková, ktorá mi pomohla neutopiť sa v mojej vízii. Mať v štábe človeka, ktorý je tak precízny a svedomitý ako Marcela je skrátka výhra. A asi nado mnou stála šťastná hviezda, pretože ja som vyhrala aj so zvyškom tímu. Radosť bola pracovať s Marekom Jasaňom a Matejom Babicom, ktorí napriek svojej vyťaženosti pomohli Poetike Anime nielen s animáciou. Miško Horváth veľmi citlivo spracoval zvuk a kreatívne zakomponoval voiceover, s ktorým som si lámala dlhodobo hlavu. Poetika Anima je totiž postavená na básni, ktorá vznikla spojením mnohých úryvkov z môjho skico-denníka. V neposlednom rade to bol Frederic Robinson, ktorý dokonale pochopil, kam sa má film uberať hudobne. Chvíľu sme sa hľadali, ale v tomto prípade zafungovalo staré dobré “do tretice všetko dobré”, najlepšie? Ja som sa stotožnila určite. Snažím sa pracovať s ľudmi, z ktorých cítim, že majú zápal a budú si vzájomne rozumieť so zadaním. Tieto naše vzťahy vytvorili parádny vír kreatívnej energie, každý, kto sa na tvorbe podieľal, dal do filmu kúsok seba v konečnom ohľade oveľa viac, akoby som na začiatku čakala. A na konci bol film. A obrovská radosť.

PS: Prichádzajú po obrovskej radosti aj nejaké plány do budúcnosti? Kam sa bude tvoja tvorba uberať ďalej?

KS: Momentálne som v Budapešti, kde objavujem novú perspektívu vysokoškolského vzdelávania na MOME. Je to veľmi intenzívne a produktívne obdobie, snažím sa tiež načerpať energiu a inšpiráciu pre magisterský film. Plány a nápady sú, ale zatiaľ je všetko viac v mentálnej rovine, sama som zvedavá, ako sa moja tvorba bude rozvíjať ďalej.

PS: Ako vnímaš rozdiely medzi štúdiom na VŠMU a MOME? Prečo si sa rozhodla ísť práve tam?

KS: MOME som spoznala cez event Girl Power, prezentáciu filmov mladých maďarských režisérok a ich záverečných filmov v Lumiére. Veľmi ma oslovil ich silný vizuálny štýl, spôsob rozprávania a nové prístupy. Mala som neskôr možnosť porozprávať sa s niekoľkými študentami, ktorý ma utvrdili, že škola je fakt dobrá a učitelia sú fajn. Prostredie je veľmi priateľské, všetci sú nápomocní. Spôsob, akým je na katedre nastavený systém výučby mi príde oveľa efektívnejší, väčšina predmetov sa vyučuje v týždňových blokoch, čo zaručuje intenzívnu a sústredenú prácu. Okrem tradičnej výučby je pre každý semester pripravená séria workshopov a týždeň zameraný na prienik médií. Síce som tu len krátko, ale som nadšená a veľmi motivovaná z prístupu pedagógov. Sú veľmi svedomití, dokonale si pripravujú hodiny, hoci majú aj oni iné projekty a napriek tomu, že nás je v ročníku aktuálne desať, stále využívajú priestor pre individuálny, profesionálny a veľmi príjemne ľudský prístup. Celé je to postavené na veľmi intenzívnom dialógu. Niečo podobné som očakávala od VŠMU, pretože umelecká škola má pomôcť študentom rozvíjať kreatívne a kritické myslenie. Doteraz bolo ťažké spustiť plnohodnotný dialóg, a to nielen na našej katedre. Veľmi ma zaujíma, aké zmeny sa udejú po nástupe novej dekanky. Mám pocit, že VŠMU ich naozaj potrebuje.