Rozhovor s Ivanou Laučíkovou o specifikách animace, o jejím vzdělávání a produkčním zázemí.

Rád bych náš společný rozhovor otevřel takovým malým ohlédnutím za tvým studiem, vlastně za školou jako takovou. Studia máš spojená s bratislavskou VŠMU, následně jsi tam začala působit i jako pedagožka. Odkud pramenilo tvé rozhodnutí věnovat se animaci?

Fascinovala ma možnosť oživiť neživé. Vyrastala som ovplyvnená kultúrou socialistického realizmu, bola statická, tézovitá a výrazovo chudobná. V deväťdesiatych rokoch, keď som volila svoju budúcu dráhu, som naopak čelila obrovskému pretlaku dovtedy nepoznaných vizuálnych, hudobných aj literárnych obsahov, čo sa po zmene režimu dovalili zo zahraničia. Možno sa to pod moje rozhodnutie podpísalo. Túžba pracovať s tou energiou, uchopiť pohyb v kontraste s predošlou statikou – napadlo mi to len teraz, s odstupom času, ale javí sa vierohodne. Zároveň som mala paralelne záľubu v literatúre, výtvarnom umení a prírodných vedách, čo znie možno paradoxne, ale pre animovaný film, v ktorom sa symbioticky zžívajú viaceré umelecké a technické disciplíny, to bolo vhodné podhubie.

Vzhledem k tvé dráze, je možné se podívat na výuku VŠMU z větší (časové) perspektivy. Tedy nejen z pohledu tehdejší studentky, ale i pedagoga. Lze vystopovat nějakou konkrétní koncepci, kterou by právě bratislavská animace byla typická?

Na Katedre animovanej tvorby VŠMU som pedagogicky pôsobila do roku 2012, v súčasnosti s ňou nemám kontakt. Základná koncepčná línia sa však určite nezmenila: katedra má ambíciu vychovať univerzálneho tvorcu, autora, ktorý ovláda scenáristické, výtvarné, animačné aj režijné remeslo súčasne. Autora pripravuje najmä na tvorbu krátkeho filmu s klasickou naráciou.

Proměnilo se směřování animace na VŠMU nějak (podstatně)?

Z môjho dnes už externého pohľadu sa smerovanie katedry za ostatné desaťročia nezmenilo. Myslím si, že v neschopnosti meniť sa, vyvíjať, reagovať na nové kultúrne a technologické paradigmy tkvie jej úpadok.

Mimochodem, sleduješ právě výuku animace tak, že by sis troufla říct, jestli slovenský, český prostor se nějak významněji liší od svého okolí?

Nedokážem posúdiť kvalitu výuky na českých školách, ale poznám napríklad kontext veľmi úspešnej maďarskej školy MOME. Vďaka vizionárskemu vedeniu Józsefa Füllöpa má živý kontakt s technologickým a priemyselným prostredím a reaguje na ich podnety, ale na druhej strane úzko spolupracuje s majstrami súčasnej nezávislej animačnej scény vo svete. Výsledky pozorujeme už dlhšie, poukážme napríklad na ocenenie Réky Bucsi, absolventky MOME, na práve skončenom Berlinale. Úspech podobných rozmerov sme v česko-slovenskom animačnom prostredí nezaznamenali už veľmi dlho.

Současný animační průmysl si trošku zoufá nad nedostatkem kvalitních řemeslníků. Síly se musejí shánět v zahraničí. Tlak na to, aby vysoké školy lépe připravovaly lidi do praxe, se pravděpodobně dotýká i Bratislavy. Kde stojíš ty s viděním tohoto problému? Měla by univerzita jít blíže k firmám, studiím, nebo se soustředit přednostně na výchovu autorských osobností?

Ako režisérka a producentka môžem potvrdiť, že nedostatok remeselne zdatných ľudí je jedným z najväčších problémov, ktorým v praxi čelíme. Absolventi VŠMU v Bratislave sú často remeselne nepripravení, resp. neprejavujú záujem vstúpiť do výroby profesionálnych diel v pozíciách animátora alebo operátora obrazovej postprodukcie. To sú pozície, kde odborníci chýbajú najviac. Ak sú študenti autorsky zdatní, púšťajú sa do vlastných projektov, a ak autorské ambície nemajú, po skončení školy o nich viac nepočuť.

Problém treba, samozrejme, vnímať komplexne. Na jednej strane stojí argument, že slovenský animačný priemysel v zmysle výroby televíznych a filmových diel je veľmi malý, má mizivý ekonomický potenciál. Ak existuje skupina zručných absolventov, prirodzene uprednostnia uplatnenie v komerčnej sfére, v hernom alebo reklamnou biznise. Na opačnej strane je argument, že animačný priemysel na Slovensku sa nemôže zväčšiť a rozvíjať aj preto, že nemá dostatok kvalifikovaných síl. Dnes už vieme, že pokiaľ by sme dokázali zahraničným partnerom ponúknuť kvalitné spracovateľské služby, uživilo by sa tu vďaka zahraničným koprodukciám aj niekoľko animačných štúdií. Možno však ponúkať koprodukciu, keď nemáme spracovateľský tím?

Osobne zastávam názor, že školy by mali začať otvorený dialóg s producentmi o potrebách miestneho trhu. Nemám na mysli systémovú premenu umeleckej školy na remeselnú. Mám na mysli kvalitnejšiu odbornú vybavenosť študentov na to, aby ono umenie boli raz schopní v tomto prostredí vykonávať. Som presvedčená, že rovnako profi-prostrediu ako aj študentom by prospela väčšia profesijná diferenciácia, napríklad členenie študentov podľa ambícií na režisérske, výtvarnícke a animačné typy, a rozhodne by som ich už na škole učila pracovať tímovo. Teda nevzdať sa zámeru vychovať autorské osobnosti, ale zároveň posilniť možnosti na kvalitné spracovanie ich autorských ideí v tímoch špecialistov.

Ty vlastně na tento “konflikt” můžeš nahlížet už mnohem komplexněji, neboť jsi začala působit posléze i jako produkční animovaných filmů – a založila si společnost feel me film. Jaká je Tvá cesta od kresby, samotného tvoření animovaných filmů až k jejich produkování? Kde nastal ten zlom, ono rozhodnutí?

Moje rozhodnutie stať sa producentkou bolo vynútené okolnosťami. Keď sme po prelome milénií opúšťali školu a vstupovali do profesionálneho prostredia, animačný priemysel na Slovensku neexistoval. Výroba podporovaná štátom bola stiahnutá takmer na nulu, výrobu reálne vykonávalo jedno alebo dve štúdiá bývalých pracovníkov Koliby, aj to v minimálnych objemoch. My sme však boli mladí, nadšení, bolo nás, absolventov, pomerne veľa a chceli sme točiť. Práve sa zabiehali prvé dotačné programy na Ministerstve kultúry SR a teda sme videli akú-takú možnosť pokračovať v tvorbe vlastných diel. Bolo však potrebné výrobu a financovanie manažovať a keďže celá generácia vyštudovaných produkčných, našich potenciálnych producentov, sa stratila v komerčnej sfére, museli sme sa producentskej práce ujať sami. Nebol to len prípad animátorov, podobne sa stali producentmi režiséri dokumentov Marko Škop, Peter Kerekes, Ivan Ostrochovský a ďalší. Ja som založila spoločnosť v roku 2006 a vzala som do výroby krátke filmy svojich kolegov Ivany Šebestovej, Joanny Kożuch a Martina Snopeka, spolupracovala som aj s Mišom Strussom. Neskôr sa stala producentkou režisérka Katka Kerekesová (dnes predstavuje hlavný motor opätovného naštartovania výroby televíznej animácie pre deti pre RTVS), potom sa pridala režisérka Vanda Raýmanová. Spoločná skúsenosť nás, troch produkujúcich režisérok, je rovnaká – spájanie producentských a tvorivých pozícií neprospieva ani nám, ani dielu. Práve naopak, kumulácia funkcií je mimoriadne vysiľujúca.

Dnes už na Slovensku máme predpoklady na vrátenie tejto vychýlenej polohy späť do normálu. Po roku 2009, kedy začal činnosť Audiovizuálny fond a zároveň RTVS obnovila systematickú podporu domácej tvorby, sa do audiovizuálneho prostredia začalo postupne nalievať väčšie množstvo financií. V súčasnosti sa už financujú aj dlhotrvajúce výroby a to k animácii pritiahlo záujem skutočných producentov. Osobne verím, že ja i ďalší produkujúci režiséri budeme môcť časom venovať plný potenciál svojej pôvodnej profesii.

Věnovat se tvorbě krátkometrážních animovaných filmů musí být složité už samo o sobě. Takový formát pravděpodobně ani na Slovensku nemá zrovna v distribuci moc na růžích ustláno… Mohla bys pojmenovat základní rizika takového podnikání a tvoření?

Formát krátkeho autorského filmu je v štandardných distribučných sieťach marginalizovaný, pretože v TV a kinodistribúcii nezapadá do vysielacích štruktúr. Z tohto dôvodu ho do úzadia vytláčajú aj veľké dotačné schémy (MEDIA, Eurimages). Trend je logický a nemá zmysel s ním bojovať, tvorca k nemu len musí zaujať adekvátne stanovisko.

Rozhodnutie  tvoriť krátke filmy musí obsahovať zváženie rizík: nie je to podnikanie, skôr umelecká tvorba; výroba môže byť no-budgetová, low-budgetová alebo dotovaná, ale nie ekonomicky návratná. Producenti špecializovaní len na krátku animáciu sa možno vyskytujú v krajinách s bohatými dotačnými programami (Francúzsko, Nemecko), v ostatných prípadoch sa producentsky zvyčajne kombinuje krátkometrážna tvorba s dlhometrážnou alebo TV výrobou, resp. s komerčnou animáciou pre reklamný trh. Je známe, že veľké produkčné spoločnosti vyrábajú krátke filmy ako svoj bočný produkt, s cieľom stimulovať domovských autorov k umeleckému rastu a na posilnenie vlastnej značky na animačnej scéne (ceny na prestížnych festivaloch zvyšujú štúdiám kredit), ale nikdy nie kvôli finančnej návratnosti, práve naopak, takáto výroba je pre nich vždy neziskovou investíciou.

Tvorca krátkeho filmu zároveň musí od začiatku počítať s faktom, že bude mať limitované distribučné uplatnenie. Ideálne je zabojovať o záujem festivalov, kde môže dielo za ideálnych okolností zasiahnuť niekoľko desaťtisícové publikum. Na Slovensku je stále rozšírená prax uvádzať krátke filmy ako predfilmy klubových kino-distribučných titulov. Ale v medzinárodnom kontexte nie je vylúčená ani TV distribúcia, napríklad náš film Posledný autobus sa prostredníctvom sales agenta predal do desiatky svetových teritórií. V európskom prostredí je najväčším nákupcom krátkometrážnej tvorby TV stanica Canal+. Každopádne, téma rozširovania distribučného uplatnenia krátkeho filmu je stále aktuálna a nádeje prináša najmä on-line distribúcia.

Ale teď z té pozitivní stránky, zkus před námi všemi krátkometrážní animovaný film obhájit. Proč by měl být viděn v kině, proč by se měl dostat do televize či jej bylo možné zakoupit přes internet?

Viacerí teoretici animovaného filmu sa zhodujú, že jedinečné výrazové prostriedky animácie môžu byť naplno uplatnené len na poli krátkometrážnej tvorby. Myslia sa tým rôzne formálno-významové hry s obrazom, s farbou a tvaroslovím, metaforický a alegorický rozmer animovaného obrazu, nelineárne a nenaratívne výstavbové štruktúry a podobne. Pokiaľ sa aj niektorí autori pokúšali uplatniť tieto prostriedky v dlhej metráži, neuspeli, pretože na dlhej ploche sú pre ľudské vnímanie únavné, strácajú výpovednú silu. Krátky animovaný film sa prihovára neštandardným jazykom. Často je hlbinný, lebo odkazuje na obrazy a vzorce kolektívnej psyché, často pracuje s kultúrnymi odkazmi na minulosť, je symbolický, má presah do fotografie, maliarstva, grafického dizajnu, a tento jazyk je v porovnaním s bežne rozšírenými audiovizuálnymi formami náročnejší na vnímanie.

Sledovanie krátkych animovaných filmov podľa mňa cibrí schopnosť rozumieť inému než svojmu jazyku. Je to vychádzanie z komfortnej zóny, atakovanie hraníc známeho. Pri sledovaní pixarovského celovečeráku vás tvorcovia vedú známou cestou k (možno) neznámym obsahom, pričom premyslene kontrolujú vaše emócie i racionálne závery, ku ktorým dospejete. Pri sledovaní krátkeho animovaného filmu ste často postavený na neznámu cestu, a ak sa chcete dostať k obsahu, musíte spolupracovať, musíte lúštiť a dodávať význam náznaku, pričom emócie a racionálne závery sú mnohoznačné, otvorené viacerým interpretáciám. Rovnako však pracuje poézia, pohybové divadlo, tanec, súčasná maľba. To je umenie. Umenie vyzýva. Umenie núti vnímať iné, chápať viac, otvárať ulitu.

Krajiny s bohatou kultúrnou tradíciou ako napríklad Francúzsko, také, kde znalosť základov literatúry, maliarstva či vážnej hudby patrí k bežnej intelektuálnej výbave strednej triedy, kde na festival krátkych filmov prídu radoví obyvatelia mesta v hojnom počte (Clermont-Ferrand), tam sa i krátkometrážna animácia podáva publiku v nepomerne väčšej miere ako inde vo svete a je prijímaná s porozumením. Vysiela a premieta sa preto, že to je regulárna umelecká forma. Umenie, jeho prítomnosť a spoločenská funkcia, sú v západnej spoločnosti cenené, ochraňované a kultivované.

Podílíš se aktivně na tvorbě animovaných filmů, současně ti není nijak vzdálená i filmová teorie a dějiny. V čem je podle tebe podstatná filmová kritika a také vzdělávání filmové historie?

Každá ľudská aktivita potrebuje reflexiu. Ak sa nemá utopiť sama v sebe, ak nemá stratiť kontext, ak má vidieť vlastné nedostatky a zlepšovať sa, a ak sa má v historickom hľadisku nejako štrukturovať, potrebuje kvalitnú reflexiu zvonka. Filmovú kritiku považujem za nevyhnutnú organickú súčasť filmového prostredia.

Otázka filmovej histórie je ako otázka histórie vo všeobecnosti. Svet nezačal dňom, kedy sme sa narodili. Ako nadviazať na existujúce, keď to nepoznáme? Ako neopakovať, čo bolo, keď nevieme, čo bolo? Má byť naším prirodzeným záujmom vidieť sa v kontexte – historickom, ale aj geografickom či politickom…

Rád bych u té produkční stránky ještě postál. Loňský rok v české animaci ukázal dva extrémy na poli celovečerní animované tvorby. Na jedné straně autorská Lajka, která se v kinech vůbec neohřála a vidělo ji skoro doslova jen pár diváků, na straně druhé ambiciózní Hurvínek, který se snaží o nadefinování průmyslu, jak jej známe v západních zemích – i na úkor rozmyslu, zda taková látka a způsob řešení má (u nás) své opodstatnění. Jak si stojí průmysl na Slovensku?

Dovolím si tvrdiť, že animačný priemysel v štandardnom zmysle slova na Slovensku neexistuje. Funguje niekoľko animačných štúdií, ktoré sú často personálne a technologicky napojené na postprodukčné štúdiá z komerčnej sféry, inak by neprežili. Od roku 1993 tu vznikol len jeden celovečerný animovaný film. Slovenská animácia zatiaľ nedozrela do štádia, kedy by mohla voliť alternatívy divácko-komerčného prístupu k látke, pretože na to neprodukuje dosť materiálu.

V našem kontextu na plné čáře selhává veřejnoprávní televize, která si vyhradila (levné) místo na večerníček, ale jinak původní animovanou tvorbu nepodporuje a mladým autorům dveře už vůbec neotevírá. Existuje tedy nějaká naděje, aby čeští nebo slovenští absolventi vysokých škol mohli dělat trošku osobité animované filmy či seriály?

Na Slovensku považujeme za úspech, že sa v ostatnom období podarilo stabilizovať tok z prostriedkov RTVS do detskej cyklickej tvorby. S účasťou verejnoprávnej televízie vo veci druhovo neštandardných alebo experimentálnejších diel sa v tejto chvíli skôr nedá počítať. Avšak začínajúci autori majú reálnu šancu získať podporu z prostriedkov Audiovizuálneho fondu.

Zakládala jsi a vedla i specializovaný časopis Homo Felix. Bohužel zanikl, trh jej nepřijal? Je Česko i Slovensko na takový projekt nezralé?

Homo Felix som zakladala preto, že mi ako autorke veľmi chýbala odborná diskusia o animácii. Zaujímal ma prioritne náš kontext, kritické hodnotenie domácej tvorby, ale aj zasadenie slovensko-českého prostredia do širšieho rámca súčasných tém a trendov v zahraničí. Trh, pre ktorý bol časopis určený, bol malý – autori, študenti, kritici, prípadne laici so špeciálnym záujmom o animáciu, a v tejto komunite bol prijímaný dobre a so záujmom.

Po štyroch rokoch vydávania v slovenskom a českom jazyku sme zareagovali na pozitívne hlasy zo zahraničia a rozšírili pôsobnosť časopisu na región strednej Európy, redakcia zastrešujúca redaktorov z krajín V4 vydala prvé medzinárodné číslo v angličtine, spustili sme nový web. Ohlasy výborné.

Ak máme hovoriť o nezrelosti našich krajín, tak opäť v zmysle personálnom. Hovoríme o podobnom probléme ako v úvode rozhovoru, totiž o nedostatku kvalifikovaných ľudí. V roku 2014 som z náhlych rodinných dôvodov musela ukončiť svoju prácu vydavateľky a napriek veľkej snahe sa mi nepodarilo nájsť nástupnícky subjekt a osobu, ktorá by vo vydávaní pokračovala. O znovuoživení značky Homo Felix som dodnes otvorená rokovať s potenciálnymi záujemcami o vydavateľskú štafetu.

Napadá mě, odkud vlastně nejraději čerpáš informace o animovaném filmu? Webový portál, periodika…

V skratke: z internetu a myslím, že neprezradím nič prevratné. Sledujem viacero festivalov, štúdií, tvorcov, ale aj programerov a zachytávam ich linky na nové diela, texty, rozhovory či videá. Novinky zachytávam cez facebookové stránky Cartoon Brew, AWN, Zippy Frames, Stop Motion Magazine, ASIFA, pre texty s hlbším ponorom do problematiky chodím na stránky Society for Animation Studies. Recenzie sú problém, najmä pri krátkych filmoch, tie sa objavujú len sporadicky.

Rád bych závěr rozhovoru ukončil něčím hezkým. Co máš ráda na animaci?

Presne to isté, čo na začiatku: schopnosť oživiť neživé, hoci dnes túto ideu chápem vrstevnatejšie. Animácia dokáže zhmotniť to, čo bolo nehmotné, dať vizuálnu tvár tomu, čo bolo len myslené alebo cítené, vyniesť von to, čo bolo vnútri. Animácia je metaforická. Dokáže byť nanajvýš intímnou, nejde len “pod kožu”, ale doslova do vnútornej mentálnej krajiny; a dokáže byť aj generalizujúcou, cez jedinú postavu vybudovať metaforický obraz sveta. Taká je animácia, ktorú milujem.