Atlanta
Donald Glover, USA, 2022, 337min.
Štyri roky po druhej sérii sa na obrazovky vrátila Atlanta – superlatívmi ovenčený seriál Donalda Glovera. Kým prvé dve série sa odohrávali v súčasných USA, na ktorých problémy sa zameriavali, v tretej sérii sa postavy ocitli v Európe. Ako sa Atlante darí udržať nastavenú latku, čo je inak a čo zostáva?
Základná dejová línia Atlanty sleduje Earna (Donald Glover), snažiaceho sa preraziť ako manažér vychádzajúcej rapovej hviezdy – svojho bratranca Alfreda (Brian Tyree Henry), ktorý vystupuje pod menom Paper Boi. Ďalšími stabilnými postavami seriálu sú Vanessa (Zazie Beetz), Earnova on/off priateľka a matka jeho dcéry, a Darius (LaKeith Stanfield), Alfredov čudácky spolubývajúci a kamarát.
Vývoj deja a postáv je od začiatku seriálu v úzadí, a to natoľko, že v recenzii na prvú sériu denník The Guardian rovno vyhlásil, že „v Atlante nie je žiadna skutočná naratívna štruktúra“, kým po tretej sérii portál A.V. Club tvrdí, že „[…] seriál zobral naše očakávania tradičného naratívu a, no, nasral na ne“. Namiesto toho nás postavy sprevádzajú občas absurdne komickým a občas iba absurdne hrozivým svetom súčasných Spojených štátov. Atlanta sa satiricky a potentne zameriava na problémy rasy, triedy a mnohé iné v ich každodennej banalite, dôsledne sa vyhýbajúc jednoznačnosti.
Atlanta pritom nestojí na rozbíjaní naratívnej štruktúry – naďalej sleduje osobné a profesijné životy postáv a prekážky, ktoré prekonávajú – v priebehu prvých dvoch sérií sa tak z krachujúceho Earna stáva manažér úspešného Alfreda, ktorý už nepredáva drogy, ale vyráža na európske turné, Vanessa po drogovom teste prichádza o prácu učiteľky a vzťahy medzi postavami sa vyvíjajú tiež. Dejové línie však napredujú veľmi pozvoľne alebo sú dokonca úplne pozastavené početnými epizodickými odbočkami, ktoré od nich fungujú nezávisle.
Postavy sú hlavne často dôsledne odcudzené – od toho, čo sa deje im, alebo toho, čo sa deje okolo nich. Ich konanie je mnohokrát márne, všeobecným pocitom je dezilúzia a nemožnosť samostatne sa dostať zo situácie, v ktorej sa ocitajú. To, samozrejme, nie je len naratívny aspekt, ktorý sa opakovane vracia v jednotlivých častiach (napríklad, keď sa Earn snaží získať honorár od neustále miznúceho majiteľa klubu, či v inej epizóde, kde sa Alfred nevie dostať k tomu, aby ho jeho holič ostrihal), ale aj naprieč celým seriálom. Dezilúzia a absencia riešení sú jeho výrazným vyjadrením aj všeobecne.
Atlanta podobný postup využíva aj na mikroúrovniach, keď po absurdných prejavoch každodenného, ale aj inštitucionálneho rasizmu či iných (triednych, genderových, ale aj nešpecifických) problémov postavy ostávajú bez slov. To nielenže zvýrazňuje márnosť prípadnej reakcie na konkrétnu, ale aj celospoločenskú situáciu, no hlavne zdôrazňuje surreálnosť týchto každodenných prejavov – čo je niečo, s čím Atlanta dôsledne pracuje vo všetkých troch sériách – miešajúc každodennú banalitu, situácie, ktoré sú dôverne známe, s tými, ktoré do tohto familiárne absurdného sveta šokujúco vrážajú.
V aktuálnej tretej sérii Atlanta prichádza s ešte radikálnejším narúšaním dejovej línie, na aké bolo publikum zvyknuté – celé štyri epizódy z desiatich sa venujú samostatným príbehom bez napojenia na základné postavy seriálu. Sledujeme tak príbeh Marshalla, ktorý po prehratom súde platí reštitúcie Shenique, potomkyni otrokov, ktorých vlastnili jeho predkovia, rodiny, v ktorej zomrie opatrovateľka z Trinidadu, či príbeh chlapca Loquareeousa, ktorého sociálka odobrala rodičom a umiestnila do desivej rodiny, založený na skutočných udalostiach.[1]
Vo svojej knihe Světy na pokračování Radomír D. Kokeš ustanovil päť tipov „serialít“ – spôsobov, ktorými sa jednotlivé epizódy seriálov k sebe navzájom vzťahujú v rámci fikčného makrosveta. Ide pritom o oddelenú, nenadväznú, polonadväznú, nadväznú a rozrušujúcu serialitu. Oddelenú serialitu pritom definuje ako takú, v ktorej predchádzajúca epizóda s nasledujúcou nezdieľa fikčné postavy.
Túto kategorizáciu nespomínam kvôli možnej polemike či tomu, že tretia séria Atlanty jasne nespadá do Kokešom vytýčených typov serialít. Zaujímavejšie je zamyslieť sa nad tým, ako funguje fikčný makrosvet Atlanty a čo seriál hovorí tým, ako pracuje s narúšaním jeho koherentnosti. Pri oddelenej serialite Kokeš hovorí napríklad o seriáloch ako Príbehy Alfreda Hitchcocka, Dobrodružstvá kriminalistiky či Black Mirror. Jednotlivé epizódy sú pritom podľa neho prepojené inak ako dejovou líniou či postavami – napríklad špecifickou aktivitou, k akej navádzajú diváka, či špecifikami makrosveta alebo makrosvetov, s ktorými pracujú.
Atlanta sa značný čas nachádza v pokrivenom svete plnom bizarných javov a problémov – ktoré sú však (aj) každodennou skúsenosťou v reálnom svete. Keď v záverečnej epizóde tretej série Vanessa používa stvrdnutú bagetu ako funkčnú zbraň či servíruje vyprážané ruky, nejde len o lacné vtipy. Na jednej strane napríklad tieto aktivity nepatria do každodennosti nášho sveta (alebo sú priamo fyzicky nereálne) a vedia prekvapiť či šokovať diváka. Na druhej strane vo svojej bizarnosti nijako nevybočujú z iných javov, aktov či prejavov, ktoré sú zobrazované v Atlante (holandské blackface či iné zaužívané prejavy rasizmu). Keby sme na tieto prejavy neboli zvyknutí z nášho bežného sveta, nešokovali by nás rovnako ako „fikčné“ prvky Atlanty?
V tretej sérii Atlanta úspešne prešla do Európy, zaoberá sa aj neamerickými opresívnymi fenoménamii a skúma tie doterajšie v inom kontexte. Komická údernosť sa objavuje menej častejšie, ale rovnako intenzívne a naďalej sa nebojí skúšať povedať to, čo chce, novými postupmi. Zostáva tak jedným z najpozoruhodnejších seriálov, ktorý vie obratne, prístupne a s ľahkosťou kombinovať náročné témy s komédiou, ale aj afrosurrealizmus s atmosférou každodennosti. Je absurdnejší každodenný boj alebo vyprážané ruky? Kde je hranica medzi realitou a surreálnosťou? Atlanta to vie.
[1] https://www.vanityfair.com/hollywood/2022/03/atlanta-season-3-episode-one-devonte-hart-true-story
