Troška sa obzrieť za marvelovskou ságou? Zhodnotiť aktuálny príspevok do frančízy – film Avengers: Nekonečná vojna v troška širších kontextoch? Áno, ale asi to celkom nepôjde bez spoilerov, tak prípadne prestaňte čítať, ak vám vadia.
Zmysluplné by asi bolo začať prvým veľkým Hulkom, nie seriálom, ktorý urobil z Lou Ferrigna hneď druhého najdôležitejšie kulturistu, po Schwarzeneggerovi samozrejme, ale tým Hulkom, čo ho režíroval Ang Lee. Takže takto:
Prvý Hulk (2003) sa viezol tak trocha na úspechu X-Menov (2000), akože vieme konečne nakrútiť dobrý film inšpirovaný komiksom, čo sme síce vďaka Donnerovmu Supermanovi (1978) a Burtonovim Batmanom (1989, 1992) vedeli už dávno, ale keďže filmový mainstream rovnako ako móda nemá pamäť, X-Meni v ňom naozaj pôsobili trocha ako zjavenie. Žiadne komplexy, žiadna prílišná vernosť predlohe, hľadáme vlastnú cestu a našli sme ju a Hulk vzápätí ukázal, že ešte to také ideálne predsa len nebude. Režisér Ang Lee sa síce snažil byť čo najinvenčnejší a tak na dvoch miestach sa mu to aj podarilo – niekoľko komiksových panelov premietaných paralelne, v každom vlastný dej – ale v zásade platí, že prvý Hulk je strata času. A druhý vlastne tiež, Neuveriteľný Hulk, rok výroby 2008, spätne definovaný ako prvá oficiálna marvelovka „Avengers multiverza“.
Preto si ustanovme za začiatok aktuálneho marvelovsko-avengerovského ošiaľu prvého Iron Mana z roku 2008. Lebo obsadenie Richarda Downeya mladšieho do úlohy Tonyho Starka bol geniálny ťah. Jeden z najtalentovanejších hercov svojej generácie rýchlo vyletel, tvrdo spadol do drog, chvíľu sa v nich intenzívne angažoval a vyhrabal sa z nich aj vďaka seriálu Ally McBealová a potom vtrhol do komiksového sveta ako rešpektovaný charakterový herec, ktorý si už čo to preskákal a vo filme podľa komiksu sa vlastne herecky zahadzuje, čo je samozrejme hlúposť, lebo na hereckých výkonoch jednoducho záleží aj v snímkach, čo v nich ide hlavne o vybuchovanie vecí. Ale k veci.
Prvý Iron Man bol dosť dobrý, až výborný, druhý v roku 2010 detto, právom sme sa tešili na Thora (2011), ktorý však očakávania viac menej nenaplnil. Od Kennetha Branagha sa jednoducho čakalo viac, a jeden Chris Hemsworth na dobrý film nestačí. Ale spravili sme si chuť hneď vzápätí, v roku 2011 mal totiž premiéru aj Kapitán Amerika a keďže Chris Evans sa ukázal podobne dobrou voľbou, ako Downey mladší, nebolo dôvodu, aby zmes pátosu, patriotizmu a retra jednoducho nezafungovala. Takže dva z troch, čo je dobré skóre.
A potom už do hry vstúpil génius Joss Whedon s prvými Avengers (2012) a zrodilo sa čosi, čo v dejinách kinematografie azda nemá obdobu. Film, vo svetle ktorého sa aj tie predchádzajúce snímky zdali lepšie, Thor sa napríklad dal rehabilitovať celkom – z nepodarku bol zrazu film, čo dával zmysel. Hlavne sú ale Avengers filmom, ktorý je prakticky definovaný síce mimoriadne dôležitou, ale vlastne vedľajšou postavou. Je ňou samozrejme agent Coulson v podaní Clarka Gregga, ktorý už sa mihol v prvých dvoch Iron Manoch a v Thorovi. Ten chlapík, čo sa kvôli nemu Avengers skutočne spoja, náruživý fanúšik a nesmierny sympaťák, personifikácia diváka v tej frančíze, náš hrdina. Kvôli nemu sú Avengers prvým skutočne zásadným filmom série, dodnes neprekonaným. A Coulsonov seriál – Agenti S.H.I.E.L.D frančízu úspešne exportoval do televízie, pričom ďalšie marvelovské seriály (Jessica Jones, Agentka Carterová, Daredevil, Luke Cage, The Punisher, Inhumans, The Defenders, Iron Fist) sa postarali o to, že dnes je prakticky nemožné uchopiť fenomén marveloviek v celku.
Lebo tie seriály sú tiež fajn, len už človek pri nich vlastne zabúda, že sú to príbehy z toho istého sveta.
Vráťme sa ale k filmom.
Po úspechu Avengers sa z marveloviek stal až filmový folklór, každý rok tu máme minimálne tri filmy a žiadny z nich nie je vyslovene slabý, naopak, kvalita sa drží konštantne vysoko, variujú sa žánre a vôbec, na marvelovky je radosť dívať sa. Svoju trilógiu má Thor, Kapitán Amerika aj Iron Man, svoje filmy dostali Ant-Man, Spiderman, Doktor Strange a Čierny Panter, svoje vlastné miesto v marvelovskej metaságe si dvoma filmami našli aj zdanlivo nekompatibilní Strážcovia Galaxie a hlavne, od štvrtka 26. apríla majú vďaka premiére Nekonečnej vojny svoju trilógiu aj Avengers.
Aká je?
Nemôžem si pomôcť, ale úpadková. Trojica filmov, v ktorej sa nádherne odráža postupné vyprázdňovanie marveloviek. Nie, nechcem brýzgať, skôr ma mrzí, že ako ortodoxný fanúšik som sa vlastne ocitol na vedľajšej koľaji. Tretí Avengers sú totiž v kontextoch metarozprávania celej ságy až zbytočným filmom, takmer trojhodinovým promom, z ktorého netreba vidieť nič, okrem záverečnej potitulkovej sekvencie, aj tá však len potvrdí to, čo už vieme. Nová superhrdinka príde, najmocnejšia z panteónu klaďasov a porobí poriadky. Marvelovky bývali a svojím spôsobom sú bystré filmy. Zábava v prvom rade, vždy, ale až dosiaľ neboli ani hlúpe, ani zbytočné.
S tretími Avengermi však už toto neplatí, precízne budovaný kauzálne previazaný svet filmov a seriálov stratil jednotiaci prvok, stratil pravidlá, na ktorých bol postavený. Lebo ak sa začneme babrať do kauzality a experimentovať s časom ako nekonštantnou veličinou, zrazu je možné všetko, čo v konečnom dôsledku znamená, že neplatí nič. Žiadna smrť nie je definitívna, žiadna pointa nie je koncom a žiadny zvrat nie je natoľko dramatický, aby sa nedal zvrátiť.
Chce sa mi na také čosi ešte dívať? Ani veru nie, nikam to nesmeruje, nikdy to neskončí, samozrejme, že som sa začal nudiť. Večná vojna? Nie, skôr to teraz vyzerá na večnú nudu. Nepochybujem o tom, že marvelovky sa budú nakrúcať ďalej, len už za tým nevidím iný dôvod, ako komerčný.
Ten film ako zábava nie je zlý, akcia funguje, emócie sú silné, celý kolektív hlavných hrdinov sa akosi podarilo upratať, každý má svoju svetlú chvíľu, takže zdanlivo je všetko v najlepšom poriadku. Lenže potom sa divák zamyslí a príde na to, že tretí Avengers vlastne skutočne nemajú žiadnu nosnú myšlienku, či nebodaj ideu a nenesú žiadne, ani to najprimitívnejšie posolstvo. Dobre sa o tých filmoch mudrovalo, o Avengeroch sa ale príliš mudrovať nedá.
Načo taký film?
Na nič, raz vidieť a nechať tak a ak by človek chcel vytiahnuť nejaké skutočné argumenty, vlastne nemôže, lebo všetko sa dá považovať za spoiler. Pritom stále platí, že skutočne dobré filmy by mali byť tie, čo sa dajú pozerať zas a znova, bez ohľadu na to, koľko krát ich človek videl a ako dobre ich pozná. Platí toto o tretích Avengeroch? Nie, Avengers totiž neprekvapujú ani len pri tom prvom pozretí.
Zvykol som si o filmoch rozprávať sa, babrať sa v nich, hľadať, čo iný nevidia. Avengers žiaľ reprezentujú ten princíp filmového rozprávania, ktorý mi je cudzí, princíp, ktorý stojí na zdanlivo prekvapivom deji, ktorého sprostredkovanie je jediným zmyslom filmu. Nedaj bože, aby nám ktosi vopred prezradil, o čom naozaj to bude, lebo ak to vopred vieme, film je zrazu o ničom, niet dôvodu dívať sa naň.
Lenže to je blbosť a divákov, ktorí to tak majú je mi vlastne až tak trocha ľúto. Nikdy neuvidia film, ktorý je len ich.