Liga spravodlivosti Zacka Snydera / Zack Snyder’s Justice League
(r. Zack Snyder, USA, 2021, 242 min)

Ligu spravodlivosti Zacka Snydera, aktuálny komiksový online blockbuster, ktorý rozvíril vody natoľko, že napríklad znesie aj dve recenzie na jednom portáli, definuje hneď niekoľko zásadných vecí. Ide o film kontextov, vyvzdorovaný fanúšikovský projekt, zavŕšenie umelo prerušenej autorskej vízie, truc podnik, ktorý ilustruje obmedzenosť hollywoodskych producentov a tak ďalej, a tak ďalej, čo v konečnom dôsledku z môjho uhla pohľadu znamená predovšetkým potvrdenie tézy, že najlepšie filmy vznikajú jednoducho vtedy, keď sa tvorcom – režisérom a scenáristom nikto nebabre do remesla. A to aj za cenu rizika, že takýto tvorca skôr či neskôr uverí vo vlastnú genialitu a pri absencii dramaturga začne tvoriť síce stále autorské veci, ale už skôr smutné ako zábavné. Príkladom by mohol byť Christopher Nolan, ale aj Peter Jackson, či práve Zack Snyder, ktorý sa, inšpirovaný práve Nolanovou trilógiou o Temnom rytierovi, rozhodol pretaviť svet komiksových DC superhrdinov do temnej, filozoficko-existenciálnej polohy. V nej už zrazu akoby neboli dôležité samotné dobrodružstvá, ale práve tá emocionálna chandra, čo superhrdinov pri tom kvári. Akurát, zdá sa, divákov to príliš nechytilo, a tak sa začalo upravovať a prepisovať a vylepšovať a…

Na toto niet času, kolega to popísal veľmi precízne, a hoci mnoho vecí vidím inak, je to celkom jedno, máme tu nový film Zacka Snydera o Lige spravodlivosti a všetci sme z neho hin. Teda nie, nie všetci. Sú diváci, ktorých Liga spravodlivosti Zacka Snydera poriadne vytočila, a čo je ešte horšie, sú aj takí, ktorých nekonečne nudila, ale vôbec sa nad tým netreba pozastavovať, lebo tak už to pri zaujímavých filmoch chodí a tie dohady sú na tom aj tak najkrajšie. Film, čo vzbudí diskusiu.

Mňa Liga spravodlivosti Zacka Snydera napríklad nadchla, napriek tomu, že som bol dlho hlboko presvedčený o nezmyselnosti celého podniku a vopred som sa rozhodol, že sa mi ten film nebude páčiť, a už vôbec ho nebudem mať rád. Prečo?

Lebo predchádzajúca verzia, Liga spravodlivosti Jossa Whedona ma nadchla tak isto, ak nie viac, hlavne preto, že Joss Whedon, ktorého považujem za scenáristického génia (bez srandy, ale bolo by to na dlhšie), Snyderov temný DC svet, otrocky nasledujúci Nolanovu víziu, posunul smerom k priamočiarej zábave. Pridal gagy, rozveselil depresívnych meta-ľudí, a vôbec – naplnil film, v ktorom sa stretajú legendárne komiksové postavy s tým, čo by v ňom malo byť. Radosťou a radostnosťou z ich stretnutia, hoci okolnosti môžu byť aj také mrzuté ako Supermanova smrť. Akoby sme ani neboli v komiksoch a nevedeli, že v komiksoch smrť jednoducho neplatí.

A znova zle, zle, nedobre, druhý pokus a zase sme tam, kde by sme nemali byť, hovoríme o kontextoch namiesto filmu samotného. Lenže toto je asi súčasť problému.

Nedá sa, respektíve vôbec nedáva zmysel uvažovať o tomto filme v zátvorkách. Už kvôli názvu. Ligu spravodlivosti Zacka Snydera som totiž videl práve takto a nie inak, čo znamená, že ten film, ak je niečím výnimočný, tak tým, že je to film Zacka Snydera. Kto je Zack Snyder? Filmový režisér, ktorý rozbehal zombíkov v parádnom remaku Romerovej klasiky Úsvit mŕtvych (Dawn of the Dead, 2004), a filmový tvorca, teda auteur, ktorý v nultých rokoch pomáhal definovať subžáner komiksových adaptácií pred tým, ako ho zničili Marvel a DC svojimi bezduchými generickými hnusmi. Zack Snyder, režisér a scenárista 300 (2006) a Strážcov (Watchmen, 2009), ktorý vo svojom dosiaľ najvýraznejšom a najlepšom filme Sucker Punch (2011) ukázal, že sa nebojí zájsť ani na miesta, kam už ho naozaj bude nasledovať len hŕstka divákov, pričom to vôbec nemusia byť tí jeho. Popkultúrnici, komiksáci, geekovia a nerdi, dosť otvorení na to, aby to Snyderovo audiovizuálne besnenie vnímali len ako akýsi psychedelický šum.

A vôbec, o Sucker Punch by som dokázal napísať knihu, zvlášť o režisérskej verzii, ktorá sa vôbec nedostala do kín a spoľahlivo ilustruje, že Snyder je celkom vážny filmový auteur, solitér, ktorý má svojím fundamentom najbližšie azda k Bazovi Luhrmannovi, akurát jeho komerčná pozícia nie je dosť silná na to, aby mu do toho ktosi nekafral.

A teraz už naozaj konečne k filmu, k filmu, čo začína hneď zhurta konštatovaním, že snímka je prezentovaná vo formáte 4:3 „z dôvodu zachovania kreatívnej predstavivosti Zacka Snydera“. Čo do pekla to má znamenať? Komiksový spektákel za fakt veľa peňazí, v ktorom vybuchujú veci a lietajú aj komiksové postavy, čo lietať nevedia? A štyri ku trom? A to ako prečo? Aby to bolo „zovretejšie“? Subtílnejšie? Aby to pôsobilo archaickejšie?

Neviem a ani ma to nezaujíma, po nejakej tretej minúte som to celkom prestal vnímať. Zato som si všimol Snyderovu najobľúbenejšiu, najfrekventovanejšiu a azda i najprevarenejšiu štylistickú floskulu, skoro až formálny frazeologizmus – spomalený záber, respektíve zmenu rýchlosti snímania v zábere spojenú s nájazdom na detail a odjazdom, až naivný signál sústredenia sa na hľadanie hĺbky a jej nachádzanie aj na miestach, kde by nám ju inak ani nenapadlo hľadať.

V takmer štvorhodinovom filme je podobných sekvencií niekoľko, skoro až má cynik vo mne chuť skonštatovať, že ten film je preto taký dlhý, že Snyder vždy, keď čo i len troška môže, film spomalí. Inak akčný, efektný a rýchly film, v ktorom sa rýchlo strihá a rýchlo sa dejú veci, akurát v spomalených záberoch.

Funguje to, naozaj funguje, navzdory úmornej minutáži a predvídateľnosti „príbehu“, ktorý je prakticky identický s Whedonovou verziou, som sa nezačal nudiť, a dokonca som bol ochotný autorovi prepáčiť aj to vôbec najhanebnejšie narábanie s filmovým naratívom. Časť, pasáž, ktorá sa už odohrá, vidíme ju, a teda by sa mala stať, aj sa stane – ale čo sa stane, neplatí, lebo jedna z postáv dokáže vďaka svojim superschopnostiam zariadiť, že kauzálna relácia medzi príčinou a následkom zrazu neplatí.

Inak sformulované, ak sa tvorcovia komiksových filmov uchýlia k manipulácii s časom, je čas otočiť palec dolu a na podobnú snímku ako na príbeh rezignovať. Lebo platí, že keď v príbehu nie je dosť napätia na to, aby obstál bez manipulovania s časom, nemá zmysel ho rozprávať. A Snyder toto nepísané pravidlo porušil, čím by sa ako rozprávač diskvalifikoval, keby nebol taký dobrý režisér.

Lenže je, a tak ako to tu predviedol, dokáže urobiť dobrý film aj okolo príbehu, ktorý by inak nemalo zmysel rozprávať. V tom je, mimochodom, veľké čaro oboch Líg spravodlivosti. Whedonovej, ktorá je viac príbehom, a Snyderovej, ktorá je viac filmom. Vizuálne atraktívnym a výrazovo efektívnym zachytením a zosúladením dejov, ktoré môžu vďaka okázalým efektom síce pôsobiť vyprázdnene – a aj pôsobia, ale nevadí to, kvôli zdaniu hĺbky.

A furt to znie, nielenže väčšiu dramatických sekvencií podfarbuje hudba (ako je v podobných prípadoch milou konvenciou), ale aj v pasážach, v ktorých „hrá“ spolu s obrazom iba zvuk, dochádza k nejakému jeho ozvláštneniu. Fučí vietor a do neho je počuť odkiaľsi z diaľky zvony.

Rodí sa atmosféra, znepokojivá, naliehavá, v prípustnej miere zaťažená pátosom osudovosti, avšak vo výsledku kvalita zodpovedná za to, že Liga spravodlivosti Zacka Snydera je dobrý film. Nie dobrý komiksový film, tie ma dávno prestali baviť, nie akčný spektákel, nie blockbuster, ale dobrý súčasný film ako komplexné audiovizuálne umelecké dielo, ktoré je definované nie obsahom, ale formou.

Nádherne to vidieť v celej finálnej katarznej časti, už po tom, ako je dobojované. Vidíme útržky čohosi bez náznaku komplexnejšieho príbehu, je to sen, ale možno je to aj alternatívna realita, zavŕšenie a prísľub, ktorého naplnenia sa nedočkáme, avšak pôsobí silno, pretože je to dobre remeselne urobené. Preto, ako to vyzerá a ako to znie.

A tu kdesi môžeme Ligu spravodlivosti Zacka Snydera opustiť. Film, ktorý by som veľmi rád videl v kine, na veľkom plátne, aj keď teda, osobne som presvedčený, že vo formáte 4:3 bol uvedený nie preto, aby bola zachovaná Snyderova vízia, ale hlavne preto, že drvivá väčšina divákov sa naň bude dívať na monitore počítača, a tam sa jednoducho v tomto formáte bude páčiť viac.

Skúšal som, mimochodom, aj veľký formát na domácom projektore, ale to už veru také silné nebolo, čo však pokojne môže znamenať len to, že vidieť Ligu spravodlivosti Zacka Snydera raz skrátka stačilo. A to zas nie, hoci kino asi riskovať nebudem, ak by sa naskytla tá možnosť, na monitore sa k Snyderovej lige ešte určite vrátim.