Mám chuť ostať s protagonistami a pozorovať ich ďalej – reklama sa podarila. Celá snímka by mohla slúžiť na propagačné účely firmy na výrobky z „bio, eco & everything“ paradajok a akoby náhodou sa dostáva aj do kinodistribúcie. Nenápadne, akousi psychosomatickou slučkou loví v kine zákazníkov. Kto kedy natočil vyše hodinovú reklamu, ktorá by fungovala? Najlepšie na tom však je, že môžem povedať „nikto“, pretože napriek tomu, že som si hneď po filme Keď paradajky počúvajú Wagnera (Otan o Wagner Sinantise tis Ntomates, r. Marianna Economou, Grécko, 2019) otvorila stránku Gousiaris, nenašla som tam e-shop, ale ďalšie informácie o tejto farmárskej spoločnosti a historický výklad paradajok.

Vo filme sa niekoľkokrát objaví anekdota s Columbom, ktorý doviezol semená paradajok do Európy, v gréckej dedinke Ilias ich uschovali, strážili a dnes, o 500 rokov neskôr, privážajú paradajky naspäť do Ameriky (ktorá o svoje semená už prišla či ich vymenila za modifikované, nepôvodné a vlastne dosť pochybné odrody). Presne táto poetika je esenciou príbehu. Na postavy filmu sa prirodzene nahliada cez prizmu metafory, ak nie priam metafyziky. Spolu s prehovormi, ktorých nie je veľa, spadajú (a dúfam, že to tak nevnímam len vďaka ich veku, krehkosti, či až starožitnosti) do kategórie „archetypálne“. Akoby neustále žili do hĺbky a rozprávali s poznaním celého bytia. Tá najjednoduchšia veta má, v súvislosti s ich osudom – ich bytím, mnoho ďalších významov a nevyhnutne nám niečo ozrejmuje. Asi zachádzam do krajnosti, ale mám pocit, že to, čo vo filme vidíme, náš pohľad na charaktery protagonistov, by sa mohlo lusknutím prsta metamorfovať na horu Olymp medzi gréckych bohov (so všetkými ich cnosťami a neduhmi, keďže grécki bohovia neboli nikdy dokonalí, ani neprinášali dokonalé posolstvá, mali viac ľudské jadro, než to božské, chladné a neznáme).

Film Keď paradajky počúvajú Wagnera neustále pojednáva o živote a smrti, akoby nie paradajkové pole, ale pole rozhodnutí a možností bolo hlavnou náplňou dní týchto milých ľudí. To je vlastne ďalšia dôležitá vec: všetci tí ľudia sú úžasne priateľskí a dobrí. Naozaj by som povedala, že sú proste dobrí. V čom ja vidím dobro je väčšinou úprimnosť, neviem prečo to tak je, asi ma tak vychovali… takže s týmto poznaním pre čitateľa vlastne vyplýva, že film má dominantnú naturalistickú stránku. Neprikrášľuje. Nenašla som, napríklad, informácie o jeho rozpočte, ale dovolím si tipovať, že bol dosť nízky. Kamera nie je dokonalá, skoro by to mohla byť nejaká video kamera, handka, ale možno by som preháňala, tak povedzme, že to natočili na soníčko. Potešia nás aj trochu roztrasené zábery z ruky. Všetko je ako má byť, haha. V jednom momente sa tam objaví iný tím reportérov, ktorých tiež toto prostredie zaujíma, a nastáva krásny kontrast prístupov. Šéf podniku im spraví malú prehliadku priestorov a produktov, potom spolu vyjdú na čistinku, kde reportér stojí pred kamerou a populárnym (až afektovaným) štýlom hovorí o jeho najnovšom objave. Zatiaľ si šéf líha do trávy a necháva ho (za sebou) robiť si svoju prácu. Vyzerá to, že nemá záujem preháňať a rozprávať o svojom „bombastickom“ bio zámere. Proste len leží a asi už premýšľa o niečom inom, vzdialenom kupectvu. Režisérka Marianna Economou krúži okolo takýchto momentov a darí sa jej vytvoriť niečo, čo by som nazvala detail v úprimnosti. Vytvára dojem, že každý záber na postavy a prostredie, v ktorom žijú, je práve ich chvíľou (neštylizovanej) pravdy – ecce homo!

Na rozdiel od zištného potenciálu reklamy, základy filmu Keď paradajky počúvajú Wagnera stoja na rovine „vyššieho zmyslu“. Produkty, ktoré sa tu objavujú, slúžia ako metafora puta medzi dedinčanmi. Vlastne by sme ich mohli nahradiť aj inou vecou či javom. Dôležité sú pre príbeh vzťahy: človek a domov, poctivosť a trh, staroba a budúcnosť, práca a život… to všetko sa spojí v dôležitej téme našich dní, ktorou je jedlo. „Farmári žijú s istotou, že budú mať vždy čo jesť. Že čokoľvek sa stane, nebudú hladovať“, debatujú šéf a (zrejme) jeho brat alebo kamarát (?). Ale čo robiť, keď sa paradajkám nedarí dozrieť a objednávky čakajú? „Potrebujú niečo, aby sčervenali. … Hanbu,“ snažia sa spoločne nájsť riešenie… Opäť prichádza v tej najneobyčajnejšej, nadpozemskej podobe. Je to, akoby veci mali iný poriadok, akoby by sme sa my ostatní spoliehali na nefunkčné mechanizmy a nasledovali pochybnú strojovú logiku. Naši malí bohovia zapnú paradajkám hudbu! Dáva to predsa zmysel, že sa rastie lepšie, že dužina spevnie pod ráznym Wagnerovým taktom a grécka tradičná hudba zas dodá hravosti, chute žiť a obdarovať životom ďalších. Nie je jasné, ako im to prišlo na um, ale vedia, že je to správne. Nikdy sa nad týmto riešením neuškrnú, ako by sa mohlo stať nám – obyčajným smrteľníkom (haha). Krajinou sa ozýva hudba, paradajky dozrievajú a len staré dlane oberajú tie najčervenšie, aby ich poslali do sveta. Nikde nič, nikde nikto. Len rastúca láska a tráva. Pri zábere na nekonečné polia a pláne bez živáčika, si uvedomíme, že sme azda len príliš ďaleko, a zblízka, keď nájdeme svoj detail, uvidíme ľudí a ich osudy, nájdeme život. Stačí sa lepšie dívať. Možno máš Ilias hneď za rohom.

Film Keď paradajky počúvajú Wagnera môžete vidieť od 11. NOV 12:00 do 12. NOV 12:00 v rámci 21. medzinárodného festivalu dokumentárnych filmov Jeden svet online.