Zabitie posvätného jeleňa – VB, Írsko, USA 2017, réžia: Yorgos Lanthimos

Táto recenzia vzniká tak trochu po zenite a zároveň nad časové možnosti, ale verím, že aspoň čiastočne uspokojí tých, čo si ju vyžiadali a ktorí nevedia, čo si o predmetnom filme myslieť, a aký kľúč použiť na odomknutie jeho zmyslu. Nečudo, že film Zabitie posvätného jeleňa zaskočil nejedného diváka. Ide jednoznačne o divný film a nie náhodou. Yorgos Lanthimos je považovaný za zakľadateľskú osobnosť tzv. „gréckej divnej vlny“ (Greek Weird Wave) pod ktorú filmoví kritici zahrnuli nízkorozpočtovú artovú tvorbu novej filmárskej generácie. Lanthimosovi sa medzičasom podarilo výrazne zvýšiť rozpočty svojich filmov vďaka medzinárodným koprodukciám (jeho najnovší film už vôbec nevznikol v gréckej produkcii), čo však neznamená, že by stratili na divnosti.

Ak je niečo, čo ma na tejto temnej filmovej hračke skôr sklamalo, tak je to práve väčšinou kritikov ospevovaná formálna stránka a chladná estetika, ktorá už dávno nie je taká originálna. Neustále som mala pocit, že sa po tisíci krát pozerám na Hanekeho Funny games, po tretí raz na holandského Borgmana a pritom to stále nedosiahlo dojem z jediného pozretia Mechanického pomaranča. Je fajn, ak sa režisér, ktorý má čo povedať opiera o istoty autorského filmu. Ale len ak ide o nádych pred skokom do revolučného neznáma. Verím, že Lanthimosov hlas ešte budeme počuť aj odtiaľ.

Vzhľadom na už vzniknuté omeškanie tejto recenzie, rezignujem na vyčerpanie tradičnej štruktúry, podľa ktorej by som mala zaradiť filmové dielo do kontextu režisérovho filmárskeho portfólia a  jeho autorského rukopisu. Na tieto témy už vyšlo niekoľko textov a pre tých, čo žiadne nečítali, odporúčam text Roberty Tóthovej, ktorá pomenúva základné princípy estetiky („estetizuje zvrhlosť“), ako aj zdroje archetypov (grécka mytológia – Homérova Iliada), na ktorých stavia európsky, konkrétne grécky režisér Yorhos Lanthimos svoju drámu zo súčasnosti.

Lanthimos, príznačne pochádzajúci z krajiny, ktorá je síce považovaná za kolísku európskej kultúry, ale zároveň pranierovaná medzinárodnou verejnou mienkou za svoj „svinský“ prístup k hospodáreniu s európskym kapitálom, prepája vo svojej tvorbe oba tieto navzájom neoddeliteľné protipóly. Rozkračuje sa medzi svetom archetypov a nadčasových tragédií medziľudských vzťahov na jednej strane a moderným kontextom, ktorý tieto archetypy posúva do sarkastickej karikatúry na strane druhej. Pátos vyprchal, človek vykypel z formičiek, ktoré predtým nazýval formami, ideami či archetypmi, podľa toho, v ktorej etape práve filozofoval. Stratila sa viera, bola dávno popretá logika, ktorá držala piesočný hrad ucápaný z týchto formičiek. Vyprázdnený medziľudský kontakt zostáva len spoločenskou hrou. A hra je aj jedným z formálnych princípov Lanthimosovho najnovšieho filmu, ktorý postupom času naberá obludné rozmery (hra chlapca, ktorý recitovanou riekankou „zaklial“ rodinu, hra otca, ktorý sa rozhodne vystreliť naslepo na svoju obeť, aby sa tak vyhol vykonať rozhodnutiu, sexuálna hra s manželkou). Celý život je vlastne hra (divadelná)? A herci, v prvom rade hviezdny Colin Farrel a Nicole Kidman nám predvádzajú scudzujúci typ herectva, ako keby aj ich postavy boli hercami, ktorí na seba berú role a recitujú repliky. Bertold Brecht by na nich bol hrdý.

Pri Zabití posvätného jeleňa však  ide v prvom rade o krízu mužstva a logocentrizmu. Názov filmu odkazuje na mýtického posvätného jeleňa omylom zabitého pri love. Keď lukostrelec Kyparissos zistil, že zabil svojho obľúbeného jeleňa, zo smútku sa nechal premeniť bohom Apollónom na cyprusový stromček. Mytologická tragická náhoda je predobrazom konania otca rodiny, ktorý si volí „ruskú ruletu“ pred zodpovedným rozhodnutím. Ako by aj dnes činy mužov viedli neviditeľné ruky bohov k tragickým činom a záhube.

Otec, chirurg Steven Murphy by mohol byť ideálom hlavy rodiny. Je chlpatý, bradatý, lekár, má kvalitné hodinky a krásnu rodinku. Keby bolo stále úlohou muža v spoločnosti byť lovcom a nakŕmiť rodinu, všetko by klapalo. Lenže v Lanthimosovom modernom svete je takýto „ozajstný“ chlap na smiech. Stopercentné vedecké poznatky, na ktorých stavia stratégiu obrany zlyhávajú na celej čiare a hry, ktoré mu manželka láskavo dovoľuje hrať v ich manželskej posteli, sú skôr výsmechom než ukážkou sexuálnej dominancie. A aj tak sa od neho očakáva, že sa zachová konečne ako chlap a krízovú situáciu vyrieši. Rozum tu zostáva stáť. Chcelo by to niečo viac…niečo, čo presahuje prísnu logiku Lanthimosových filmových postáv, niečo, čo sa z ich sveta dávno vytratilo, ak to vlastne vôbec niekedy jestvovalo. Nakoniec nezostáva nič iné ako kapitulovať, odhodiť ilúziu humanizmu a rácia, a vyraziť plnou parou vpred podľa overených pravidiel hry, ktorým dominuje krutá náhoda. V ústrety neodvratnej tragédii.

Nieže by sa mi to páčilo, ale cítiť niečo nástojčivo rezonujúce v takomto obraze sveta, ktorému dominuje maskulínny princíp. Nedá mi na tomto mieste bleskovo neodbočiť ku krátkemu iránskemu filmu Retouch, ktorý som pred nedávnom videla a v ktorom pôvabná mladá matka zahalená v burke udusí činkou svojho bradatého hipsterského manžela. Tak vzdialené a tak blízke sú svety v dnešnom globalizovanom svete filmu. Ešte vzdialenejšie a predsa tak hrozivo blízke sú osudy tisícky rokov starých mytologických mužov a mužov dneška, ako ich vidí Yorgos Lanthimos. Ako keby ich krutá hra nútila neustále opakovať tie isté fatálne chyby, ktorými likvidujú svojich najbližších.