Počas svojej kariéry pracovala Debra McGuire vo viacerých profesiách. V navrhovaní kostýmov má približne tridsať rokov skúsenosti, predtým pracovala ako výtvarná umelkyňa (za ktorú sa stále považuje). K svojej dnešnej profesii sa dostala „omylom“ - keď kamarátka potrebovala kostymérku pre svoju tanečnú skupinu.

V roku 1998 vzniklo na poli strašidelného žánru skutočne veľké množstvo snímok, ale nájsť medzi nimi tie kvalitnejšie nebolo najjednoduchšie. Samozrejme sme sa dočkali záplavy filmov s číslovkou na konci - sequely a povestné varenie z vody nie sú doménou len dnešnej komiksovej éry.

Aj keď na mnohých režisérov, s ktorými spolupracoval, spomínal len v dobrom, najviac sme sa pobavili na jeho skúsenostiach s Bernardom Bertoluccim, ktorý mu pri práci na Malom Buddhovi (Little Buddha) robil zo života peklo – Bertolucci si však svoje správanie rád opodstatňoval faktom, že „je predsa Talian”.

Uvažovať o knihe Mirandy July po 10 rokoch od jej vydania je v niečom zaujímavé: je prežívanie tvorivých kríz iné než vtedy? Máme vôbec (taký ozajstný) čas na krízy?

Ako si produktívne klásť otázky a premýšľať nad sledovaním audiovizuálneho obsahu mimo klišé schém „lepšieho“ a „horšieho“ sledovania?

V našej pravidelnej rubrike venovanej hororom deväťdesiatych rokov sa posúvame stále bližšie k u koncu milénia; tentoraz sa zastavíme v roku 1997. Popravde sa ani nebolo poriadne čoho báť, ale zopár skvelých kúskov sa predsa len nájde.

Grečner dostal příležitost převést do praxe svou dosud pouze teoreticky proklamovanou koncepci subjektivizace a intelektualizace filmu, již sám označoval jako „introvertní realismus“. Ten se měl odklánět od „realismu příběhového“ a analyzovat narušenou emocionalitu soudobého člověka, jeho vnitřní svět a společenské kontexty, jež z toho vycházejí.

Koncom minulého roka odkúpila skupina KVIFF Group, ktorá „zastrešuje všetky aktivity“ okolo Medzinárodného filmového festivalu Karlove Vary, väčšinový podiel v…

Don't Look Up sa teda čiastočne dá charakterizovať ako katastrofický metafilm, ktorý zliepa zdroje z viacerých filmov a subverzuje ich do rozprávania bez hrdinu, bez grandióznych činov a bez dôvery vo veľký štát, ktorý dokáže mimozemské hrozby odvrátiť – riadenie „sveta“ totiž prebral model korporátneho fašizmu.

Z CYKLU WE LOVE 90’S V našej (a vami) milovanej rubrike o hororoch rokoch deväťdesiatych načíname druhú polovicu. V roku…

Redakcia Kinečka o svojich najlepších audiovizuálnych zážitkoch roka 2021.

„Prosím vás, jakápak lavina, to se jenom sesunulo větší množství sněhu.“ Kalamita „Jeden za všechny a všichni za toho jednoho…

Ľudí zo slovenského audiovizuálneho prostredia (a zároveň redakcie Kinečka) sme sa spýtali na ich vianočné neresti jedlé aj audiovizuálne. V tomto článku Vám prinášame ich odpovede.

Ich cieľom je prostredníctvom audiovizuálnej formy zobraziť, že nie iba umelci*kyne majú privilégium (duševného/psychického) utrpenia, ale ide o zdieľanú skúsenosť naprieč sociálnymi triedami a skupinami. Introspekcia a pomenovanie problémov a tráum a možnosť ich zobrazenia však určitými privilégiami sú.

Vianočné koláčiky na sviatočnom stole, a nielen tie, sú často príčinou bolestí brucha, žlčníkových záchvatov, či veľkých posviatočných prekvapení pri pohľade na váhu. Náš výber sa tak zameria na snímky, kde hrá menšiu či väčšiu úlohu obžerstvo.

Ku koncu roka 1983 napísal Éric Rohmer na lístok skupinu roztrúsených slov, ktoré reprezentovali kostru filmu. „Scenár“ by sa azda zmestil do vrecka nohavíc, spolu s účtenkou, nákupným zoznamom či vstupenkou do kina. Príprava filmu spočívala v rozhovoroch s protagonistami, Rohmer tak kolektívu a Marie Rivière, ktorá stvárnila hlavnú postavu, dal priestor a autorskú slobodu.

Z CYKLU WE LOVE 90’S Tentoraz to možno vyzerá, že názov článku je zároveň aj názvom jedného z hororov vo…

Tohtoročný program Medzinárodného festivalu dokumentárnych filmov Jeden svet 2021 predstaví divákom novovytvorenú nesúťažnú sekciu slovenskej krátkometrážnej tvorby – Jeden svet…