Vrstevnatá filmová úvaha o fragmentarizovanom meste, o pokračujúcej fragmentarizácií, ktorá poeticky upozorňuje na paradoxy mestského života. Čiary režisérky Barbory Sliepkovej sú filmovou výpoveďou o živote v Bratislave, ktorú (nielen) Bratislava potrebuje.
Čiary zvýrazňujú kontrastné vzťahy, ktoré v meste pôsobia. Mesto je tu súčasne útočiskom aj útočníkom, miestom odpočinku aj tiesne; je moderné aj zastaralé, rozbité aj desivo čisté. Film Barbory Sliepkovej používa ako svoj materiál Bratislavu – prostredníctvom jej špecifických, lokálne viazaných reálií a hmôt vypovedá o širšom probléme medziľudského prepojenia v urbánnom prostredí západného sveta. Súčasne sa dotýka pálčivých sociopolitických tém života v európskych mestách, akými sú vzostup nedôsledných developerských projektov, boj mesta so smogom a zvyšujúcou sa teplotou v dôsledku klimatickej krízy či rapídne stúpajúce ceny nehnuteľností a nedostupnosť bývania. Tieto témy sa vo filme prejavujú len implicitne, ako pozorovania kľúčových fenoménov súdobej Bratislavy. Autorka sa primárne sústredí na dopad anonymizujúceho, rýchlo sa meniaceho mesta na prežívanie jeho obyvateľov.
Motív čiary je, ako je zreteľné už z názvu, základným stavebným kameňom filmu. Čiara mesto rázne delí na úseky, čím vytvára kategóriu exteriéru, ale zároveň umožňuje ohraničenie svojej intimity, svojho interiéru. Túto metaforu ukotvuje najmä dejová línia pracovníkov dopravného podniku, ktorí kreslia parkovacie čiary – na začiatku filmu vymedzujú „domčeky” pre autá, na záver ich štáb vezme na prázdnu betónovú plochu, kde kreslia dispozíciu domu rovnakým strojom, aký používajú v práci. Štruktúra filmu sa skladá z autonómnych mikropríbehov a observačných záberov na mesto. Dominantnou postavou, rozprávačom filmu, je svojrázny hudobný skladateľ, ktorý mestom prechádza a komentuje ho. Okrem pracovníkov dopravného podnikuvo filme sledujeme postavy realitného makléra, obyvateľky paneláka, umelkyne a progresívneho kandidáta na starostu mestskej časti. Každá z postáv sprístupňuje širšiu, nadindividuálnu výpoveď o meste. Napríklad v dejovej línii progresívneho kandidáta (plánujúceho priviesť zeleň do mesta) sa mesto javí ako ťažkopádny kolos, v ktorom sa politická zmena deje veľmi pomaly. Tejto línii kontruje mikropríbeh realitného makléra, v ktorom naopak architektonická hmota mesta bujnie desivou rýchlosťou. Tematizuje sa tu neopatrné narábanie s mestskou architektúrou, ktorá má dlhodobý vplyv na kvalitu života obyvateľstva.
Čiernobiela farebnosť filmu umožňuje (Bratislavy znalému) publiku oddialiť sa od automatizmu vychodených cestičiek a vnímať známe uzly mesta v nových konotáciách – tých, ktoré sugeruje film. Čiernobiela súčasne zvýrazňuje motív čiar, línií mestskej infraštruktúry s tvrdými pravými uhlami, ktoré sa pri záberoch na panorámy mesta skladajú do vrstevnatej zloženiny. Vo veľkých celkoch sa potláča perspektíva, mesto pôsobí ako zámerne sploštený obraz, navrstvené plochy domov splývajú do komplikovaných štruktúr a textúr, zdôrazňuje sa zmätok, neprehľadnosť a ťažká prístupnosť mesta. Mesto je v tomto type záberov nevľúdnym, nehostinným prostredím, ktoré kladie odpor orientácii. Prekonáva jednotlivca v takej miere, že je ním nepostihnuteľné – je schopný vnímať len jeho fragmenty.
Takéto ostré celky sa vo filme striedajú s detailnými zábermi, snímanými cez mäkší objektív, ktoré naopak navodzujú atmosféru intimity. Nielen vo vizuálnej rovine je v Čiarach prítomná výrazná dichotómia intimity a hostility mestského priestoru. V komentároch hudobného skladateľa vystupujú na povrch vľúdne nuansy mesta – reflektuje napríklad špecifický spôsob, akým vŕzga štrk v Medickej záhrade. Tento zvuk predstavuje pre neho čosi známe, čosi upokojujúce a ukotvujúce a prirovnáva ho k ľudskému hlasu.
Zábery na petržalské paneláky vypovedajú o bunkovitom spôsobe živote, kde sú jednotlivé články mohutného organizmu mesta oddelené membránami; stenami svojich bytov, ktoré neprepúšťajú reálny kontakt, len stopy po ňom. Práve v dejovej línii ženy v stredných rokoch, ktorá býva sama v panelákovom byte, sa najviac prejavuje motív mestskej samoty. Tá je v rovnakej miere osamelosťou aj prejavom svojbytnej vôle aktérky – rozhodnutím žiť spôsobom, ktorý si sama zvolila. Dojíma scéna, v ktorej sa táto žena pokúša počas rekonštrukcie paneláka nadviazať kontakt s pracovníkom stavby. Výsledkom je banálna konverzácia, ktorá nedokáže saturovať túžbu po ľudskom kontakte.
Čiary sú filmovou výpoveďou, ktorú Bratislava a najmä ľudia v nej žijúci potrebujú. Tento film Bratislavu oslavuje a kanonizuje – prispieva k definícií mesta, k vytvoreniu kontinuity zobrazovania jeho špecifickej atmosféry. Čiary v sebe sceľujú mesto, ktoré je notorické svojou rozbitosťou.
