Z tohtoročného programu Febiofestu sa nevyberá jednoducho – často sa totiž stáva, že sa prekrývajú hneď viaceré výborné filmy. Preto sme pre vás na tento víkend pripravili tipy.
Juraj Malíček: Rukopis nájdený v Zaragoze / Rękopis znaleziony w Saragossie. Poľsko, 1964, r. Wojciech Jerzy Has – nedeľa, Kino Lumiére K3 – 13.30
Jedna z filmových maxím, film autorita, film inštitúcia, iniciačný film, ktorý sa azda nedá nemilovať, napriek tomu, že po prvý krát vôbec nemusí dávať zmysel. Ani po druhý krát, ani po tretí a tak vôbec a vôbec to nie je chyba, naopak, Rukopis nájdený v Zaragoze je nádherným príkladom filmu samého pre seba. Vizuálne krásny, s nádhernou hudbou a príbehom, ktorý nemožno prerozprávať, nedá sa „vidieť“, ale musí sa zakúsiť. Tie takmer tri hodiny sa môžu zdať nekonečnou stratou času a zároveň ktosi iný bude tvrdiť, že subjektívne sa mu zdalo, že to netrvá dlhšie, ako pol hodinku. Filmové estétstvo v jednej zo svojich najčistejších podôb, psychedélia bez chémie, film o povahe rozprávania, ktorý sa vrství do ďalších a ďalších rozprávaní, tie sa zlievajú, pointujú, strácajú v sebe navzájom a na konci človek jednoducho vie, že toto musí vidieť ešte raz a potom kedykoľvek znova. „Nemožná“ adaptácia stošesťdesiat rokov starého románu Jana Potockého, poľského politika, dobrodruha, vedca a tak vôbec, ktorý román síce napísal vo francúzštine, avšak po prvý krát vyšiel celý až v poľskom preklade po Potockého smrti a cenzurovali a rôzne do neho zasahovali toľko krát, že je prakticky nemožné zistiť, ako vyzerala pôvodná verzia. A v českom preklade vyšiel Potockého román v roku 1973 a je minimálne taký fascinujúci, ako film podľa neho.
Matej Sotník: Odnikiaľ / Aus dem Nichts. DE/FR, 2017, r. Fatih Akin – sobota, Kino Lumiére K1 – 22.00
Medzi rokmi 2000 a 2007 bol v Nemecku na vzostupe radikálny militantný neonacizmus združený v teroristickej frakcii Nationalsozialistischer Untergrund. Za bieleho dňa bolo v tomto období zavraždených vyše desať ľudí na rôznych miestach v Nemecku. Motivácia týchto činov bola rasová, všetky obete pochádzali z Blízkeho východu, snažili sa integrovať do súdobej nemeckej spoločnosti. Napríklad 25-ročný Mehmet Turgut dostal guľku do hlavy a krku, kým čakal na kebab. Vrahovia nevykazovali žiadne indexy neonacizmu, boli nenápadní, normálni, ako vrahovia manžela a syna hlavnej predstaviteľky filmu Odnikiaľ (2017) nemeckého režiséra tureckého pôvodu Fatiha Akina. Ovdovenú matku Katju Sekerci, ktorá berie spravodlivosť do vlastných rúk po tom, ako súd vrahov jej rodiny oprostí viny, stvárnila Diane Kruger, ktorá za svoj herecký výkon získala Zlatý glóbus. Nacisti sú medzi nami skrytí, skutoční vrahovia zďaleka nemusia vyzerať ako Daliborko.
Adam Straka: Mesiac Jupitera / Jupiter holdja. HU/DE, 2017, r. Kornél Mundruczó – sobota, Artkino za zrkadlom – 20.00, nedeľa, Kino Lumiére K1 – 15.00
Pri otázke: „ktorý film ťa zo súčasnej ponuky Febiofestu zaujal najviac?“ sa mi hneď vynoril záber levitujúceho sýrskeho utečenca z maďarského filmu Mesiac Jupitera. Nie je to ani nadšenie ako skôr zvedavosť, ktorá ma pri tomto filme sprevádza už takmer 11 mesiacov. Kornél Mudruczó vďaka úspechom filmov Biely Boh (2014) a Johanna (2005) v sekcii Un Certain Regard odpremiéroval svoj najnovší film priamo v hlavnej súťaži Cannes, čo samotný záujem o film znásobilo. Trailer napovedá, že oproti Bielemu Bohovi si Mudruczó vybojoval enormné navýšenie rozpočtu a taktiež lpenie na konvenciách sci-fi žánru. A aj napriek možnému riziku v podobe nízkej kvality si Mesiac Jupitera nenechám ujsť, prinajhoršom sa čo to dozviem o úrovni žánrových filmov v maďarskej kinematografii a potvrdím si názor na fungovanie hlavnej súťaže v Cannes.
Saša Gabrižová: Florida Project. USA, 2017, r. Sean Baker – sobota, Kino Lumiére K1 – 13.00, nedeľa, Kino Mladosť – 18.00
Hneď vedľa Disneylandu na Floride stojí veľký ružový motel, plný obyvateľov, ktorým životy často nevyšli podľa predstáv. Prioritou je zohnať za týždeň aspoň toľko financií, aby pokryli nájom. Šesťročná Moonee tu velí gangu energických samovychovávajúcich sa detí. Podnikajú dobrodružné výpravy k stánku so zmrzlinou, k zadným dverám fastfoodu, kde sa im možno ujdú nejaké zvyšky, alebo do opustených budov. Pokusov o zobrazenie ťaživých životných peripetií prostredníctvom detskej optiky už bolo mnoho, dobrých aj zlých, Seanovi Bakerovi sa to však darí fenomenálne, s prilievavým humorom aj vážnosťou. Florida Project som videla na festivale v Toronte a stal sa pre mňa suverénnym víťazom (takisto pre Toronto Critics Association), rovnako tak jedným z najvýraznejších filmov uplynulého roka.
