Autori textu: Matej Sotník a Eva Križková

Na 21. ročníku Medzinárodného festivalu dokumentárnych filmov Ji.hlava, v hlavnom meste českej Vysočiny, sme vyspovedali dokumentaristu Víta Klusáka. Pýtali sme sa ho hlavne na jeho dokument Svet podľa Daliborka (2017), ktorý v Česku vyvolal kontroverzné ohlasy kvôli ústrednej postave „nežného” neonacistu. Klusák ho našiel na internete. Jeho portrétom chcel odkryť český pseudoneonacizmus, ktorý je podľa neho ako všetko české – také alias. Podstatou mediálnej polemiky bola debata o autenticite neherca v dokumentárnom filme. Z Daliborka sa totiž stala neslávne slávna filmová hviezda.

Štylizujeme sa aj v bežnej sociálnej interakcii. Pred okom kamery hrajú sociálni herci (Bill Nichols) sami seba, sú v roli, no reprezentujú seba, nenapodobujú. Po filmoch Petra Kerekesa (66 sezón, Ako sa varia dejiny), Juraja Lehotského (Slepé lásky) či Márie Rumanovej (Hotel Úsvit) nás na Slovensku vysoká miera inscenácie špecifická pre tunajší dokument už sotva prekvapí. V Česku to bolo s Daliborkom niečo nové.

MS: Používali ste v prípade Daliborka inscenačnú metódu či skôr rekonštrukciu?

VK: Vždy sa trochu ohradzujem voči termínu inscenácie a tvrdím, že išlo o rekonštrukciu. Snažili sme sa čo najvernejšie vychádzať zo situácií a okamihov reality tak, ako sme ju u Dalibora našli. Mali sme nejaké estetické nároky, takže situácie, ako sme ich zažívali bežne, sme do filmu preklápali štylizovanou formou. Zasahovali sme do toho. Boli chvíle, keď Dalibor a ostatní z domácnosti prestávali byť sami sebou. Buď to preháňali alebo vtipkovali. Režijný korektív tam teda, pochopiteľne, bol prítomný. Je potrebné si uvedomiť, že Dalibora som našiel cez jeho videá na internete, v ktorých sa rôzne štylizuje a prevteľuje: do starej pani, do vojaka, rôzne tam infantilne poskakuje. Dalibora som objavil ako herca svojho života, v tomto ohľade sa mi nezdalo, že by sme sa dopúšťali nejakého významnejšieho posunu.

MS: Neprišlo vám to eticky problematické?

VK: Hrať seba samého a rôzne sa premieňať bolo Daliborovi vlastné. Do sociálnej role neonacistu sa obliekal najradšej, pretože sa tým vymaňoval zo svojich „mindrákov”. Preto sa bránim výčitkám, že Svet podľa Daliborka nie je poctivý film o neonacistovi, lebo je to film o niekom, kto sa na neonacistu hrá.

MS: Tak kde sú podľa teba hranice herectva a neherectva? A je teda Daliborko herec alebo neherec?

VK: To sú prestupné hranice. Vy teraz hráte novinárov. Pred chvíľou som vás tu stretol, a vy ste ako kamaráti sedeli s inými kamarátmi pri pive, ktoré ste si sem dokonca priniesli. Teraz ste vytasili diktafóny a od kamarátskeho stola ste sa posadili k tomuto novinárskemu stolu, zmenil sa pritom váš jazyk aj prístup. A keďže ja viem, že moje slová budú prepísané, tiež hovorím inak, ako keby sme sa spolu rozprávali pri tom prvom stole. My všetci traja sa teraz hráme na robenie rozhovoru… Daliborko je neherec striedajúci identity častejšie ako bežní ľudia, pretože to je jeho spôsob úniku a reštartu identity. On sa tým pokúša čeliť momentom, v ktorých by sa inak necítil dobre. Keď sú mu otázky nepríjemné, zachádza do vtipu, či naopak, hrá toho tvrdého fašistu. Je náhle nedospelý, čo je podľa mňa spôsobené aj tým, že sa mu doposiaľ nepodarilo vymaniť z vplyvu matky.

EK: V čom teda spočíva problematickosť toho filmu? Čím bol taký provokatívny?

VK: Dopočul som sa o zaujímavej veci. Propagáciou akéhokoľvek filmu vraj tvorcovia s divákmi uzatvárajú určitú dohodu, ktorá by mala byť plnená. V tomto ohľade sme sa mali dopustiť chyby tým, že podtitulom filmu „Portrét o nežnom neonacistovi” sme navodili dojem, že pôjde o štúdiu českého neonacizmu. V rámci PR niekde odznelo, že sa tým filmom snažíme demýtizovať český neonacizmus, čím som myslel, že sa tým snažíme ukázať, že ide o český pseudonacizmus.

Nie je to tá ruská odnož, kvôli ktorej reálne umierajú ľudia, ani tá nemecká, ktorá naozaj zapaľuje ubytovne pre utečencov. Je to ono české nadávanie pri televízii. Ja si skutočne myslím, že české „náckovstvo” je okrem prípadov ako to strašné podpálenie rómskeho dievčatka Natálky, ktoré sú našťastie ojedinelé, ako všetko české, také alias. Za toto som bol dosť kritizovaný. Možno sa dá povedať, že Daliborko je v istom ohľade veľmi nevážny film, takže v ňom dochádza k stretu závažnosti témy a formy. Potom tam dochádza ešte k jednej rovine stretu, totiž že je prezentovaný ako dokumentárny film, je však nakrútený rekonštrukčne-štylizovanou formou. Tieto strety niektorých ľudí iritujú. Dnes som si napríklad kúpil nový Cinepur, kde je recenzia, ktorá opäť potvrdzuje míňanie sa Svetu podľa Daliborka s jeho recenzentmi. Podľa tejto recenzie film zlyháva na mnohých úrovniach. V recenzii sa píše, že „showman točí o showmanovi”.

EK: A to vadí?

VK: Ja neviem, ale osobne si nemyslím, že by som ten film nakrútil „showmansky”.

EK: Ja osobne som sa po Daliborkovi skoro rozplakala. Bolo mi z neho zle.

VK: A môžeš to niekde napísať? Môj majster zvuku to len mixoval, materiál z nakrúcania nepoznal. Povedal mi, že sa celú dobu smial a na konci plakal. Nechcem tým povedať, že to hovorí o vydarenosti filmu, no Daliborko rozhodne nie je nejaká srandička. Pravdpodobne sa tam deje niečo hlbšie.

EK: A nie je toto už nejaká vysoko štylizovaná debata vo vnútri „pražskej kaviarne“? Čo si o tom filme myslia bežní diváci?

VK: Absolvoval som najmenej dvadsať diskusií, väčšina z nich trvala viac ako hodinu, najdlhšia, ktorú moderoval Kamil Fila, trvala štyri hodiny. Diváci sa nesmierne zaujímajú o postavy, o ich zázemie, o veci, ktoré sú vo filme nedopovedané. V pražských artových kinách často odznelo, že Daliborko je mostom medzi ich sociálnou bublinou a tým, ako sa žije v malomeste. Nikdy by im nenapadlo, že by mohli cítiť záujem o život niekoho takého, ako je Dalibor. Nenapadlo im, že títo ľudia žijú autentické osudy, že majú nejaké frustrácie. Je to ako pootvorenie okna niekam, kde by sa inak nepozerali, alebo by ľuďmi v tom prostredí opovrhovali. Tieto reflexie ma veľmi potešili. No ja neviem, možno sme tých bizarností zhromaždili priveľa, ale v tej domácnosti to tak fakt bolo. Keby to bol otvorený tvar, povedzme ako divadelné predstavenie, niektoré veci by som ešte zmenil.

MS: Ktoré?

VK: Napríklad mi tam chýba scéna, v ktorej sa Daliborovi jeho priateľka Jana zdôveruje, že berie pervitín. On jej na to hovorí, že tomu ako neonacista nechce veriť a že pokiaľ je to pravda, nemôže s ňou ďalej chodiť. Tá jej postava by takto zrazu bola omnoho plastickejšia. Ona mu hovorí, že sa s ním minule nehádala, keď nadával na židov, a že čím si asi myslí, že to bolo. „Som viac v pohode”, povedala. To je zas jej typ úniku.

MS: Keď ste hovorili o tom divadle, Daliborko je inšpirovaný práve divadelnými postupmi v zmysle konfigurácie pľacu, scénografie. Ako ste sa k tomuto dostali?

VK: S kameramanom Adamom Krulišom sme si stanovili prísny, hlúpo povedané nacistický štýl pravých uhlov, v ktorom sú zvislice zvislé, pohyb priamočiary, neexistuje žiadny diagonálny pohyb, kamera švenkuje a rámuje len vo veľkom detaile, inak sú to všetko prísne celky. Toho sme sa za každú cenu držali, čo nám v klaustrofobickom prostredí miniatúrneho bytu dávalo jasné možnosti. Myslím si, že kladenie si obmedzení je geniálny nástroj. Viedlo to aj k tomu, že sme  prebudovávali stereotyp, museli sme sa vracať do podobných záberov. „Javisko” Daliborovej izby je viac-menej stále rovnaké. Postavám sme vždy vymedzili ich pole, čo nám pomáhalo. To bolo však tiež odpozorované z ich reality. Napríklad, najčastejšie sa hádali v kuchyni; matka za Daliborom nechodila do izby, on sa za ňou chodil pohádať do kuchyne. Ona zas vždy sedí v kuchyni pri tablete, takže na ňu neustále dopadá spodné svetlo. Tým, že sú ustavične pod vplyvom smartfónov a tabletov, v jednom kuse sú ožiarení tým neónovým spodným svetlom. Toto boli výtvarné prvky, ktoré sme po dlhšej dobe strávenej s protagonistami v ich autentickom prostredí rozoznávali. Trošku sme ich zosilnili, aby si ich všimol aj divák, hoci aj nevedome.

EK: Ako to protagonisti reflektujú? Čo hovoríš znie ako nejaká jungiánska psychologická metóda rekonštrukcie traumy. Ako na to reagovali po videní filmu? Zmenilo ich to?

VK: Je pravda, že vzťah medzi Daliborom a jeho mamou sa v priebehu nakrúcania výrazne zlepšil. Možno to je tým, že sme vstúpili do ich rodinného kruhu, oni sa nám všetci zdôverovali a my sme sa s nimi o tom bavili, čím sme im poskytovali nejakú našu reflexiu. Nedá sa uprieť fakt, že Dalibor po šestnástich rokoch odišiel z továrne, kde sa paradoxne cítil ako v koncentračnom tábore, ako hovorieval. Úplne premenil svoju izbu, zbavil sa všetkých svojich facebookových neonacistických priateľov a teraz si číta nejakú knižku o budhizme. Nedávno mi písal, že je na šesťdesiatej strane. Neviem, či to je z jeho strachu z právnych konzekvencií, a do akej miery sa tam skutočne niečo odohralo.

EK: V tomto sa ti nezdôveril?

VK: Na to je príliš hrdý, aby povedal, že sme mu otvorili či pootvorili oči, má ale potrebu ma oboznamovať s novými vecami vo svojom živote, z čoho súdim, že chce, aby som vedel, že sa niečo deje. Takže si myslím, že na tie zmeny je hrdý, že sám cíti rozhodnutie vystúpiť z „neo-nazi” stereotypu, v ktorom sme ho našli, ako dobré.

MS: To bol napokon aj jeden z katalyzátorov mediálnej debaty o tom, či vlastne Daliborko nepatrí do basy. Keby netvrdil, že je herec, mohli by ho predsa zavrieť.

VK: Toto sa mi akosi nedarí vysvetliť. Keď sme začali nakrúcať, povedal mi, že bude cenzúrovať svoje výroky, pretože nemôže na rovinu hovoriť, čo si myslí o holokauste, prisťahovalcoch, Rómoch. Povedal som mu, že to tak stratí zmysel, že keď to bude filtrovať tak, aby to mohlo byť na obrazovke verejnoprávnej televízie, bude to stáť za prd. Tak sme našim právnikom zadali úlohu, nech vymyslia, ako môže Daliborko hovoriť na rovinu, aby ho nezavreli. Kľúčom bola herecká zmluva. V diskusiách na internete to potom použili proti mne. Hoaxy nevznikajú len zlovoľne, ale aj obrovskou nepozornosťou. Mnohých zaujíma len fakt, že Daliborko mal hereckú zmluvu, takže je to podľa nich herec. Vôbec nepočúvajú, že to bolo len krytie, ktoré malo niekoho, kto sa skutočne hlási k neonacizmu, chrániť pred právnymi následkami. Teraz som to asi prvý raz povedal tak, že tomu sám začínam rozumieť.

V médiách sme to ale spochybnili. Bolo to dohovorené tak, že Daliborkovi poskytneme hereckú zmluvu, no on to pod zmluvnou pokutou nesmie nikomu povedať. Samozrejme, vyzradil to hneď po karlovarskej premiére. Ja som od neho, pochopiteľne, žiadne peniaze nechcel, ale zmluvná pokuta je veľmi dobre vymožiteľný právny nástroj.

MS: Fungovala v rámci kampane k Daliborkovi nejaká vaša vedomá alebo lepšie povedané strategická mystifikácia?

VK: V rámci prezentácie toho filmu sme sa nedopúšťali žiadnej mystifikácie, naopak, chceli sme pravdivo hovoriť o tom, o čom ten film je. Na rozdiel od slovenského dokumentárneho kontextu je to u nás neobvyklé, viem, no zamrzelo ma, že tá múdrejšia časť českej filmovej kritiky sa k tomu postavila negatívne, zahraničné kritky sú veľmi pozitívne, použitú metódu nespochybňujú. Aj tá kauza s protagonistom Vladimírom, ktorý mal byť herec, je vykonštruovaná. Zuzana Piussi, ktorá tvrdí, že je herec, si to „vyzdrojovala” tak, že mu napísala na Facebook-u. Pred kamerou stál prvýkrát. Kvôli divokým 90. rokom v Bratislave sa vraj dlho schovával v Taliansku.

MS: Váš prekvapivý vstup do predkamerovej reality na konci filmu ste mali naplánovaný alebo vznikol spontánne?

VK: Vôbec. V recenzii, ktorú som zmieňoval je však napísané, že je to dokonale nachystané. Ja som si prial nevyskytnúť sa v tomto filme nikde, preto som ho točil úplne inak, ako svoje predošlé. Keď som však počul, ako Daliborko začína ironizovať pani Liškovú, ktorá prežila Osvienčim, totálne som sa rozčúlil. V niekoľkých verziách to nebolo, dramaturgička Lucia Králová potom povedala, že to je ďalšia významná vrstva, ktorá tam musí byť, lebo sa v nej priznávame, že tá metóda zlyhala. Podľa ďalšieho dramaturga Jana Gogolu ml. sme tým z diváka streli zodpovednosť, aby sa so svedectvom o Daliborkovi vyrovnal sám.

Myslím si, že skutočný život tohto filmu sa udeje až po jeho televíznej premiére, ktorá bude niekedy na jar. Momentálne je v dokumentárnom gete, videlo ho asi tak do dvadsaťtisíc divákov v kinách a cez VOD platformu DAfilms.cz. Mojou ambíciou bolo, aby ten film hovoril na ľudí, ktorí na jihlavský festival bežne nechodia.

EK: Môžeš nám na záver prezradiť, aký by mal byť podľa teba byť dokumentárny film?

Podľa mňa má dokumentárny film zviditeľňovať neviditeľné. Problematická je getovitosť českej spoločnosti. Veľký klad českej spoločnosti bola v minulosti jej premiešanosť. V krčme pri stole sedával lekár s robotníkom, sudcom a kňazom, obsluhovala ich pani so základnou školou, pričom sa ale všetci spolu bavili o tom, či je Václav Havel dobrý prezident. Toto sa v Amerike či Veľkej Británii, kde sa spolu stretajú len sociálne podobní, nedeje. Podľa mňa by mal dokumentárny film prekračovať tieto bubliny.

Vít Klusák (1980) je český dokumentarista žijúci v Prahe. Po absolvovaní Katedry dokumentárnej tvorby na FAMU, kde dnes pôsobí ako pedagóg, sa spolu s Filipom Remundom preslávil mystifikačnou snímkou Český sen (2004), kritikou reklamnej bubliny okolo vstupu Česka do Európskej únie. S Remundom tvorí Klusák tvorivý tandem, založili spolu produkčnú spoločnosť Hypermarket Film, ktorú dodnes vedú a ďalej nakrútili filmy ako Český mír (2010) premiérovaný na festivale Michaela Moora v Traverse City či Dobrý řidič Smetana (2013), ku ktorému má Vít Klusák osobný vzťah. Medzi jeho súčasne najviditeľnejšie projekty patrí séria autorských dokumentov pre Českú televíziu s názvom Český žurnál, niekoľko častí legendárnej relácie Ano, šéfe! pre televíziu Prima či dokument Matrix AB (2015) portrétujúci oligarchu Babiša. Najnovšie je to Svet podľa Daliborka (2017).