8. 5. 2019 – Vyrážam na road trip do Kalifornie a balím si malý čierny zápisník so zámerom písať na cestách denník na rozlúčku s Kinečkom. Téma mesiaca: Smrť a zmŕtvychvstanie.

8. 6. 2019 – V bratislavskej práčke sa ticho krúti kalifornský piesok, malý čierny zápisník zíva prázdnotou a hlavou sa mi tiahne len dlhá deadline, ktorej prekročením si zajtra zaslúžim kopanec novými martensami novej šéfredaktorky.

Problémom je, že zadanie mi akosi nesedí. Vandrujúc som si čoraz viac uvedomila svoju motiváciu k odchodu z redakcie. Tou je s vekom rastúca chuť viac prežívať než teoretizovať. Navyše, smrť je pre mňa príliš vážnou a ľudsky esenciálnou témou na to, aby som k nej prirovnávala situáciu svojho odchodu z postu šéfredaktorky. Ten vidím skôr ako štádium v jeho vývoji na ceste k dospelosti. A tak si radšej zaspomínam.

7. 8. 2007 – Pred Kafe Sherz na bratislavských Palisádach sa ťahá dlhý rad čakateľov na krst nultého čísla Kinečka, „časopisu zapáleného pre film“. Vydali sme ho z vlastných zdrojov a s veľkou podporou priateľov a členov (predovšetkým alternatívnej) kultúrnej obce. Poliali sme ho absintom, zapálili a bolo. Pokrstené. Matkami Kinečka sme boli my dve s Evou Pa, pôrodnou babicou naša grafická dizajnérka Pávka (Pavlína Morháčová^[1]). V tejto trojici sme si Kinečko zadefinovali ako „kultúrne kinderko“ – noviny vo formáte A3 zabalené v poštovej obálke spolu s množstvom príloh počnúc DVD s filmom a končiac akreditáciami a vstupenkami na filmové projekcie či plagátmi filmov. Členmi pôvodnej redakcie boli nezabudnuteľní hLuk (Lukáš Sigmund), Gapa (Katarína Gatialová, ktorú v roku 2013 nahradí Petra Hanáková), Michal Michalovič, Eva Pa a ja.

7. 12. 2010 – Audiovizuálny fond podporil našu prvú žiadosť na vydanie troch čísel časopisu v roku 2011. Hodnotenia komisie sú nadštandardne pozitívne, o projekte sa vyjadrujú ako o „excelentnom“, oceňujú „dravosť mladého redakčného tímu“, aj to, že nováčik v publikačnom priestore „už formátom, konceptom, vizuálom demonštruje snahu o odlišnosť“. Časopis, ktorého zámerom je vyplniť priestor medzi odbornou filmologickou literatúrou a populárnymi internetovými blogmi vzbudil v audiovizuálnej komunite sympatie. Ohlasy od čitateľov sú tiež prevažne pozitívne, aj keď sa začínajú zbierať prvé nepochopenia odbornejších textov zo strany laikov, ako aj ohŕňanie odborných nosov nad populárnejšími formátmi. Začína sa črtať pre Kinečko príznačný paradox rôznorodosti/kvalitatívnej nevyrovnanosti.

7. 1. 2011 – We don´t care about music anyway. Redakcia Kinečka organizuje premietanie v bratislavskom A4 – nultom priestore, vtedy ešte na námestí SNP. Premietanie je „doplnkom“ k recenzii rovnomenného dokumentárneho filmu francúzskeho režiséra Cédrica Dupira od Sláva Krekoviča. O dva mesiace neskôr premietne Kinečko opäť v A4-ke krátke filmy toho istého režiséra, tentoraz už aj s jeho účasťou. Začala sa tak tradícia Kinečko-premietaní s diskusiami, ktorá pokračovala napríklad Modrým vtákom s osobnou účasťou belgického režiséra Gusta Van den Bergha, či nespočetnými projekciami experimentálnych filmov, za ktorých vrchol asi v zhode všetci považujeme prednášku Petra Kubelku o metafore vo filme a varení. Sprievodné aktivity Kinečka sa postupne prirodzene presunuli z A4-ky do Foajé, kde sa od roku 2014 redakcia časopisu zabývala spolu s festivalom Fest Anča a ďalšími viac či menej fluktuujúcimi kultúrnymi zoskupeniami.

7. 6. 2012 – Pristrihni si na Art Film Feste! Kinečko prvý raz prichádza s workshopom, ktorý bude neskôr s úspechom opakovať aj na ďalších slovenských a českých filmových podujatiach (MFF Bratislava, MFDF Ji.hlava, Barbakan, Kinobus atď.). Zámerom workshopu je pripomenúť súčasnej mladej generácii, že film, to nie je len virtuálny pohyblivý obrázok, ale aj po oboch okrajoch perforovaný pás pružného materiálu potiahnutý svetlocitlivou vrstvou, ktorá tieto obrázky zachytáva. Ktorýkoľvek okoloidúci mohol vziať do ruky pás filmu, vyškrabať si do jeho emulzie vlastný príbeh a pomocou špeciálnej lepičky ho pripojiť k ostatným kúskom, aby tak vzniklo kolektívne dielo, ktoré sa vždy v závere workshopu slávnostne premietlo v niektorej z kinosál festivalu so sprievodom živej hudby. Okrem iného tak išlo o demonštráciu kolektívnych základov filmového umenia, na ktoré sa pod tlakom kultu autora často zabúda.

7. 3. 2015 – Vychádza prvé číslo redizajnovaného Kinečka (Kinečko bez Bergmana o švédskej kinematografii), ako reakcia na pripomienky čitateľov, ktorým prekážalo, že v „kultúrnom kinderku“ kupujú mačku vo vreci. Papierovú bielu obálku sme vymenili za priesvitné igelitové vrecko^[2], z ktorého sa noviny dajú vytiahnuť, prezrieť a zas vložiť naspäť v prípade, že sa potenciálny čitateľ rozhodne dané číslo nezakúpiť. Zmeny v dizajne sme spojili aj s rozšírením komunikačných kanálov o tzv. rozšírenú realitu (augmented reality). Namierením mobilného telefónu na QR kód v papierových novinách sa čitateľ mohol vydať na virtuálnu cestu doplnkovým obsahom (trailery, ukážky, alternatívne články…).

7. 1. 2015 – Naše (moje) prvé Kinečko premietanie v zahraničí, a to rovno v Brazílii. Vydanie čísla zameraného na brazílsku kinematografiu (KINEČKO sníva) rozšírilo vlny fanúšikov nášho časopisu až na juhoamerický kontinent a v mojej emailovej schránke jedného dňa pristála ponuka brazílskej experimentálnej filmárky Claudie Cardenas na kurátorstvo programu slovenských experimentálnych filmov vo Florianopolise v brazílskom štáte Santa Catarina. Išla som, samozrejme, do toho a fascinujúca spolupráca priniesla inšpiráciu na putovnú prehliadku slovenského filmu po Brazílii (Rio de Janeiro, Cabo Frio, Florianopolis, Sao Paulo), ktorá sa uskutočnila v októbri 2016 a ktorú sme už realizovali spoločne s Evou Pa. Medzitým prebehlo pár ďalších projekcií Kinečka v zahraničí, Brazília však bola spoločná labutia pieseň „Evičiek z Kinečka“. Inými slovami, na cestách po Brazílii dozrelo v matkách Kinečka poznanie, ktoré už dlhšie viselo vo vzduchu – dozrel čas na rozvod.

Leto 2017 – Eva Pa sa surreálnym spôsobom vytráca z Kinečka a ja zostavujem novú redakciu sformovanú prevažne z mladšej generácie filmových publicistov či študentov filmovej vedy. Medzi kľúčových patrí Matej Sotník a Saša Gabrižová, ktorá isté obdobie veľmi podnetne pôsobí aj ako zástupkyňa šéfredaktorky. Spoločne koncipujeme ďalšiu transformáciu Kinečka – tentoraz z tlačenej podoby na online webový portál, ako ho poznáte dnes. Pravdupovediac, bolo to krásne, ale nesmierne náročné obdobie, ktoré by sa dalo preložiť do symboliky tohto textu hádam najpresnejšie ako druhý pôrod.

5. 1. 2018 – Môj prvý online editoriál. Nová redakcia v zložení (ja), Saša Gabrižová, Matej Sotník, Peťa Sedláková, Denis Mačor, Tomáš Hudák, Adam Straka, Juraj Malíček, Roberta Tóthová a Iva Hucíková sa začína pravidelne stretávať v Ateliéri 3 v Novej Cvernovke, ktorý sa stáva domovským priestorom Kinečka. Bolo nám novo, mlado a krásne a Kinečko malo pred sebou závratne progresívnu online budúcnosť. Ak by som mala vypichnúť jeden z najdôležitejších elementom tejto remediácie, bola by to možnosť sprostredkovávať na webe Kinečka nielen texty, ale aj samotné filmy.

5. 2. 2019 – Na porade v Street Food & Café Possonium oznamujem redakčnému kruhu svoj odchod z redakcie, ktorý som naplánovala na jún. Redakciu som postavila pred úlohu vybrať si šéfredaktora spomedzi seba alebo nájsť nového. Táto situácia sa ťahá pomerne dlho a chvíľu to naozaj vyzerá, že neuveriteľné sa stane skutočnosťou a Kinečko čaká vyššie spomínaná smrť.

5. 4. 2019 – Odchod na redakčný workshop, ktorý sa koná na chalupe mojej mamy v Osturni. Počet osôb 5 (z pôvodne nahlásených 10): ja, Peťa Sedláková, Matej Sotník, Saša Gabrižová a náš odborný tútor Jan Gogola mladší. Päť statočných vedie počas troch dní a nocí intenzívne rozhovory o dramaturgii filmov a života a okrem iného sa snaží znovuobjaviť Kinečko. Vytvárame si symbol detského ihriska, ktorý evokuje aj samotný názov a je priestorom pre neobmedzenú hravosť. Z workshopu sa do Bratislavy vracia nová šéfredaktorka – Peťa Sedláková. Peťa má rada experimentálny film, dobrú kávu, Depeche, Légerove obrazy a Kinečko.

5. 6. 2019 – V útrobách mailovej schránky nachádzam staré číslo Kinečka o smrti. História sa opakuje. Žasnem nad sviežosťou svojich editoriálov z preddoktorandského obdobia a tiež nad dierami v svojej aj kolektívnej pamäti. Spočítala som vydané čísla, premietania a sprievodné aktivity Kinečka. Vytlačili sme 31 čísel časopisu, 27 DVD, 4 čísla so špeciálnym obsahom v Angličtine pre medzinárodných čitateľov, usporiadali viac ako 80 projekcií, diskusií alebo workshopov. …alebo to mohlo byť aj trochu inak či v inom poradí. Presná archivácia dát nikdy nebola silnou stránkou Kinečka. Aspoň teda zatiaľ…

Epilóg

Sledujem diskusiu po premietaní v New Parkway Theater v Oaklande a popíjam pivo. Spolu s večerou ho tu servírujú priamo v sále počas projekcie. Po premiére nového nezávislého komediálneho seriálu s názvom Shangri La sa zhovára pedagóg filmovej školy v Berkeley so svojimi študentmi, autormi filmu. Vážený pán, niečo vyše sedemdesiatky, dáva klobúk dole pred produkčnými schopnosťami mladej generácie a pred demokratizáciou procesu tvorby, z ktorého dnes vypadávajú mocenské články a kult autority. Skupina priateľov vytvorila filozofickú komédiu na pokračovanie z prostredia Los Angeles a distribuovať sa ju chystá na internete. Takto nejako si predstavujem dospelosť Kinečka. Tá v mojich snoch dozrieva v rovnomernej distribúcii moci v komunite (nie hľadaní autority), v postupne čoraz väčšej nezávislosti od grantov a intenzívnej komunikácii (prípadne striedavej výmene rolí) medzi tvorcami časopisu/platformy a užívateľmi. A hlavne v kope humoru a troche filozofie.

No a prečo vlastne odchádzam z Kinečka?

Panta rhei.

^[1] Pávka bola v tom čase talentovanou, ale zatiaľ neobjavenou študentkou VŠVU. Na základe jej práce na Kinečku ju oslovila k spolupráci SNG, pre ktorú vytvorila a dodnes vytvára dizajn všetkých propagačných materiálov.

^[2] Neekologickosť plastu vyvažoval recyklačný faktor viacnásobnej použiteľnosti uzatvárateľného vrecka.