Leto (Лето, r. Kirill Serebrennikov, Rusko / Francúzsko, 2018, 126 min)

I keď je príbeh Serebrennikovho Leta zasadený do krátkeho obdobia v bývalom Leningrade osemdesiatych rokov dvadsiateho storočia, zastupuje tiež všetky minulé i budúce éry, v ktorých mladá generácia odmieta ohýbať svoju slobodu podľa vzoru nezmyselných politických doktrín.

Kirill Serebrennikov je významný ruský divadelný a filmový režisér, vo svojej krajine známy ako veľký kritik cenzúry a provokatér zaoberajúci sa „nevlasteneckými“ témami, akými sú homosexualita, korupcia, byrokracia či náboženský fanatizmus. Ako povedal sám autor, tento film chcel natočiť pre generáciu, ktorá vníma slobodu ako osobnú voľbu, ako jedinú možnú osobnú voľbu.[1] To je absolútne relevantný a logický prístup (nielen) k téme, ktorú si Serebrennikov pre svoj ďalší titul zvolil, teda hudobné začiatky sovietskych kultových rockových kapiel Kino a Zoopark a ich lídrov Viktora Tsoia (Teo Yoo) a Michaila Naumenka (Roman Bilyk). Avšak iba do chvíle, kým si neuvedomíte, že zrealizovať film karhajúci autoritatívnu dobu spred štyridsiatich rokov, v prípade, že režisér danej snímky žije v podobne žalostnom politickom zriadení, je priam heroický výkon.

Počas svetovej premiéry snímky v hlavnej súťaži na festivale v Cannes bol Serebrennikov v domácom väzení v Moskve. Spolu s kolegami Alexejom Malobrodským, Jurijom Itinom a Sofiou Apfeľbaumovou ho obvinili zo sprenevery štátnych peňazí. Konkrétne išlo o stotridsaťtri miliónov rubľov (v prepočte asi dva milióny eur), ktoré im poskytlo ruské ministerstvo kultúry v rokoch 2011–2014 na realizáciu projektu Platforma, ktorý má popularizovať moderné umenie. Režisér, ktorý obvinenia odmieta, preto nielenže nemohol pricestovať na festival, ale mal tiež zakázané používať mobil a internet, rokovať so svojimi obchodnými partnermi či navštevovať moskovské avantgardné divadlo Gogoľovo centrum, ktoré vedie. Napriek tomu Leto, ktoré vzniklo v rusko-francúzskej koprodukcii, dokončil. V apríli tohto roka mu trest zrušili, no nemôže opustiť Rusko a stále mu hrozí až desaťročný pobyt vo väzení.

Po prečítaní sprievodných distribučných textov k filmu sa môže zdať, že Leto je „len“ ďalším životopisným filmom, ale nie je to tak celkom pravda. Režiséra zaujímajú kreatívne začiatky hudobníkov v časoch pred perestrojkou, snaží sa vyjadriť ich radosť z umeleckej tvorby v období, keď ešte neboli slávni. Z ich života zobrazuje to, čo zostalo skryté alebo nedopovedané. Zaujíma ho, čo sa stalo predtým, ako ich súkromné životy medializácia zmenila na verejné. Dôraz kladie najmä na hudbu a vykreslenie vzťahov a osobností oboch frontmanov, na ich ľudskosť a umelecký prínos do kultúry. Dôležitou súčasťou hlavnej naratívnej línie je tiež ľúbostný trojuholník medzi nosnými protagonistami, ktorého katalyzátorom je femme fatale Natalia Naumenková (Irina Staršenbaumová), Michailova manželka.

Prostredníctvom opakovaných spontánnych situácií, keď hlavní herci a komparzisti spievajú známe hity velikánov svetovej hudobnej scény ako Lou Reed, Iggy Pop, David Bowie, The Velvet Underground či Talking Heads[2], Serebrennikov ukazuje, ako by mohla vyzerať napríklad taká cesta električkou alebo vlakom v demokratickom zriadení. Všetko to, čo vidíme v týchto klipových sekvenciách sa totižto v danom čase v Rusku stať nemohlo. Autor zároveň využíva scudzovacie efekty ako pohľady do kamery fiktívneho rozprávača, ktorý sa opakovane prihovára k divákom a explicitne ich informuje o fiktívnosti práve vzhliadnutých scén, prípadne vkladá do obrazov animácie grafických prvkov, čím ich vizuálne separuje od ostatných „reálnych“ scén. I keď tieto prvky napokon diváka pobavia a vo filme pôsobia ako ozvláštnenie, podľa môjho názoru sú redundantné, pretože ich využitím režisér iba zvýrazňuje to, čo mohlo zostať v impozantných čiernobielych odtieňoch Leta vyjadrené náznakovo či inak interpretačne podnetne. Ako napríklad rekvizita modelu lietadla, ktoré sa vo filme vznášalo v byte Naumenkovcov a reprezentovalo nielen túžbu protagonistov po slobodnom prekročení štátnych hraníc Ruska, ale aj nemožnosť dosiahnutia tohto cieľa. Serebrennikova (i keď jemná, ale zjavná) kritika minulého politického režimu implikuje značný aktualizačný presah, keďže obmedzovanie slobôd občanov ruskou vládou, žiaľ, doposiaľ pretrváva. Práve táto občiansko-právna korelácia, ale aj uvoľnená atmosféra situácií a výborný soundtrack sú najväčšou devízou jeho posledného titulu.

Ako objektívne písať o filme, ktorý neprestajne odkazuje na moje obľúbené undergroundové osobnosti? Úprimne? Neviem, pretože piesne, ktoré tvorcovia zvolili, mi pohltili zmysly natoľko, že som skrz-naskrz ochotná prehliadnuť príliš pozitivisticky skreslené zobrazenie socialistických reálií, cenzúrnych komisií a ľudských pováh, a nakoniec aj kolorovanie istých častí čiernobielych obrazov, ktoré ma svojou gýčovitosťou vie poriadne popudiť.

[1] PR, Kirill Serebrennikov o filmu Léto, 9.8.2019. [online] In: https://www.aerofilms.cz/magazin/krill-serebrennikov-o-filmu-leto/

[2] V snímke nájdete odkazy na množstvo ďalších významných interpretov a kapiel, akými sú napríklad The Beatles, T-Rex alebo Sex Pistols.

Leto môžete vidieť v Kinečko stane na festivale Punkáči deťom.