Marek Urban (MU) je môj bývalý spolužiak z doktorandského štúdia na Ústave divadelnej a filmovej vedy SAV. Spolu sme v tomto prostredí prežili čas naplnený na jednej strane inšpiratívnymi dialógmi, ale neraz aj skepsou a rozčarovaním z mantinelov, na ktoré začínajúci výskumník v našom profesionálnom prostredí naráža. Marek momentálne cestuje s manželkou Kamilou po krajinách strednej Ameriky, od Panamy, cez Kostariku až po Nikaraguu, kde robili v zásade dve veci. Ako výskumníci sa rozprávali s mladými ľuďmi v školách, učiteľmi v škôlkach, školách, univerzitách, o tom, aké majú životné ciele, ako vnímajú sami seba v krajine, v ktorej sú, ako vnímajú svoje miesto v nej. To malo za cieľ zistiť, ako dospievajú, ako vytvárajú svoju dospelú identitu, ako im to umožňuje ich prostredie, rodina, škola. No a na druhej strane sa venoval práci s mladými začínajúcimi profesionálmi na rozvoji ich profesnej identity. Dlho sme sa nevideli, od čias nášho spoločného štúdia pretiekla nejaká tá voda a popísalo sa čo to o slovenských filmoch. Rozhodli sme sa o tom pozhovárať aspoň cez messanger, keďže v osobnom rozhovore nám bráni vzdialenosť takmer desať tisíc kilometrov.

EK: Tvoja nová kniha, kvôli  ktorej sme sa vlastne začali zhovárať, nesie názov Identita autora. Čo ťa motivovalo k jej napísaniu?

MU: V rámci svojho výskumu na doktorandskom štúdiu som objavil niekoľko vecí, ktoré som považoval za alarmujúce, čo ma donútilo venovať sa tomu ďalej.

EK: Úvodnú časť knihy venuješ formulácii toho, aká veda je dobrá. Vedel by si to stručne zhrnúť pre čitateľov Kinečka?

MU: Skúsim to zodpovedať inak. Je pre teba na tej knihe niečo, čo ťa nakoplo, čo ťa donútilo prehodnotiť svoje postoje, čo ťa donútilo pozerať sa na svet inak? Pokojne povedz, že nie.

EK: Ja sa s tebou poznám už trochu dlhšie, takže už som si na nakopnutia zvykla a zároveň, v poslednom roku zažívam viac zmien. Každopádne, nakopla ma k rozhovoru s tebou. A zdá sa mi, že celkom rezonuje s tým, ako by som chcela, aby na čitateľov vplývalo Kinečko.

MU: Dobrá veda je za mňa priestor komunikácie myšlienok so spoločnosťou. Dobrá veda podľa mňa rezonuje, rozširuje, prehlbuje alebo úplne mení perspektívu, s akou nazeráme na svet. Za dobrú vedu považujem niečo, čo je dostupné. Samozrejme, spája sa s tým viacero problémov, človek sa musí vzdať mnohých výhod, ktoré nám vedecký svet poskytuje, napríklad uzavretého vedeckého jazyka. Skrátka, dobrá veda je podľa mňa veda otvorená, s ktorou môže komunikovať každý, kto o to má záujem. Dobrá veda mení status quo, ktorý všetci považujú za samozrejmosť.

EK: Druhá časť knihy sa venuje slovenskej filmovej kritike a identite filmového autora na Slovensku. Čo to má spoločné s vedou?

MU: No, druhá časť knihy sa postupne venuje viacerým fenoménom, nielen filmovej kritike a identite autora. V prvom rade sa venuje tomu, akým spôsobom sme vytvorili príbeh zrodenia slovenskej kinematografie a to až niekoľko rokov po tom, ako slovenská kinematografia začala rásť. Neskôr sa venuje tomu, aké zažité koncepty ešte stále považujeme za samozrejmé. Napríklad priame spojenie dokumentárneho filmu s realitou, to, že televíznu tvorbu považujeme stále za niečo nehodné nášho záujmu, alebo náš odmietavý vzťah ku komerčnému filmu. Až napokon sa dostáva k identite autora, teda k tomu, čo pre nás znamená byť autorom. Ak teda tá kniha hovorí o tomto všetkom, tak je to preto, že mojou základnou ašpiráciou bolo spraviť dobrú vedu, teda napísať niečo, čo nezostane iba niekde v poličke ako výkaz vedeckej činnosti, ale že to pôjde medzi ľudí a niekomu to naozaj zmení pohľad na to, čo považuje za normálne a prirodzené.

EK: Myslíš si, že ten slovenský diskurz o filme je v niečom iný od ostatných európskych krajín? Vedel by si to špecifikum popísať?

MU: Myslím, že na zodpovedanie tejto otázky by sme museli spraviť v iných krajinách výskum, ktorý by sa na to zameral. Isté indície existujú. O pretrvávajúcom auteurisme napríklad v Hollywoode, čo je vlastne pri našom vzťahu ku komerčnému filmu aj celkom paradoxné, hovoria napríklad production studies. Ale nechcem to zovšeobecňovať, ja som sa vo svojom výskume venoval slovenskému prostrediu a nebolo by odo mňa zodpovedné, keby som vychádzal iba zo svojej intuície pri porovnávaní s inými krajinami.

EK: Minulý rok sa konala v rámci cyklu Kino-Ikon Choice v Kine Lumière diskusia na tému zobrazenia chudoby vo filme Hotel Úsvit. Došlo tu k zvláštnej zrážke medzi sociologičkou Zuzanou Révészovou a filmovými teoretikmi v názore na tento film. Kým Mária Ferenčuhová a jej kolegovia považujú “výsostnú autorskosť” tohto filmu za výnimočné pozitívum, zdá sa, že Révészovej na tomto autorskom pohľade niečo vadí. Má to niečo spoločné s tým, čo si ty objavil v slovenskom diskurze o filme?

MU: Myslím, že v tom čase bolo ešte bežné argumentovať autorom, alebo autorskosťou. Moja kniha otvára to, že rola a postavenie autora je tiež iba niečo vytvorené, niečo, čo môže podliehať zmene. Môžem iba predpokladať, že Zuzana Révészová tým, že vyšla z úplne iného prostredia, v ktorom platia úplne iné pravidlá, mohla na film priniesť iný pohľad, ktorý, zdá sa podľa priebehu tej diskusie, zarezonoval.

EK: Ja si myslím, že argumentovať autorskosťou nebolo bežné vtedy (minulý rok) ale je to stále normou. Otázka väčšiny filmových publicistov, prípadne predstaviteľov filmových inštitúcií, by skôr znela: prečo nie?

MU: To je otázka, na ktorú dáva odpoveď opäť môj výskum. Status autora so sebou prináša mnoho výhod, no zároveň vytvára atmosféru, v ktorej musíme o tento status zápasiť. Na jednu stranu si môžeme povedať že super, veď konkurencia, no keď sa pozrieme na špecifiká slovenského prostredia, nie je to tak jednoduché. Koncepcia autora na Slovensku vychádza prakticky z dvoch zdrojov. Romantistického obrazu trpiaceho umelca, takže umenie sa akosi a priori spája s utrpením, ba istým martýrizmom. Na druhej strane je to potom koncept auteura, teda píšuceho režiséra, človeka, ktorý vo filme zodpovedá za réžiu i scenár a ideálne vlastne aj čokoľvek iné, čo zvládne. Položme si však otázku, aký vzťah auteurizmus podporuje medzi scenáristami a režisérmi. Ak je skutočný autor iba píšuci režisér, je pochopiteľné, že režiséri si chcú písať svoje scenáre sami. Čo teda zostáva scenáristom? Môžu sa stať napríklad režisérmi, všakže, oni ale neštudujú réžiu, takže oproti režisérom strácajú. Alebo môžu ísť písať do televízie, no, lenže televízia je vnímaná ako niečo zlé a preto si ich za to nikto neváži. Ich cesta k autorstvu je teda vlastne znemožnená. Ten výskum teda odhalil, že ten vzťah medzi scenáristami a režisérmi je veľmi problematický, ba čo viac, problematický je i ich vzťah ku samotnému slovenskému filmu.

No a potom je tu ešte vec toho, že status autora ti umožňuje byť autoritou a hovoriť svoje hodnotiace súdy nie na základe premyslenej argumentácie, ale na základe vlastnej autority. Ja sám si niečo myslím, pretože ja si to myslím. Je to argumentácia z autority, ja sám som garantom správnosti svojich myšlienok, nech sú akékoľvek. Vlastne sa tým tak trochu otvára otázka toho, kto môže robiť slovenský film a kto môže o slovenskom filme hovoriť. Pozri sa opäť na tú diskusiu o Hoteli úsvit, sú v nej insideri a outsideri, no právo vyjadrovať sa k filmu majú iba naše autority.

EK: A nemyslíš si, že to môže mať aj taký pragmatický dôvod, že na Slovensku film vzniká (alebo aspoň donedávna vznikal) vo finančných podmienkach, ktoré filmára nútia byť autorom a martýrom?

MU: Na to by sa dalo zodpovedať z viacerých koncov. V prvom rade si môžeme všimnúť, že príbeh o trpiacom režisérovi prekonávajúcom nepriazeň svojho okolia pretrvával ešte štyri roky po tom, ako sa na Slovensku začal zásadne a systematicky zvyšovať počet slovenských filmov uvedených do kín. No najlepším príkladom je asi rozdiel v tom, ako sme vnímali v roku 2012 filmy Immortalitas a Zlo. Zatiaľ čo v prvom prípade sa hovorilo o mŕtvej a neexistujúcej slovenskej kinematografii, kde bol režisér vyzdvihovaný vlastne len preto, že sa mu film podarilo dostať do kina, v druhom prípade sa hovorilo o prebúdzajúcej sa slovenskej kinematografii, kde sa utrpenie postavilo do úzadia. Tie filmy boli uvedené do kín v rozmedzí šiestich týždňov, to znamená, že celý proces vývoja, produkcie i postprodukcie prebiehal v tom istom prostredí. To, čo sa za tých šesť týždňov zmenilo, nebolo prostredie, to sa zmenilo už štyri roky pred tým, ale zmenila sa naša perspektíva, s ktorou sme sa rozhodli na toto prostredie nazerať.

Myslím, že teoretickejšie vysvetlenie ponúkajú súčasné smery v psychológii, ako je napríklad diskurzívna psychológia alebo naratívna psychoterapia, ktoré hovoria o tom, akým spôsobom čerpáme zo známych konceptov, nazvime ich diskurzívnymi zdrojmi, z ktorých vytvárame príbehy, ktorými žijeme. Takýmto zdrojom je naša koncepcia autora, ktorá má zase svoje zdroje v romantizme a novej vlne. Je to niečo, čo je v našom prostredí známe, široko akceptované a dostupné, rozumieme tomu my i ostatní. Otázka po vzniku tohto konceptu by teda musela ísť omnoho viac do hĺbky a žiadala by si odlišný typ výskumu, aký som realizoval ja. Zatiaľ čo ja som sa venoval porozumeniu aktuálneho stavu, tvoja otázka smeruje skôr ku genealógii, teda vzniku a vývoju konceptu autora. V akých podmienkach vznikal? Prečo bol etablovaný? V akých kultúrnych, historických, spoločenských, ale i inštitucionálnych súvislostiach? To však siaha omnoho viac do minulosti, aby to mohol vysvetliť dostatočne iba problém s financovaním slovenskej kinematografie v rokoch 1993 až 2008.

EK: Ja som práve prišla zo stretnutia s pozitívnym prípadom. Dvaja mladí tvorcovia mi prišli ponúknuť do distribúcie dokumentárny film o dievčatku s downovym syndrómom. Jeden študoval scenáristiku a druhý vôbec neštudoval VŠMU. Film im podporili aj na AVF a podľa mňa sa veľmi vydaril. Myslíš, že sa nastáva nejaká zmena?

MU: Je veľmi ťažko usudzovať z jedného prípadu, to je práve základným rozdielom medzi našou skúsenosťou, ktorá môže byť ovplyvnená heuristikami, skratkami, napríklad tým, akými ľuďmi sa obklopujeme a výskumom, ktorý berie do úvahy všetky prípady v rámci jednej skupiny. V knihe napríklad popisujem opačný prípad dvoch predkladateliek filmového projektu, ktoré boli veľmi hrubo vylúčené práve na základe toho, že neboli autorkami. Musíme si však uvedomiť aj to, že pri rozhodovaní na AVF zohrávajú úlohu aj iné faktory, napríklad fakt, či film bude mať spoločenský dosah alebo umožní medzinárodnú distribúciu, alebo je označený za originálny a podobne.

EK: Mala by podľa teba zmena nastať v nastavení kritérií, zložení komisií alebo si budeme musieť počkať na nejakú väčšiu zmenu, v rámci celkovej spoločenskej atmosféry a prístupu k osobnej zodpovednosti, k predsudkom, k sebapoznaniu?

MU: V prvom rade by sme sa o tom mali začať rozprávať, pretože akákoľvek zmena, ktorá je vynútená a nedáva zmysel všetkým zúčastneným, nedopadne dobre. Preto by sme si mali začať klásť otázky, ako to chceme mať. Čo je cieľom podpory na Audiovizuálnom fonde? Čo je cieľom nás ako filmárov? Čo je cieľom nás ako filmových kritikov a teoretikov? A samozrejme, komu dáme kompetencie o tých cieľoch rozhodovať, či si ich budeme nastavovať spoločne, či ich bude mať každý nejaké iné, alebo sa budeme snažiť o spoločné ciele. Každá forma je možná, ale musíme si tie otázky položiť a musíme sa rozprávať o odpovediach.

EK: Lenže kedy, kde a kto sa bude o tom rozprávať? Povedzme, že teraz máme jedinečnú príležitosť. A že môžeme položiť otázku, ktorá vyburcuje reakciu. Aká by to z tvojej strany bola?

MU: Tak ju položím tebe. Po prečítaní mojej knihy, chceš aby to takto bolo na Slovensku aj naďalej? Alebo ešte inak. Chceš byť považovaná za autoritu a autorku, aj keď vieš, že niektorí iní by kvôli tomu autormi byť nemohli?

EK: Ja som také ambície nikdy nemala. A neviem, či ich vôbec niekto má. Myslím, že tú autoritu pripisujeme druhým, z pohodlnosti. Z neschopnosti podieľať sa na zodpovednosti. Ale to je na naozaj dlhý rozhovor…

MU: No, ja som nikdy netvrdil, že tie otázky si zodpovieme za jeden večer pri pivku. Áno, je to na dlhý rozhovor, ktorý by ale mal začať. Berme to teda tak, že otázky som položil a uvedomujem si, že sú citlivé a dotýkajú sa každého z nás, mňa nevynímajúc, o čo ťažšie sa o nich hovorí. Ale práve preto o nich tie dlhé rozhovory treba viesť.

EK: Môžeme ich viesť na pokračovanie…

MU: Len by sme ich nemali viesť iba my dvaja.

EK: To nie. Pokiaľ viem, tvoja knižka je voľne dostupná online (TU). Hádam si ju niekto po ňom prečíta a do rozhovoru s nami sa zapojí.

MU: Budem sa tešiť, ak sa tak stane.