Rozhovor s belgickým režisérom Rubenom Desierom
Ruben Desiere (RD) je belgický dokumentarista a filmový producent. Absolvoval filmovú školu KASK v Belgicku s dokumentárnym filmom Kozmos (Kosmos, 2014, 61 min) o živote rodiny slovenských Rómov, ktorí sa presídlili do Belgicka za lepším životom. Dlhodobo spolupracuje s divadelným súborom Tibaldus en andere hoeren a tanečným súborom Rosas z Bruselu. V týchto dňoch je Ruben na Slovensku, kde vrámci MFFK Febiofest osobne uvádza svoj nový film Kvetinárstvo. Prećítajte si s ním rozhovor, a ak sa s ním zatúžite rozprávať viac, dlhšie a hlbšie, môžete tak urobiť osobne: 16.3. v Kine Lumiére v Bratislave, 18.3. v košickej Tabačke, 19.3. v Kine Tatran v Poprade, 20.3. v Žiline na Stanici Záriečie a 21.3. v piešťanskej Elektrárni.
EK: Tvoj prvý film Kozmos (pozrite si ho celý tu) sleduje tých istých protagonistov – sociálnych hercov. Ako si ich vlastne stretol a čo sa zmenilo a vyvinulo medzi Kozmom a Kvetinárstvom?
RD: Kozmos bol mojím absolventským filmom. Nakrúcal som ho v squate menom Gesú v centre Bruselu, ktorý bol domovom pre zhruba 200 ľudí. Po nejakom čase, čo som tam strávil – fascinovaný miestom, ale nevediac, čo presne chcem nakrúcať – stretol som Rastislava a Vladimíra. Keď som sa ich pokúšal presvedčiť, aby vo filme účinkovali, bolo ťažké vysvetliť im, o aký typ filmu vlastne pôjde. Snažil som sa hovoriť o dokumente, ale to slovo pre nich znamená niečo úplne iné ako pre mňa. Pre mňa je dokument spôsob, akým pristupujem k miestu, pre nich je to televízia a ľudia, ktorí im kladú otázky. Keďže sme chceli nájsť spoločnú reč, začali sme sa rozprávať o žánroch, o akčných filmoch, romantických komédiách…zhruba v tom istom čase som narazil na knihu Kozmos od Witolda Gombrowicza. Vo svojej knihe Gombrowicz píše, že je možné ju čítať aj ako detektívku. A to som aj spravil. Začali sme nakrúcať scény z knihy, ktoré sme umiestnili do rôznych miestností budovy Gesú. Bol to veľmi chaotický, ale zároveň príjemný spôsob práce a takto sme kúsok po kúsku skonštruovali celý film. Niekedy v polovici nakrúcania bola budova súdne vysťahovaná. Prišli policajti, vyrazili dvere a všetkých vyvliekli. Ľudia zo squatu sa stali z ničoho nič bezdomovcami a film skončil nečakane, pretože sme stratili miesto, kde sme spolu pracovali. V našich rozhovoroch s hercami sa neustále objavovala ľútosť nad tým, že sme film nemohli dokončiť podľa plánu. Tak som sa rozhodol urobiť nový film s niektorými z nich a nakrútiť ho v štúdiu, aby som mal pod kontrolou okolnosti, nech sa deje čo sa deje. A tak vzniklo Kvetinárstvo.
EK: V oboch filmoch zažívame oslavy Nového roka. Prečo?
RD: Použil som to ako veľmi priamy indikátor plynutia času. V obidvoch filmoch sa dosť ťažko usudzuje, či prešiel deň alebo dva mesiace. Ale oslava Nového roka jasne hovorí o tom, že uplynul nejaký čas.
EK: Ovplyvnil tento film nejako skutočné životy protagonistov?
RD: Všetci do toho investovali veľa času a ťažkej práce. Verím, že to na nich muselo zanechať stopy, rovnako ako na mne.
EK: Predpokladám, že pre teba ako Belgičana má Kvetinárstvo trochu iné konotácie, než aké budú vnímať slovenskí diváci. Na Slovensku existuje niečo, čo voláme “rómska otázka” a znamená to približne toľko, že nemáme celkom vysporiadané spolužitie s touto menšinou. A ty nám prinášaš film, v ktorom táto menšina rovno vykradne banku. Ako nám radíš vnímať tento aspekt filmu?
RD: Snažili sme sa nakrútiť dobrý film a boli by sme radi, keby kládol nejaké tie otázky ohľadne peňazí a ich dopade na naše životy a spoločnosť. Ja som si vedomý “rómskej otázky” na Slovensku a celkovo v Európe, ale tento film s ňou nesúvisí. Je o troch mladých chalanoch, ktorých identitu tvorí čiastočne to, že sú Rómovia, ale okrem toho je množstvo iných vecí, ktoré definujú ich životy.
EK: Kvetinárstvo je výnimočným príkladom nemožnosti klasifikácie filmu v kategóriách dokument/fikcia. Aký je tvoj prístup k tejto klasifikácii a čo pre teba znamená koncept dokumentarizmu vo vzťahu k realite?
RD: Dokumentarizmus nie je formálnou kvalitou, teda určite nie takou, ktorú by bolo jednoduché opísať a stotožniť jedna k jednej s takzvaným realizmom. Pre mňa sa dokumentarizmus začína záujmom o svet okolo nás a súvisí so snahou porozumieť veciam prostredníctvom filmu. Tento postoj je ľahšie rozpoznateľný v dokumentárnej tvorbe, kde je vždy konfrontácia so svetom tam vonku a okolo nás. Takmer by sa dalo povedať, že práve v tomto tkvie ten rozdiel. Lenže hraný film sa tiež vlastne konfrontuje s realitou. Iba je pri ňom ťažšie rozpoznať ten bod, v ktorom sa konfrontácia nachádza. V skutočnosti je ten rozdiel oveľa subtílnejší a dokonale popísaný v závere filmu Johana van der Keukena Herman Slobbe/Blind Kid II (1966). V záverečných minútach filmu sledujeme rozlúčku filmára s hlavnou postavou Hermanom Slobbem. Nad poslednými zábermi sa nesie komentár. Van der Keukem opisuje túto scénu v rozhovore, ktorý s nim viedol pre Cahiers du Cinéma Serge Daney: “Všetko vo filme je forma. Preto som sa chcel zaoberať bežnými nedorozumeniami týkajúcimi sa dokumentárneho filmu. Nie je to dokument, nie je to ani pravda: je to forma zo zostaveného a preneseného materiálu, z fikcie. Potom začínam odznova a vravím: ´je to tiež niekto, s kým som žil: dovidenia!´ Herman je súčasne fikciou aj realitou. Popisuje to dualitu, ktorej sa nedá vyhnúť pri tvorbe filmu. Film sa odrazu stáva svetom samým o sebe, ale zároveň zostávajú spomienky na jeho tvorbu, na ľudí, ktorých pri tom stretneš a na reálnych ľudí, s ktorými si spolupracovala. Keď siahneme po tom, čo nazývame “dokumentárnymi stratégiami”, v procese nakrúcania sa začne reálny život a svet vo filme prekrývať.
EK: Počul si niekedy o žánri zvanom “sociálna dráma”? Na Slovensku sa tento druh filmu stal po roku 2012 pomerne veľkým fenoménom. Slovenské tzv. sociálne drámy sa tešia veľkému záujmu a úspechu na medzinárodných festivaloch, ale slovenským divákom sa veľmi nepáčia. Ako by si definoval svoju tvorbu? Myslíš, že nakrúcaš sociálne drámy?
RD: Veľa sociálnych drám trpí rovnakou chorobou – použivajú zobrazenie osobnej tragédie na ilustráciu sociálnej nespravodlivosti. Výsledkom toho je, že protagonisti týchto filmov sa zredukujú, nie sú už viac ničím iným než vlastnými problémami, či problémami spoločnosti. Obmedzuje ich to.
EK: Aký je tvoj vzťah k tradícii belgickej kinematografie?
RD: Som pevne zviazaný so skupinou filmárov okolo belgického online filmového magazínu sabzian.be. Mal som veľké šťastie, že som týchto ľudí stretol počas svojho štúdia na KASK a že spolu zdielame rovnaké názory na film. A tiež mám blízky vzťah s ľuďmi, s ktorými spolupracujem na filmoch alebo v našej produkčnej spoločnosti: Olivia Rochette, Gerard-Jan Caes, Pieter Dumoulin, Timeau De Keyser and Rasmus Van Heddeghem. Pracujeme spolu na filmoch, bavíme sa o kinematografii …cítil by som sa bez nich veľmi osamelý.
