S takmer trištvrteročným oneskorením sa uskutočnil už tradičný týždeň venovaný premýšľaniu o stave domácej kinematografie (7. – 11. decembra 2020). Oproti sprievodnému programu minuloročného Týždňa slovenského filmu, ktorý bol zredukovaný na panel hraného a dokumentárneho filmu, tentoraz nezostala opomenutá ani animovaná tvorba či filmová veda a kritika. Vzácnosťou tohto ročníka bola jeho rozpínavosť. Po prvýkrát sa totiž podujatie uskutočnilo v dvoch priestoroch – reálnom a virtuálnom. Kritické príspevky ohraničené referenčným rámcom uplynulého roka odznievali po dvojiciach, iba v prípade filmovej kritiky bol príspevok jeden. Na konci roka 2020 tak referenti napísali symbolickú bodku za rokom 2019. Všetky panelové diskusie moderovala profesorka Jelena Paštéková. Prvým dvom sa venujem v predchádzajúcom článku.

Na paneli o filmovej kritike sa žiadne naftalínové reflektovanie výročí nekonalo

V stredu tvorilo publikum TSF iba približne desať ľudí, no diskusia trvala v porovnaní s predošlými blokmi oveľa dlhšie. Referát sústredený na filmovú publicistiku vo fluktuujúcom kyberpriestore si pripravil Matej Sotník. Jeden zo zakladateľov mladej distribučnej spoločnosti Film Expanded, ktorá rázne nastúpila na domácu scénu, pôsobí aj ako vedúci filmovej sekcie angažovaného mesačníka Kapitál a v súčasnosti dokončuje diplomovú prácu na Katedre audiovizuálnych štúdií VŠMU.

Sotník v úvode svojho zhŕňajúceho a obsahovo výdatného príspevku reflektoval filmovú publicistiku aj z perspektívy dopadu pandémie koronavírusu na kultúru. I keď sa kinematografia ocitla v kríze, myslí si, že význam filmovej kritiky a žurnalistiky nepriaznivá situácia posilnila či zvýraznila. Ďalej najmä formou kvantitatívnej analýzy rozoberá primárne štyri média. Hodnotí ich celkovú štruktúru, vyhľadáva filmové články a nezabúda ani na faktory ako čítanosť a rýchlosť sprostredkovaných informácií, vplývajúce na uvádzanie filmov. Z najväčších mienkotvorných médií, ktorých súčasťou je aj filmová sekcia sa zameral na periodiká SME a Denník N. Pravda z jeho selekcie vypadla, pretože publikuje prevažne tlačové správy spravodajských agentúr bez autorskej invencie, a webové stránky časopisu Film.sk, pretože sú len doplnkom k jeho tlačenej verzii. Filmpress má podľa Sotníka minimálny dosah a ani nerezonuje na sociálnych sieťach. Komerčnejší denník SME vedie čo sa týka kvantity publikovaných textov, naopak Denník N založený „odídencami“ zo SME podľa Sotníka nielen spĺňa kvalitatívne štandardy, ale aj formuluje a formuje lokálnu kultúru. Digitálne platformy Kinema a Kinečko tvorili ďalší referenčný rámec. Zatiaľ čo prvá dostatočne reflektuje dopad pandémie na kinematografiu a najviac vykazuje črty takých svetových portálov ako The Hollywood Reporter alebo IndieWire, Kinečko je podľa Sotníka v domácom audiovizuálnom prostredí jedinečné. Ponúka žánrovú netradičnosť textov, rieši okrajové témy, prináša poetické či esejistické prístupy, literárne poviedky, angažovanú kritiku, reflexie historických filmov a v malom množstve aj preklady teoretických štúdií. Nájsť v ňom môžete nielen autorské texty o filmoch všetkých rodov a žánrov, ale aj VOD platformu a filmové podcasty Ivany Hucíkovej a Martina Žofaja. Sotník vraví, že i keď „jeho neprediktabilnosť prináša úskalia, je sexy“. Za jednu z najhodnotnejších súčastí Kinečka považuje seriál ICYMI (In Case You Missed It) Tomáša Hudáka, ktorý poskytuje rozmanitý prehľad diania v kinematografiách po celom svete prostredníctvom pestrej škály webových odkazov. Naopak, za negatíva považuje nárazovité či sporadické prispievanie článkov a malú konzistentnosť.

Dialóg o slovenskej filmovej kritike sa započal diskutabilným termínom angažovanosť, ktorý opätovne otvoril príspevok Roberty Tóthovej z prvého bloku TSF. Sotník oceňuje, že Tóthová len nehodnotí minuloročnú tvorbu, ale tiež pomenúva to, čo domácej kinematografii chýba. S jej agilným volaním po výraznejšom autorskom geste sa stotožňujú pravdepodobne aj mnohí ďalší profesionáli a diváci. Zaujímavé, avšak prakticky neplodné konverzácie prevažne troch-štyroch zúčastnených otvárali otázky prospektívnosti či normatívnosti filmovej kritiky. Odpoveď však bola jasná: „utvrdzovať normatívnu funkciu filmovej publicistiky je nezmysel.“ A ako profesorka Paštéková vhodne poznamenala, dôležitá je tiež anticipácia pohybu umenia. Veď napríklad aj takí francúzski filmoví teoretici či kritici boli v 60. rokoch minulého storočia aktívni a chceli zasiahnuť do procesu. A hľa!

V rámci tretieho panelu bol uvedený aj projekt Abecedár slovenského filmu. Obšírne ho predstavili Martin Kaňuch, Jelena Paštéková, Jana Dudková a Petra Hanáková. Druhú polovicu bloku tak vyplnila najmä detailná dišputa o zaujímavom zborníku využívajúcom princípy novej filmovej histórie a archeológie médií. Autori nielen zo Slovenska, ale aj Česka, Poľska či Nemecka sa v pripravovanej publikácii pokúšajú rozbiť kanonizáciu a uchopiť reflexiu domácej tvorby inak. Ich texty netradičnými spôsobmi skúmajú zabudnutú alebo prehliadanú národnú filmovú kultúru, sústredia sa teda najmä na tituly, ktoré z nejakého dôvodu zostali v ústraní. Abecedár je rozdelený do kapitol podľa písmen abecedy. Tie odhaľujú viac či menej mystifikačné a symbolické označenia ako „Eden“, „Hory“, „Chlieb“ či „Nástup“. Členenie prevzaté zo zahraničia však limituje počet príspevkov, teda i autorov, a zároveň im dogmaticky našepkáva prvé písmeno „ľubovoľného“ hesla, pod ktorým budú prezentované ich úvahy. Z istej perspektívy ide však o kozmetickú chybu, a možno práve redukcia je v tomto prípade tá lepšia cesta. V kontexte kvantity však musím spomenúť, že Kaňuch už pri predstavení zborníka avizuje vydávanie ďalších častí: „Je to výzva pre ľudí, ktorí chcú premýšľať o kinematografii nekonvenčne.“ Nezostane tak iba pri realizácii pilotnej publikácie, čo je žiaduce, pretože netradičné zásahy nechýbajú iba domácemu hranému filmu, ale aj kritike, i keď asi nie v takej akútnej forme. Zborník vyjde aj v anglickej jazykovej mutácii a nebude jediným výstupom tohto nevšedného projektu. Sprevádzať ho budú projekcie vybraných snímok s úvodným komentárom autorov jednotlivých hesiel. Ide teda o akúsi periodicko-konštantnú filmovú púť po neviditeľnostiach, bizarnostiach a iných cnostiach našej kinematografie.

Slovenská kinematografia nie je kultúrny monolit

Na paneli o animovanej tvorbe som pre zmenu symbolicky sedela vo virtuálnej kinosále kina-doma. Vstupný referát o transkultúrnej identite animovaného filmu si pripravila pedagogička KAS VŠMU Eva Šošková. Koreferát mal na starosti Patrik Pašš ml., ktorý poslucháčov uviedol do výchovno-vzdelávacích procesov v Ateliéri animovanej tvorby VŠMU.

Šoškovej príspevok bol spomedzi všetkých azda najvedeckejší, no čo sa týka kvantity analyzovaných titulov najúspornejší. Zamerala sa primárne na dva krátke filmy otvárajúce tému identity z rôznych perspektív. Išlo o snímky Šarkan (r. Martin Smatana) a Sh_t Happens (r. Michaela Mihályi, David Štumpf). Obe mali premiéru na prestížnych svetových festivaloch a rezonovali aj v domácom prostredí, a zároveň ich vytvorili slovenskí tvorcovia, ktorí z Filmovej a televíznej fakulty VŠMU odišli študovať na pražskú FAMU. Šoškovú zaujímala miera profesionality na školách, spôsob akým pedagógovia spájajú teóriu a prax, ako sa medzištátny presun autorov odrazil na výsledných filmoch, aj to, ako sa diskutuje o ich kvalite a či utvrdzujú alebo narúšajú predstavy o národnej kinematografii. Slovenský animátor František Jurišič hovoril, že „animácia je spôsob komunikácie“. Podľa Šoškovej sa však dnes animácia dostáva do médií v takom enormnom množstve, že len poťažky ju možno obsiahnuť v tabuľkách a komplexne ju zachytiť a systematizovať. Dôležitý je tiež inštitucionálny kontext súvisiaci so zásahmi do identity vyprodukovaných titulov. Krajina, aj keď demokratická, rozhoduje o kľúčovej podpore, a napríklad i o tom, ktorý titul sa napokon stane jej reprezentantom v zahraničí. Národné sa podľa nej stáva nositeľom normatívnosti. Na Slovensku zároveň neprichádza k finančnej návratnosti. Šošková vraví, že jednou z najlepších možností, ako zrealizovať film, je koprodukcia, pretože pri nej dochádza nielen ku globalizácii financií, ale aj obecenstva a národných identít. Tvorcovia však počas celého procesu výroby musia počítať s rôznymi očakávaniami diverzifikovaného publika. Napríklad scenár Smatanovho česko-slovensko-poľského Šarkana bol niekoľkokrát upravovaný podľa rôznorodých kritérií viacerých posudzovateľov. Smatana príhodne zvolil absenciu hovoreného slova, čím zvýšil internacionálnu povahu filmu, zjednodušil jeho distribúciu do rôznych štátov a sprístupnil ho širokej škále jazykovo diferencovaného publika.[1] Šoškovej rozprávanie rámcuje pojem nemeckého filozofa a estéta Wolfganga Welscha transkulturalita, ktorý hovorí o prienikoch a väzbách medzi národmi. Ako spomínané filmy nadväzujú na kultúrne bohatstvo krajiny? Je Slovensko iba kresťanské a späté s vidiekom – miestom našich koreňov? Je Česko iba sekulárne, nábožensko-ironické, sarkastické a zamerané na odtabuizovanie (najmä ženskej) sexuality? Vzniknuté otázky majstrovsky zodpovedala Šoškovej interpretácia česko-slovensko-francúzskej snímky Sh_it Happens, v ktorej našla stopy všetkých týchto identít. Žiaľ, plynulé vnímanie jej invenčného myšlienkového koncentrátu mi po celý čas mierne narúšalo zámerné ignorovanie ďalších domácich animovaných filmov. Aspoň zmienky o viacerých z nich však priniesla záverečná diskusia TSF. 

Paššov prejav sprevádzala vopred pripravená prezentácia vizualizujúca proces výučby na bakalárskom stupni, o ktorom primárne rozprával. Do zaužívaných postupov začal pridávať interaktívne prvky napomáhajúce študentom uvoľniť sa a redukujúce stres z autorského písania a hľadania motívov. Jeho zámerom bolo najmä premeniť tvorivý proces na kolektívnu hru. Vraví, že nie každý absolvent je skvelý výtvarník, scenárista či režisér. K autorskej tvorbe sú vedení najmä doktorandi. Publiku odprezentoval niektoré z raných študentských prác, pričom popisoval dôvody konkrétnych zadaní a spôsoby, akými sa študenti prostredníctvom nich učia základné pohyby kamery alebo objavujú žánrové vyjadrovacie prvky. Spomínal aj literárne cvičenia, keď napríklad vytvárajú krátke poviedky z náhodných slov. Pašš nekladie dôraz na originálnu animátorskú techniku, ale na samotný nápad a najmä scenár. Predstavuje digitálne výukové programy zamerané na vytváranie kontextuálnych vzťahov a podnecujúce kreativitu študentov. Pre vec je viditeľne zapálený, čo si ako pedagogička skutočne cením, avšak jeho očarenie dnes už graficky neaktuálnymi softvérmi, ktoré mali okrem iného nahradiť zastaralé analógové prístupy obmedzujúce študentov už dávno, a fascinácia interaktívnymi kraťasmi nahranými na kanáloch YouTube sú na konci roku 2020, žiaľ, tak trochu na smiech cez slzy.

Záverečná diskusia bola spomedzi všetkých, zdá sa, najplodnejšia. V tohtoročnom sprievodnom programe TSF notoricky prítomné termíny ako globálne a lokálne tu gradovali do pojmov ako národné, transkultúrne či multikultúrne. Prof. Paštéková ešte raz zdôraznila zásah pandémie, keď panely označila za „koronovo príznačné“, narážala pravdepodobne najmä na malú návštevnosť. Z pozície online diváka to skutočne vyzeralo, že v hľadisku kamennej kinosály sedí jediná diváčka. Avšak ani to rozhovorených hostí nezastavilo, a tak diskusia pokračovala aspoň v interakcii s virtuálnymi divákmi, ktorí sa tentoraz citeľne zapájali. Zaujímal ich problém distribúcie, ale aj to, či sa zhoršuje postavenie animovanej tvorby v kontexte tej hranej a dokumentárnej. Šošková vraví, že slovenská animácia je konzervatívnejšia a prudérnejšia ako napríklad tá česká a nevzniká dostatok experimentálnych či nenaratívnych titulov. Zaujímajú ju najmä nové, nekonvenčné prístupy vo vyjadrovaní, výtvarná vrstva snímok a autorské spôsoby otvárania kontroverzných či tabuizovaných tém. Pašš, ktorý celý čas reagoval najmä z pozície scenáristu, jej názory prakticky vždy negoval. Scenár postavil na piedestál a všetko ostatné mu podriadil. Pre hutnosť diskusie však záujemcom odporúčam vyhľadať si ju v digitálnych sférach a urobiť si vlastný názor. Uzavriem to jednoducho: „Female gaze“ Šoškovej bol pre mňa jednoznačne viac sexy.

Ak vás čítanie o panelových diskusiách Týždňa slovenského filmu zaujalo a chceli by ste vedieť viac, navštívte facebookovú stránku Kina Lumière, kde nájdete videá zo všetkých blokov. Príspevky v ich originálnej podobe budú zároveň publikované v pripravovanom zborníku Slovenský film v roku 2019.

[1] Hovorené slovo nepočujeme ani v snímke Sh_t Happens.