V sieti (V síti, r. Barbora Chalupová, Vít Klusák, Česko, 2020, 100 min)

Na plátne svieti veľké upozornenie pre ľudí, ktorí zažili sexuálne násilie – tento film môže vyvolať silné reakcie. Kamarátka Gaba mi silno stíska predlaktie a pozerá sa na mňa s obavou v očiach. „V pohode,“ ubezpečujem ju, ale sama si nie som istá, do akej miery to myslím vážne.

Tri dospelé herečky predstavujúce dvanásťročné dievčatá sledujeme od konkurzu cez online komunikáciu s predátormi až po niekoľko osobných stretnutí. Som prekvapená, keď už na konkurze niektoré herečky spomínajú svoje skúsenosti s online predátormi z detstva? Nie. To je však len začiatok. Už keď vyšiel prvý trailer, bolo jasné, že to bude silný zážitok. No napriek tomu, že človek vie, o čom dokument je a čo ho asi čaká, nič ho nemôže pripraviť na tú intenzitu, s akou predátori na internete „dievčatá“ atakujú.

Keď som mala jedenásť až dvanásť rokov, chodili sme so spolužiačkami do internetovej kaviarne. Bolo to v čase, keď aj internetová kaviareň mala len dial-upové pripojenie, ktorého zvuk naša generácia nikdy nezabudne, a načítavanie stránok a obrázkov trvalo doby, pri ktorých by sme dnes už hádzali počítač z okna. Sociálne siete boli v prvopočiatkoch a my sme čas trávili na tej prvej a najväčšej zo slovenských. Do profilu som si vždy písala o dva roky viac, takže trinásť a štrnásť, lebo to bolo v mojich očiach už „dosť“. Všetkým nám chodili správy od mužov rôzneho veku. Chceli najmä „pokecať“, ale už vtedy sa našli aj tí priamočiari, ktorí rovno ponúkali peniaze za sex, za nahé fotky, opisovali nám rôzne sexuálne praktiky a chceli sa osobne stretnúť. Vadilo, že sme mali podľa profilu trinásť či štrnásť? Nevadilo.

Kým my sme dostávali len správy a občas nejaké fotky, v dobe, keď má každý telefón kameru, sa hranica prijateľnej komunikácie ešte viac zotrela, a herečkám tak v schránkach pristávali kvantá fotiek a videí, a mnohým nepripadalo nevhodné ani vyzliekať sa pred dievčatami v predpubertálnom veku počas živého videohovoru. Vadilo predátorom v dokumente V sieti, že dievčatá mali zdanlivo dvanásť rokov? Nevadilo.

Jedna z herečiek v dokumente premýšľa, či sa títo muži niekedy zamyslia nad tým, čo po sebe zanechajú, či oľutujú, čo urobili. Môj osobný odhad je, že asi skôr nie. Nezaujíma ich vyvíjajúca sa detská duša. Ak rozmýšľajú o vine, nehľadajú ju u seba, ale na druhej strane – nemala tam chodiť, mali na ňu rodičia dať pozor. Do ničoho som ju nenútil. Mohla to kedykoľvek vypnúť. Dnešné dvanástky sú už ako dvadsaťročné. Presúvanie viny zo seba na neplnoleté dievča vo filme zaznie niekoľkokrát. Pomáha to tým mužom v noci lepšie spať? Človek si dokáže zracionalizovať naozaj čokoľvek. Sexuologička, ktorá bola prítomná počas natáčania, v jednom okamihu vysvetľuje, že iba malé percento mužov, ktorí kontaktujú mladistvé dievčatá na internete, naozaj spadajú pod diagnózu pedofílie a kladie dôležitú otázku – kto sú tí ostatní? Kto sú tí muži, ktorým pripadá úplne v poriadku posielať fotky svojich penisov dvanásťročným dievčatám? Kto sú tí muži, ktorí chcú vidieť dvanásťročné dievčatá nahé? Je to naozaj len o čistom uspokojení sexuálnej potreby alebo je to o pocite moci? Sediac v úplne plnej kinosále som si vravela, že štatisticky tu práve teraz zrejme medzi nami sedí niekto, kto sa niečoho podobného dopustil. Keď som šla na dokument do kina druhý raz, pán vedľa nás sa v druhej tretine filmu zdvihol a odišiel. Možno sa v tom našiel, šepkali sme si s priateľom, ale ani jednému z nás nebolo do smiechu.

Hoci neviem s istotou povedať, ako to prežívali muži, ktorých dokument zachytáva, viem sa vcítiť do ich cieľovej skupiny, dvanásťročného dievčaťa. Niekto si môže povedať, že je to len dokument a herečky predsa plnili nejakú úlohu, ozajstné dvanásťročné dievča by sa s predátormi ani nebavilo, a keď už, sexuálne konverzácie by hneď vyplo. Mnohí z nás mali dvanásť už dávno, a preto si nepamätajú, ako také dieťa premýšľa. Zaznie to aj v dokumente – ak nad vami stojí niekto väčší, starší, s hrubším hlasom, nie je jednoduché mu odporovať. Ako dieťa vás odmalička učia, že dospelý človek je autorita, ktorú treba poslúchať. Prečo by sa to malo zmeniť v tomto kontexte? Ak dieťa nie je vedené k asertivite, nemá obranné mechanizmy ako dospelý človek a nevie sa vyhraniť v situácii, v ktorej sa cíti pod tlakom a ktorá mu je nepríjemná. Ak teda niekto tvrdí, že dvanásťročné dievča by určite z nepríjemnej konverzácie okamžite odišlo, veľmi hlboko sa mýli.

V sieti je výborný dokument. Veľmi pútavým spôsobom zreálňuje naše predstavy o tom, čomu deti musia čeliť na internete. Veľmi priamo nás stavia pred hotovú realitu – takáto je situácia, čo teraz? Preto oceňujem, že tvorcovia ponúkajú aj čiastočnú odpoveď – verziu zostrihanú pre školské publikum spolu s metodickým usmernením pre pedagógov. Ďalšia časť práce je na každom rodičovi a dospelom človeku, ktorý pracuje s deťmi a mládežou. Na jednej strane je osveta a kontinuálne vzdelávanie seba i detí, na druhej strane je pestovanie vzťahov s deťmi. Aby, nech sa stane čokoľvek, mali vždy pocit, že majú človeka, na ktorého sa môžu obrátiť. Bez ohľadu na to, akému veľkému problému čelia.

„Si v pohode?,“ pýta sa ma Gaba, keď v kinosále zažnú svetlá. Som, ale varovanie na začiatku neklamalo, pocity vo mne dokument vyvolal naozaj intenzívne. Vychádzajúc z kina stretávam kamarátku. Pokrčí plecami a vraví: „Veď to sa stalo každej z nás, nie?“ V dave z rôznych strán počúvam ženské hlasy opisujúce svoje skúsenosti. Zdá sa, že komunikácia s predátorom na internete je pomerne univerzálna súčasť ženského života. Dosť by som si želala, aby nebola.