Predstavte si filmový štáb. Kto prvý sa vám vtisol do tejto predstavy? Možno režisér rozhadzujúci rukami. Postupne tento obraz dopĺňajú herecká, kameramanská, strihačská, producentská alebo zvukárska zložka– všetko dôležití ľudia, bez ktorých by sa realizácia diela nezaobišla. Mnohí členovia a členky filmového štábu často ustupujú do úzadia a je smutné, že vyzdvihovaná zostáva najmä režisérska rola. Výnimkou tohto fenoménu nie je ani práca na filmovom zvuku, ktorej náplň nám počas piatkového doobedia v rámci Visegrad Film Forum priblížil zvukový inžinier Eddy Joseph.
Joseph hneď na začiatku povedal, že v priebehu nasledujúcich dvoch hodín strávených v kinosále vyloží „svoj stručný životopis“. Ako to už pri prednáškach typu masterclass býva, očakávala som monológ o tom, ako pracoval na filmoch zo svojho pomerne širokého repertoáru. Už v úvode však publikum poprosil, aby mu všetky otázky súvisiace s jeho zamestnaním kládlo priamo počas prednášky, pretože nechce, aby medzi otázkami koncentrovanými na záver zavládlo občasné trápne ticho. Nešlo o jednostrannú prednášku – podujatie by sa bez problémov dalo nazvať aj rozhovorom medzi skúseným profesionálom a jeho menej skúseným publikom, počas ktorého obe strany vyjadrovali svoje názory a Eddy Joseph k nim pridal aj vtipné historky o práci s mnohými režisérmi a útrapách, ktorými si za tridsať rokov venovaných filmu občas musel prejsť.
V roku 1968 začal iba dvadsaťtriročný Eddy Joseph pracovať vo filmovom priemysle. Spočiatku pracoval ako asistent produkcie (čo podľa jeho slov znamenalo nosenie kávy hercom, herečkám a ostatným členom štábu) – z jeho vlastnej skúsenosti konštatuje, že ide o povolanie, ktoré človeka posunie maximálne tak v tom, že nazbiera kontakty. Ako väčšina mladých ľudí cítil potrebu napredovať – spomínal na časy, keď sa bez členstva v odboroch nedalo dostať bližšie k práci vo filme, a tak mu nezostávalo nič iné, len sa stať jeho členom.
Postupom času sa stal asistentom strihača a neskôr prešiel k práci zvukového majstra. Spomínal aj na dávnejšie obdobie, keď ho ako dieťa priťahovali rozhlasové hry, pretože vedeli navodiť tú správnu atmosféru aj bez toho, aby v nich bola zahrnutá akákoľvek vizuálna stránka. Pravdepodobne aj vďaka vášni k rozhlasovým hrám pracoval práve v oblasti zvuku a zostal v nej dlhšie, než možno sám očakával.
Predpokladala som, že najzaujímavejším aspektom celej prednášky budú ukážky z filmov, ku ktorým robil Eddy Joseph mixáž zvuku, a ich následná analýza, no bola som na veľkom omyle. Výživné otázky z publika ho zamestnali natoľko, že nestihol pustiť všetky krátke videá, ktoré si pre nás pripravil. Či už šlo o bondovky ako Casino Royale Martina Campbella alebo Quantum of Solace Marca Forstera, alebo o jeho jedinú skúsenosť s animovaným filmom Mŕtvu nevestu Tima Burtona (Corpse Bride), Eddy Joseph s veľkým nadšením rozoberal všetky otázky súvisiace s jeho tvorbou a tvorivými rozhodnutiami, ktoré musel urobiť pri vytváraní zvukovej atmosféry v snímkach. S ešte väčším nadšením sa však rozprával s osadenstvom v kine, ktoré vnímal ako svoj rovnocenný náprotivok. Všetkým venoval pozornosť a zaujímal ho názor ostatných. Aj keď na mnohých režisérov, s ktorými spolupracoval, spomínal len v dobrom, najviac sme sa pobavili na jeho skúsenostiach s Bernardom Bertoluccim, ktorý mu pri práci na Malom Buddhovi (Little Buddha) robil zo života peklo – Bertolucci si však svoje správanie rád opodstatňoval faktom, že „je predsa Talian”.
Ako už naznačoval názov samotnej masterclass, okrem svojho života Eddy Joseph rozoberal dôležitosť atmosféry vo filme a pritom porovnával hollywoodske zmýšľanie pri mixáži zvuku s tým európskym – tvrdí, že zvukoví inžinieri za oceánom nevnímajú zvuky vybrané do filmu ako ‚celok‘. Joseph tým myslí najmä menší záujem výberu dokonalého typu zvuku zo zvukovej banky, keď práve pracovníci v Hollywoode nevnímajú originalitu každého zvuku samostatne. Napríklad zvolia ,cvrlikanie svrčkov‘ bez toho, aby vyskúšali aj viacero iných možností z danej kategórie. Stačí predsa, že tam tento typ zvuku je, a často vôbec neberú ohľad na fakt, že akákoľvek menšia zmena pri výbere môže pozitívne i negatívne ovplyvniť celú mixáž. Prikladá veľkú dôležitosť tomu, aby sa hudobný sprievod nevyužíval počas celého deja, pretože aj ticho môže byť pri dotváraní dokonalej atmosféry tou správnou voľbou. Na otázku preferencie pri výbere medzi zvukovou bankou a nahrávaním skutočného zvuku stručne odpovedal: „Najdôležitejšie je prísť na tú správnu kombináciu – to, ako sa k nej dostanete, už nie je také podstatné.“ Čím je mixáž jednoduchšia, tým je podľa neho lepšia. To samozrejme platí iba vtedy, ak presne vystihuje sekvenciu spojenú s daným mixom. Preto každému, kto sa zaoberá práve povolaním zvukového inžiniera, odporúča začínať od najmenších častí a postupne pridávať rôzne zvuky až do momentu, keď nebude podľa neho samého jeho mixáž stopercentná. Zo širokej palety namixovaných zvukov môže vzniknúť chaos, preto treba ísť od detailov k väčším častiam.
Ak by som mala zážitok z masterclass Eddyho Josepha zhrnúť, najviac vo mne zarezonovala ochota tohto skúseného profesionála komunikovať s o niekoľko generácií mladšími študentmi o ich názoroch a zároveň ich rozoberať dopodrobna bez toho, aby im nasilu podsúval svoje presvedčenia. Neskrýval radosť zo záujmu publika pýtať sa na všetko, čo mu prišlo na um, a ku koncu sa poďakoval za ochotu vydržať ešte zopár minút naviac, aby stihol odprezentovať aspoň časť ukážok, ktoré si naplánoval.
