Cyklus Expremiéri je televízny projekt s ambíciou priniesť súbor kvalitných portrétov bývalých premiérov, zhrnúť novodobé dejiny Slovenska a prezentovať rukopisy svojbytných dokumentaristov najmladšej generácie. Producenti Zora Jaurová a Mátyás Prikler dôverovali mladým filmárom a vznikli kvalitatívne nadštandardné medailóny. Ukazuje sa však, že absolventi a študenti dokumentárneho ateliéru bratislavskej VŠMU sú opatrnejší – vo vŕtaní sa v nepohodlných spoločenských témach i v estetickej štylizácii – ako som predpokladala.
Producenti a dramaturg projektu, dokumentarista Peter Kerekes nadviazali na koncept úspešnej českej televíznej série v produkcii ČT Brno z roku 2014. Neočakávala som investigatívu, dvíhanie výhražných prstov, ani to, že autori zahltia priestor dvadsiatichpiatich minút filmového času výpočtom prehreškov bývalých premiérov, vyhli sa subjektívnym súdom, no chýba tu pohľad angažovaného filmára, ktorý v druhom pláne predkladá autorskú víziu a svojbytný prístup k médiu dokumentárneho filmu. Niekde je reflexia expresívnejšia, pohľad na problematiku vyzretejší, inde prevládla opatrná úzkoprsosť a príklon k pohodlným schémam. Výsledok je však svieži a televízneho diváka cyklus nielenže uvedie do politicko-dejinného kontextu, ale predstaví mu aj mená autorov, ktorí začínajú byť (niektorí už sú) známi prevažne vo filmárskej bubline.
,,Musíme udržať Slovensko v prúde demokratických štátov. Každý iný vývoj na Slovensku by iba prehĺbil naše problémy a priviedol by nás do medzinárodnej a ekonomickej izolácie.” Akoby bola demokracia nevyhnutná len z dôvodu neodlišovať sa, splynúť so spomínaným prúdom, akoby nebola hodnotou, ktorú chce líder mladého štátu dosiahnuť, ale opäť spoza hraníc, odpozorovanou formou, naznačuje prejav bývalého premiéra Jána Čarnogurského. Jeho príhovor z archívu televízie zaznie vo filme Kristíny Leidenfrostovej. Z jej reflexie vyvstáva obraz samotára, k výpočtom kritických momentov sa však filmárka stavia pasívne, podobne ako väčšina autorov jednotlivých filmov. Výnimkou je pohľad Dominika Jursu na expremiéra Vladimíra Mečiara. Konfrontuje s ním jeho niekdajšiu sympatizantku, reportérku lokálnej televízie, ktorá sa s expremiérom na dôchodku stretáva po rokoch. Jursa prostredníctvom nej nepriamo pomenúva slepotu, zhubnosť odpúšťania, zabúdanie a tiché sympatizovanie s lídrom, ktorý je nielen zločincom, ale aj obeťou svojej profesie. Tento motív ostatne naznačuje viacero autorov, Lucia Kašová (Robert Fico) a Lena Kušnieriková (Mikuláš Dzurinda) na tom do veľkej miery stavajú, ukázať politika ako človeka sa im však v istých momentoch šmýka z rúk v prospech protagonistov. Výsledné filmy napriek tomu vyznievajú spolu s Jursovým Mečiarom autorsky najvýraznejšie.
Filmové medailóny zobrazeným politikom paradoxne “pristanú”. Filmári pracujú s archívnymi materiálmi, dokument dopĺňajú animáciami, zasahujú do predkamerovej reality, ich jazyk je moderný a pred štylizáciou uprednostňujú strohosť, čo je v súlade so skutočnosťou, že filmy sú určené pre televízneho diváka.
Ako najväčší problém celého cyklu vnímam práve nekritickosť, z čoho vyplýva ako nežiaduci účinok prehnaný humanizmus aj v prípadoch, keď by mal protagonista dostať od autora na frak. Ďalšou tendenciou, ktorú možno pozorovať vo všetkých dokumentoch, je snaha o precíznu objektivizáciu, čo však vo výsledku znamená vymenúvanie “populárnych” téz (napríklad, že Dzurinda je bežec na dlhé trate, Radičová je ľudomil a Fico národovec) a prerozprávanie známych káuz za pomoci reakcií populárnych slovenských odborníkov (politológov, novinárov a pod.).
Na priestore 25 minút by bolo zrejme obtiažne aplikovať hĺbkovú analýzu, to od krátkej reflexie ani nečakám. Očakávala som však zorientovaného autora, ktorý vie o čom a prečo rozpráva. U niektorých tento aspekt prítomný je (Lena Kušnieriková – Mikuláš Dzurinda, Dominik Jursa – Vladimír Mečiar), ďalších respondent prevalcoval (Kristína Leidenfrostová – Ján Čarnogurský). Milan Čič (r. Mária Brnušáková) a Jozef Moravčík (r. Jana Durajová) a Iveta Radičová (Edo Cicha) sú štandardne zvládnuté, uspokojivé momentky, ktoré môžu slúžiť ako zdroj hutných informácií o nedávnej dobe najmä pre generáciu mileniálov.
Ako referenčný bod sa pri hodnotení Expremiérov núka dokument Terezy Nvotovej Mečiar či film Válek Patrika Lančariča. Nvotová preukazuje ako mladá filmárka onú angažovanosť, ktorá chýba väčšine dokumentov tohto cyklu a Lančarič, aj keď sa s jeho názorom na Miroslava Válka zásadne rozchádzam, je napriek prehnanému optimizmu a neskrývaným sympatiám voči bývalému ministrovi kultúry a básnikovi (aspoň) analyticky poctivý.
Do slovenského projektu bola prizvaná dokumentaristka Lucia Kašová, aby dodatočne spracovala portrét čerstvého expremiéra Róberta Fica. Na film mala teda najmenej času. Fico s účinkovaním súhlasil, no kládol si vlastné podmienky. Výsledok je síce hravý a divák znalý kontextu odčíta Kašovej iróniu skrytú za potmehútskym dievčenským šarmom, no za hranicami bratislavskej kaviarne sa môže film stretnúť s celkom odlišnou percepciou. A síce presne s takou, akú chcel posledný slovenský expremiér dosiahnuť. Fico blafuje v každej scéne a pomerne dobre sa mu darí uhranúť aj zorientovaného diváka. Babičky opité červenými ružami však Kašovej skrytý cynizmus za momentkou sympatického šviháka Roba skryveného a vyprázdneného mocou určite neodčítajú. Tento portrét neposlúži ako ,,rekonštrukcia a hodnotenie udalostí a osobnosti”, k čomu odkazuje explikácia projektu prezentovaná v tlačovej správe, no podnecuje k polemike nad otázkou, ako človeka zmení moc.
Nekritickosť a nízka miera angažovanosti je spoločným menovateľom celého cyklu a považujem ho za hlavný problém inak pomerne solídne zvládnutých medailónov.
Zo série Expremiéri vyplýva, že mladý slovenský dokument je humánny, no reflexiám politických autorít, ktorým sa filmári len sťažka dostanú pod verejnú škrupinu, chýba dravosť, tendencia deklarovať vlastný uhol pohľadu aj oná odvážna drzosť. Tá je napokon v tuzemskom dokumente stále raritná. Z tvorby najmladšej generácie v ostatnom období rezonoval dokument Základná umelecká škola Petra Breinera. Edo Cicha v ňom nadviazal na investigatívu v “teréne” príznačnú pre dokumenty Zuzany Piussi a do verejného diskurzu sa pokúša prispieť aj kritický komentár k politicko-spoločenským udalostiam vyslovený Terezou Nvotovou v dokumente Mečiar. Lucia Kašová uvažuje nad rozpracovaním krátkeho filmu o Robertovi Ficovi, ktorý by mohol byť v konečnom dôsledku jedným z tých filmov, ktoré prinesú spoločenský úžitok.
(fotografia zdroj: MPhilms)
