Keď som v devätnástich po prvýkrát čítal Na ceste, zmenilo to môj pohľad na život, slobodu, aj moje miesto vo svete rovnakým spôsobom, akým tento román zmenil generácie predo mnou a pevne verím, že aj po mne. Sloboda kontrakultúry a undergroundu, sloboda balansujúca na hrane spoločnosti kilometre za pobrežím konformity. Sloboda nových možností filozofie, umenia, ľudskosti. Netrvalo dlho a vedel som všetko o Six Gallery reading, o „Zhromaždení kmeňov“ v januári 1967, o cestách Garyho Snydera do Šokoku-ji a Daitoku-ji, aj o televíznej relácii Allena Wattsa.

Čím viac som vyčerpával informácie o americkom (proto)undergrounde, tým viac som túžil nájsť niečo bližšie. Kontrakultúru hovoriacu mojím jazykom, kontrakultúru z československého prostredia.

Plastici, Jan Patočka, Karel Kryl, DG 307, Egon Bondy, Pražský výběr, Magorove manifesty, Charta 77, Psí vojáci, Palachův týden. Hltal som vlastnú históriu a bol som hrdý na to, že môj rodný list nesie v kolonke „krajina“ nápis: Československo.

Keď som narazil na meno Marcel Strýko, zostal som absolútne obarený. Oproti sláve a obdivu, z ktorých sa v Čechách teší „pražský underground“, je jeho mladší (invalidný) súrodenec, a teda „underground košický“, úplne neznámy dokonca aj pre veľkú časť Košičanov. V oficiálnom popise k filmu …a bude hůř (r. Petr Nikolaev, 2007) píše Egon Bondy: Je to umělecky zvládnutá výpověď o životě nepoměrně těžším, než si kdy dovedli představit všichni Kerouakové, Ginsbergové, Borroughsové a Bukowští. Kontrakultúra za socializmu totiž znamenala nekonečnú sériu bitiek od policajtov, vyhrážok, väznení a výsluchov. Ničenie rodín a budúcností. Napriek tejto šikane však niektorí predsa stále verili v slobodu a návrat demokracie, občianskej spoločnosti, a to, ako sa k nim naša „demokratická spoločnosť“ zachovala po prevrate, len vypovedá o jej stave. Aj samotný Strýko dostal ocenenie Biela Vrana až v roku 2012.

O napravenie tejto krivdy sa vo svojom novom dokumente Komúna snaží režisér Jakub Julény. Film vytvára spolu s časťou dokumentárneho cyklu ČT Fenomén Underground (r. B. Rychlík, J. Chytilová, J. Fiedor, V. Křístek, 2014) s názvom Divoký východ jasný portrét košického undergroundu a jeho odkazu. Julény sa však na rozdiel od ČT sústredí menej na osobu Marcela Strýka a viac na samotnú Komúnu, ktorú tento „guru“ viedol. Film má nápadité výtvarné spracovanie a zahŕňa v sebe štyri príbehy. Príbeh disentu a šialenstva, „beatnictva“, poézie, filozofie a experimentovania takmer so všetkým. Príbeh zostarnutých disidentov, nostalgicky sa dívajúcich na svoju divokú mladosť. Príbeh rodiny, ktorá zostala bez otca a manžela, rodiny, ktorú snáď silnejšie ako ŠTB zasiahol mečiarizmus. A nakoniec až kristovsky štylizovaný príbeh zrady.

Košický a pražský disent sa vo filme spája hlavne v postave významného českého filozofa, publicistu, historika a undergroundového hudobníka Mirka Vodrážku. Práve Vodrážka usporadúval niekoľko bytových prednášok E. Bondyho, M. Balabána a M. Machovca. František „Čuňas“ Stárek, s ktorým Vodrážka zakladal časopis Vokno, vždy vravel, že Pražáci chodili do Košíc tak ako beatníci z New Yorku na protiľahlé pobrežie. Košická avantgarda sa vskutku podobala tej sanfranciskej a bola zameraná na syntézu východnej a západnej filozofie, duchovnej tradície, ako aj na intuitívne umenie, menej na hýrenie, chaos a drogy.

Mix názorov, ktorý v Komúne vládol, bol neuveriteľný. Marcel Strýko bol sám hlboko veriaci kresťan s eklektickými sklonmi hlavne k čínskemu mysleniu, Erik Jakub Groch bol rovnako kresťanským mystikom, Ivan Jurčišin sa vo svojej duchovnej praxi a poézii usiloval o asketickú až ezoterickú cestu, Milan Maďar sa zjavne cítil ako Timothy Leary, Konštantín Fecurka zastupoval Zen, Mirek Vodrážka zas feministické zmýšľanie, a Zbynĕk Prokop s Bandym sa usilovali o poznanie skrz výtvarné umenie. Celá skupina bola heterogénna, no spájala ju hlavne túžba po slobode, slobodnom prejave a živote. S tým sa Košice zhodovali s Prahou a hlavne s Magorovou Zprávou o třetím českém hudebním obrození, ktorú sem prepašoval Jozef Furman. Slobodné roky neslobody sú vo filme zachytené veľmi krásne, rovnako ako nostalgia starých rebelov, ktorí sedia na pive v Kembridži, užívajú si stretnutie po tridsiatich rokoch v Dóme svätej Alžbety či v Tabačke. Autor citlivo zachytil vzťahy, ktoré v Komúne panujú do dnešných čias, aj veľmi silnú emóciu zomknutia sa voči režimu.

Hoci Komúna nie je vyslovene politickým filmom, politika sa ho silno dotýka a zameranie sa na život Marcela Strýka po roku 1989 je zvládnuté dobre. Na jednej strane strih skandovania „Nech žije Havel“ a „Nech žije Mečiar“ dokonale vystihol zmätenosť doby, na strane druhej zápal a nenávisť voči rozdeleniu republiky a mečiarizmu, ktorý je jasný z rozhovorov o Marcelovi po roku 1989, ukazuje, že to boli práve chartisti, ktorí pochopili, akú totalitu rozdelenie republík slovenskej strane prinesie. Otriasajúcou je scéna, v ktorej Erika Strýková preberá cenu za svojho muža a za všetko hovoriace ticho v zábere, v ktorom sama fajčí na zadnom dvore historickej radnice. Osamelosť rodiny bez otca a manžela bolí diváka asi najviac. Ľudský rozmer legendy, neskrývaná bolesť a akási odmeranosť od zvyšku Komúny, rodina, v ktorej sa mieša hrdosť a smútok. Pre film je podstatný aj akt, v ktorom Martin Strýko nahráva Marcelove eseje. Martin (rovnako ako Kubo Ursíny) zdedil hlas svojho otca. O to silnejší účinok majú slová dopovedané synom…

Dominantým motívom druhej časti dokumentu je spolupráca s ŠtB a odpustenia. Dvoch členov Komúny sa eštebáci pokúšali priamo zlomiť na spoluprácu, a zatiaľ čo Zbyňek Prokop (výtvarník, pedagóg, hudobník a spoluzakladateľ OF Košice) sa k eštebáckemu verbovaniu priznal, Milan Maďar hral úlohu dvojitého agenta. Vo vzduchu druhej časti filmu teda visí vina a podivná hrdosť, ktorú s Maďarom zdieľal i Bondy, hrdosť vyznievajúca do prázdna.

Komúna je pre Slovensko i Česko zásadným fimom. Je jedným z prvých, ktorý si o slovenskom disente nakrútili Slováci sami, pričom nie je dielom Ústavu pamäti národa z povinnosti, ale mileniálov z vášne. Je filmom, ktorý ukazuje, že protikomunistický odboj nebol výhradným bojom pražských intelektuálov a bratislavských kresťanov, ale že mal veľmi široké a zároveň veľmi demokratické zázemie aj v iných mestách ČSSR. Komúna ukazuje aj to, že z Košíc bolo do Prahy vždy bližšie ako do Bratislavy, a že komunita Marcela Strýka nám priniesla špičky stredoeurópskeho umenia, akými sú Zbyněk Prokop či Erik Jakub Groch. Komúna nám ukazuje, na aké významné osobnosti sme zabudli a že duch mečiarizmu, ktorý na X rokov umlčal všetko nekonformné či výnimočné, má stále svoj dosah. Komúna nám ukazuje, že sme si až príliš zvykli na to, že sloboda sa tvorí a tvorila na západ od Berlína, pritom ľudia, ktorí sa svojimi životmi môžu vyrovnať Ginsbergovi, Snyderovi či Kerouacovi, môžu sedieť nenápadne na pive v krčme len stôl od nás a je len na našej generácii, či ich budeme naďalej ignorovať, alebo im ponúkneme cigaretu.