Kate hrá Christine / Kate plays Christine – USA, 2017, réžia: Robert Greene
Christine Chubbuck bola televíznou hlásateľkou, ktorá spáchala samovraždu v priamom vysielaní. Písal sa 15. júl 1974. Svedkami boli tisícky divákov, no do dnes nie je isté, či existuje nejaká kópia záznamu. Americký dokumentarista Robert Greene sa pokúsil o rekonštrukciu a nazval ju Kate hrá Christine. Herečka Kate Lyn Sheil prijíma úlohu zrekonštruovať samovraždu 29 ročnej Christine Chubbuck. Tomu však predchádza pátranie, kto Christine vlastne bola a čo ju viedlo k takému radikálneho činu.
Dokument zachytáva prácu herečky od prvopočiatku. Začína castingovým videom na rolu, Kate má dlhé vlasy, pôsobí spontánne a skôr veselo. Niečo málo sa dozvedáme aj o jej myšlienkovom svete. Rozpráva prvé dojmy z filmového projektu a čo to pre ňu znamená. Ďalej pozorujeme, ako sa Kate zoznamuje s postavou, ktorú ide stvárniť – číta útržky z denníka 15 ročnej Christine, dozvedá sa, čo si o samovražde myslela jej matka, oboznamuje sa s detailným popisom ako sa to 15. júla udialo.
Zhostiť sa takej úlohy znamená pre herečku premenu nielen fyzickú, ale aj mentálnu. Mohli by sme povedať, že táto príprava na finálnu scénu je vlastne štandardnou prípravou na akýkoľvek (hraný) film. Aby sme sa viac priblížili, povedzme, že biografický. V štandardnej filmovej produkcii hraného ale častokrát aj dokumentárneho filmu sú záležitosti ako archívne zábery, novinové výstrižky či kostým dopredu zabezpečené a divákovi nepriznané. V tomto filme sa investigovanie a objavovanie stáva pracovnou metódou.
Vizuálna aj charakterová metamorfóza Kate sa uskutočňuje postupne ako si „študuje“ svoju úlohu. Navštívi novinárkiných spolupracovníkov z televízie, načítava si materiály o depresii a samovražde a pri tom nosí parochňu a hnedé kontaktné šošovky. Dokonca si kúpi zbraň na tom istom mieste, ako pred vyše 40 rokmi niekdajšia hlásateľka. Kate, ktorú vidíme v prestrojení už nie je Kate z castingového videa. Jej správanie je zdržanlivejšie, premýšľavejšie, v istých scénach dokonca reaguje podráždene, čo je prívlastok, ktorým opísal Christine jej bývalý kolega.
Film ako celok môžeme nazvať štúdiou rekonštrukcie postavy. Postavy, ktorá bola kedysi civilnou osobou, s problémami, radosťami, vzťahmi a mnohým iným. Aj napriek sledovaniu vodítiek, ktoré na svete zanechala aj po štyroch desaťročiach po svojej smrti, ostáva Christine Chubbuck otáznikom. O to väčším, že je stvárnená inou ženou, ktorá do jej rekonštruovanej podobizne vkladá niečo zo seba. Na koho sa vlastne pozeráme, keď Kate nosí parochňu a kontaktné šošovky? Je to Christine, ktorá vybuchne v inscenovanom rozhovore s matkou alebo Kate? Je to vôbec jedna z nich?
Hoci sa zábery vo filme javia ako observačné, mnohé z nich sú výsledkom zinscenovania. Greene kombinuje zábery Kate pátrajúcej po tom, kto je Christine a Kate hrajúcu Christine. Scény sú následne zrekonštruované dvoma spôsobmi. V oboch je Kate prezlečená za Christine, v jednom ide o priamu konfrontáciu – či už s predajcom zbraní, teda tzv. sociálnym hercom alebo hranú scénku, kde sa s inou žurnalistkou, teda herečkou, škriepi o muža. Druhý typ prezentujú zábery v rôznych (nedôležitých) prostrediach, ktoré dostávajú význam až s hovoreným slovom. Autorkou povedaného je zväčša Kate – no opäť komentár osciluje medzi Kate objavujúcu Christine a Kate hrajúcu Christine.
V poslednej dobe sa čoraz viac hovorí o stieraní hraníc medzi hraným a dokumentárnym filmom. Snímka Roberta Greena je pozoruhodným príkladom do diskusie. Na jednej strane odkrýva niečo, čo je veľmi bežné v hereckej profesii, no zasadzuje to do diskurzu dokumentárneho filmu, v ktorom pátra, znovu oživuje a vytvára predstavu o zabudnutej žurnalistke. Filmová metamorfóza sa vydarila znamenite.
