Rok 2020 patril na Slovensku (teda okrem Covidu-19) premiéram filmov a seriálov o disente a boji proti bývalému režimu, ktoré síce dátumovo patrili skôr na 30. výročie „nežnej“, ale čo si budeme robiť kvôli rôčiku hore-dolu vrásky, všakže.

Filmy Staříci (r. Martin Dušek, Ondřej Provazník, 2019), Komúna (r. Jakub Julény, 2020), Služobníci (r. Ivan Ostrochovský, 2020), Havel (r. Slávek Horák, 2020) a miniséria Herec (r. Peter Bebjak, 2020) sú asi najväčšími titulmi s touto témou, ktoré sme mohli v našich kinách či na notebookoch tento rok vidieť, pričom mňa osobne z týchto snímok najviac bavila Komúna a Herec.

Komúna jednoducho preto, lebo sme sa konečne dočkali spracovania témy slovenského disentu z pohľadu československej kontrakultúry. Film pojednáva o jednej z našich zabudnutých legiend, Marcelovi Strýkovi, a vyzerá to tak, že si Slovensko konečne po 31 rokoch začína vážiť aj svoju demokratickú minulosť. Komúna tiež úžasne kontrastovala s dokumentom Osamelí bežci: Ideme ďalej! (r. Martin Repka, 2019), ktorý odpremiérovala RTVS. Je komické sledovať košický disent, bitý políciou, vidieraný ŠtB, snažiaci sa hľadať nové brehy poznania skrz nové náboženské smery, hudbu, psychadeliká a napojenie sa na podzemné univerzity v Prahe oproti disentu bratislavskému, ktorý nekonečne trpel, lebo nemohol slobodne publikovať v časopise, v ktorom chcel…

Herec je výbornou koprodukciou RTVS a ČT a hovorí príbeh agenta ŠtB Standu Láníka (Jan Cina), ktorý vďaka svojmu hereckému talentu a homosexuálnej orientácii dokáže kompromitovať vysokopostavených členov komunistickej spoločnosti. Téma kolaborácie a 50. rokov spolu so zápletkou vystavanou na trestnosti homosexuality je spracovaná originálne a surovo. Dalo by sa povedať, že československá koprodukcia konečne priniesla minisériu, ktorá obstojí aj v porovnaní s európskou kinematografiou.

Filmy Staříci a Služobníci evokujú motívy obety a pomsty. Ak si filmy pozriete za sebou podľa chronológie deja, rozsudok smrti od byvalého pilota RAF pre komunistického predáka vám bude pripadať zaslúžený a možno vás ešte viac zabolia oslobodzujúce rozsudky pre vlastizradcov minulého režimu. Oba filmy osvetľujú veľmi kontroverzné témy. Ostrochovský si vybral kolaboráciu cirkvi, ktorá sa ledva zbavila puncu klérofašizmus a chtiac-nechctiac sa privinula na hruď druhej totalite. Kolaborácia kňazov s komunistami je o to bolestivejšia, o čo úprimnejšia je túžba žiakov seminára slúžiť Kristovi, len a len Kristovi. Dušek a Provazník si zas vybrali tému práva a spravodlivosti, pričom právo chápu ako štátom stanovenú spoločenskú inštitúciu a spravodlivosť ako vyšší princíp. A hoci na rozdiel od Služobníkov platí v Staříkoch „oko za oko, zub za zub“, satisfakcia, ktorú táto starozákonná pravda prináša, ako aj diskusia o morálnej dileme, ktorú tento film načrtáva, sú nesmierne hodnotné. Či už veríte, že lepší svet je v rukách božích, alebo si ho kovbojským spôsobom chcete zabezpečiť sami, tieto filmy by ste si mali pozrieť. Vzbudia vo vás totiž vieru, že mať morálny kompas a bojovať nie je nikdy zbytočné. Oba filmy tiež odporúčam všetkým voličom Ľuboša Blahu…

Téme boja za slobodu sa venuje aj príbeh filmu Zlatá zem (r. Dominik Jursa, 2020). Dokument sme mali uviesť v stane Kinečko na festivale Punkáči deťom, no žiaľ, pandemická komisia mesta Trenčín dala prednosť motorkám a festival sa nekonal. Tak či onak, Zlatá zem je veľkým príbehom malých ľudí, ktorí boli schopní ubrániť vlastné územie proti nadnárodnej ropnej spoločnosti, a urobili tak na vlastnú päsť, bez pomoci štátu, ktorý ich „ropákom“ predal. Môžem sa pokojne prihlásiť k tomu, že mi „slzička ukápla“, a nie raz.

Silným zážitkom bol pre mňa aj festival Jeden svet Košice, ktorý som zhrnul v reportáži Taki švet Košice. Okrem spomínanej lokálpatriotskej Komúny ma tu oslovila slovenská premiéra filmu Čínsky umelec v exile (China’s Artful Dissident, r. Danny Ben-Moshe, 2019). Film okrem iného pojednáva o tom, ako si čínski mladí umelci hľadajú vzory vo svojej minulosti podobne ako to robíme my (teda aspoň ja) v postsocialistickom bloku. Boj za Hong Kong a symbol Lennonovej steny ako univerzálneho spontánneho boja proti komunizmu ma inšpirujú rovnako ako ma inšpiruje vulgárna a provokatívna povaha diela Badiucaa. Odvaha človeka, ktorý radšej opustil rodinu akoby prestal bojovať proti totalite, ukazuje naše problémy s bigotným katolicizmom a tuposťou konšpirátorov v úplne inom, šialene zľahčujúcom svetle.

Z dokumentov by som si z našej produkcie vybral okrem Zlatej zeme ešte seriál RTVS Ikony (r. Dorota Vlnová, 2020). Portréty toho najlepšieho, čo v slovenskej architektúre v 20. storočí vzniklo, považujem za nevyhnutný a dôležitý počin. Môže byť jedným z civilizačných činiteľov, ktorý opäť trošku priblíži vidiecke obyvateľstvo Horného Uhorska k bežnému európskemu štandardu.

Čo sa týka hororového žánru, treba zatlieskať HBO, aj keď Lovecraft Country (2020) tvorcov Mishy Green a Jordana Peela bola skôr Indianom Jonesom na motívy Cthulhu Mythos. 30 Coins (r. Álex de la Iglesia, 2020) a Raised by Wolves (2020) Aarona Guzikowského priniesli toľko zimomriavok, koľko mali. Pri Raised by Wolves pritom ide o nečakané prepojenie knihy Genezis, rímskeho mysticizmu a sci-fi, ktoré nám prinesie trochu kozmického hororu i sureálneho úžasu, ale keď v HBO dokázali spojiť so scifíčkom western, dokážu hocičo. A keď sa bavíme poslednej sérii Westworldu Lisy Joy a Jonathana Nolana, nebavme sa, prosím, o Westworlde. Takto spriemerniť špičkovú vec, akože fuj. Pre Nolanov to bol zjavne divný rok, takže nechajme ich radšej na pokoji a dúfajme, že 4. séria a 15. film nám prinesú kvalitu, na akú sme zvyknutí.

Komediálnym vrcholom roka podľa mňa bola (teda okrem tlačoviek) The Pandemic Special, špeciálna epizóda South Parku (r. Trey Parker). Komfort návratu do deväťdesiatok, ktorý tento seriál mnohým z nás prináša, sa rozšíril o snahu tvorcov skutočne poskytnúť komfort fanúšikom a trochu ich upokojiť a pobaviť v momentálnej situácii. Na Facebooku som napísal „Domov nie je miesto!“, a to si aj myslím. Domov je tam, kde je Cartman.

Jedným z počinov, ktoré mi v tomto roku urobili radosť, je OMG TALK SHOW z produkcie televízie Seznam. Jemná a milá relácia, ktorú moderuje výborná česká slamerka Ellen Makumbirofa, hovorí o kresťanstve ľudským, liberálnym a citlivým spôsobom, nepoúča, nediskriminuje, „nehrotí“, vysvetľuje, a to je vo vyšehradskom kresťanskom prostredí jav zriedkavejší než turul alebo jednorožec.

Na záver by som rád podotkol, že rok 2020 z nás všetkých urobil nedobrovoľných filmárov, role big a small screenov sa vymenili, či už to boli naše nekonečné online Slam poetry SK, alebo odvaha divadelných festivalov a zoskupení (tu by som chcel vypichnúť hry negatív_eGOtrip režiséra Martina Hodoňa a Cirkus Madraš, ktorú uviedlo Divadlo bez domova), s ktorou sme sa chytali kamery v zúfalej túžbe nestratiť sezónu.

V každom prípade je dobojované, rok 2020 bol aj napriek nejasnosti, boju s absurdným a pandémii kultúrne bohatým a pestrým zážitkom a myslím, že budem hovoriť za všetkých, ak poviem, že bol fajn, že je konečne za nami. Umelci a provideri sa síce museli stať okrem úradníkov, fundraiserov aj odborníkmi na zdravotnícky žargón, kódovanú reč byrokratov a politikov a majstrami improvizácie no túto rimbaudovskú sezónu v pekle. Kultúra na Slovensku prežila. Chcem všetkým umelcom, providerom, podnikom, kinám a kultúrnym centrám zatlieskať a poďakovať, poďme si dať vaječný likér a na chvíľu si oddýchnuť.

PS: Skvelým príkladom toho, ako môže fungovať interdisciplinarita filmu a divadla je nová hra Júlie Rázusovej Amor fati, ktorú v roku 2020 uviedlo Prešovské národné divadlo. Hra je hlavne vizuálne vybudovaná na filme Kramerová versus Kramer (Kramer vs. Kramer, r. Robert Benton, 1979), ale do svojho stvárnenia adaptuje i pôvodný text knihy Averyho Cormana, Djing, VJing, prácu s kamerou a skrátka celkovo… je to bomba!