Tento text vznikol v spojení s premietaním študentských filmov absolventky bakalárskeho štúdia Márie Pinčíkovej, ktoré sa uskutoční 11. apríla o 19:00 v priestoroch Foajé na Štefánikovej ulici v Bratislave.

Autorkou textu je Viera Čákanyová, doktorantka Ateliéru dokumentárnej tvorby na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU

Článok je spojením posudku k bakalárskemu filmu 1. máj a rozhovoru Viery Čákanyovej s Máriou Pinčíkovou.

1. máj a Mária Pinčíková

Od efemérnych pocitových filmov impresívneho charakteru prechádza Mária Pinčíková postupne vo svojej tvorbe až k žánrovo hybridným filmovým tvarom, v ktorých kombinuje dokumentárne postupy (observácia, mystifikácia, iniciácia) s inscenačnými postupmi hraného filmu.

Reflektuje aktuálne spoločenské témy, často ikonické fenomény dnešnej, dalo by sa povedať už takmer post-vizuálnej doby, skúma možnosti filmového jazyka, za účelom podania správy o povahe reality, ako sa javí zástupcovi ľudského druhu – človeku obecnému. Zároveň má nadhľad (aj nad vlastným výkonom) a zdravý zmysel pre sebareflexiu. Narába s absurditou, nadsázkou, mystifikáciou, jej hrdinovia sú tragikomické postavy, trochu nešikovní, trochu trápni, ale jej pohľad na nich je ľudský, vlastne láskavý. Ich prirodzeným prostredím je banalita, ktorá je ale spracovaná ne-banálne, a vždy odkazuje k esencii ukrytej v hlbšej vrstve pod náterom fenomenológie života.

Dôraz na formu je výraznou charakteristikou autorkinho režijného prístupu, vždy sa pokúša o esteticky príťažlivé celkové spracovanie, myslí na diváka, aby sa nenudil a aby jej téma bola rozprávaná zrozumiteľne, živým jazykom.

Téma práce slúži vo filme 1. máj ako platforma na skúmanie mikro reality a esencie marginálneho bytia – ktoré sa z okraja dostáva do stredu diváckeho zorného poľa. Áno, ide len o rámec lokálneho televízneho vysielania, môžeme vypnúť prijímač, ale ak ho nevypneme, marginálna realita vyplní celú plochu tekutej televíznej skutočnosti, a stane sa dominantnou, aspoň na 26 minút.

Je to ako hackerský útok. Ako trikový jadrový výbuch v hlavných večerných správach verejnoprávnej televízie. Obraz marginálnej reality dostane na chvíľu šancu prekódovať “dominantný” mediálny obraz a obnažiť pritom nesamozrejmé, hoci navyknuté metódy reprezentácie reality, jazyk žánrových konvencií a pravidiel, vyplaziť na ne ich vlastný jazyk, pričom v druhom pláne (film vo filme vo filme) sa tématizuje samotná produkcia audiovizuálneho záznamu.

Vo filme je vzájomne prepletených niekoľko vrstiev, rovina pyrotechnika a nového zamestnanca vápenky v Tisovci – Jozefa, a jeho poloslepého kamaráta Ferka, podnikateľa a majiteľa golfového klubu Jana, chlapcov, ktorí sa hrajú na gangsterov, a všetko navyše komentuje moderátor regionálnej televízie TV Liška. Divák je neustále nútený prepínať medzi rôznymi kódmi rozprávania, pozerá sa na film, ktorý niekto moderuje a navyše je nútený si uvedomovať, že je to on, kto sa pozerá.

Mohlo by sa zdať, že pojmy (alebo činnosti, na ktoré odkazujú) práca a hra sú antagonizmy, opačné binárne kódy šifrujúce ľudské bytie vo svete. V skutočnosti je toto rozlíšenie možno len zdanlivé a ide o dve projekcie toho istého hologramu, záleží len na jemnom naklonení plochy, generujúcej virtuálny obraz. Autorka túto plochu vo svojom filme neustále nakláňa, sme na jej hrane, a deje sa to rôznymi formálnymi postupmi – evokujúcimi rôzne žánrové nastavenia alebo aj pravidlá hry.

Najviac konkrétne, popisne v príbehu dvoch chlapcov inscenujúcich vlastný námet/alebo vlastný život? Aký je rozdiel medzi tým, čím sme a na čo sa hráme? Ako sa kóduje autenticita? Aké psychofyzikálne procesy u diváka aktivujú proces stotožnenia sa so zobrazovanou realitou?

Golf je hra, ale pre niekoho je to práca. Na jednej strane sú deti, ktoré sa hrajú (pričom podobnosť s ich skutočným životom je – samozrejme, čisto náhodná a na druhej strane sú dospelí ľudia – ktorí pracujú, ale možno aj najserióznejšia práca je iba hra na vyplnenie času, pričom každá hra má určité pravidlá, a je na nás ako využijeme potenciál, ktorý ponúka, pretože kreativita nemá medze.

Autorka nerozlišuje medzi vysokou a nízkou prácou – všetky činnosti sú rovnocenné a ak aj máme pocit že nie, je v záujme nášho vlastného mentálneho zdravia si to vsugerovať. Základ je nebrať sa príliš vážne.

1. máj je žánrovo eklektický film, ak by som si mohla vymyslieť vlastnú terminológiu, mal by najbližšie k filmovému fraktálu – tvaru, ktorý reprodukuje sám seba a na elementárnej mikroskopickej úrovni je zmenšenou, ale úplnou kópiou celej makro-štruktúry.

Toto základné rekurzívne nastavenie opisujúce fenomenologickú povahu reality (makro-mikro úroveň) rozpoznala autorka, možno intuitívne, už v prváckom cvičení – postupe práce a stalo sa súčasťou jej režijnej metódy. Je sympatické že sa vytrvalo pokúša o vyjadrenie tohto základného nastavenia filmovými prostriedkami.

Rozhovor:

VČ: Ty sa hráš s rôznymi žánrovými konvenciami, ako by si žánrovo zaradila svoj film? Rozmýšľaš nad nejakým žánrovým vymedzením už v námete, alebo sa tá forma nejako intuitívne, spontánne zrodí v procese?

MP: Je to tak pol na pol. Nad žánrom neuvažujem ako prvým, aj keď ako kedy. Skôr mi hneď napadnú situácie, ktoré su istým spôsobom natočené. Už ich vidím… môj mozog si žáner nijako nepomenuváva, nerozdeľuje, nezaraďuje. Je to časť filmu a hotovo. Je to ale v prípade, kedy si môžem dovoliť čo chcem a nemám nijaké limity od “zadávateľa” (to by bola iná reč). Potom vznikne eklektický film… ale to je dobre. Teda mne to vôbec neprekáža, myslím, že v každej scéne vie tým pádom vyznieť iné posolstvo, ktoré je daným spracovaním len umocnené.

VČ: Čo bol prvý nápad?

MP: Prvý nápad bol, že som chcela natočiť niečo o práci – o základnom pude prežitia, inak by sme tu všetci pomreli. Zobrať jednu osobu z vyššej a jednu z nižšej sociálnej skupiny a zasadiť ich do zodpovedajúceho prostredia… Ani sama neviem ako to vlastne prišlo. Nemyslím, že to má racionálne odôvodnenie.. A ak áno, tak si na tento moment vzniku myšlienky úplne jasne nespomínam – len hmlisto.

VČ: Je to taká abstraktná téma – práca, strašne široký pojem. Mňa zaujíma, že ako si nad tým rozmýšľala v nejakej konkrétnej ľudskej rovine? Čo napríklad pre teba práca znamená?

MP: No, je to spôsob prežitia. Človek musí niečo robiť, vykonávať určitú činnosť, nemyslím tým iba prácu v rovine zarábania peňazí. Každý sa zaoberáme tým, že čo budeme v živote robiť. A niekto má silnú voľu, vypracuje sa ďalej a je vo vodcovskej pozícii, a niekto je časť stáda, nasleduje tú vodcovskú pozíciu, aby to celé nejako fungovalo a zapadalo do seba a ľudstvo sa hýbalo vpred, tak to musí byť takto podelené (veľmi zjednodšene povedané). A mňa zaujímalo, aké sú charakteristiky ľudí, ktoré danú pozíciu určujú.

VČ: A ty si v akej pozícii, alebo aký máš vzťah k vlastnej práci?

MP: Ja neviem, ja nad tým takto neuvažujem. Robím to, čo ma napĺňa, nevedela by som robiť niečo, kde by som necítila radosť z finálneho výsledku (a samozrejme aj zo samotného procesu…). Ja to nenávidím a milujem zároveň. Neviem tento pocit presne vysvetliť. Ale obsahuje všetky emócie, ktoré sú v ľudskom spektre.

VČ: Zaujíma ma, že čo sú “tie charakteristiky ľudí”, ktoré ich akoby predurčujú do nejakej role, lebo mám pocit, že tvoje postavy akoby mali za úlohu byť nielen “sami sebou”, ale aj niečo reprezentovať, na niečo odkazovať… Akoby boli reprezentantami, zástupcami svojho druhu.

MP: Áno, takí extrémni zástupcovia svojho druhu. Emblematickí. Ja to beriem v podstate biologicky… skoro až. Moderátor TV Liška napríklad niekde hovorí: Pre Jana, jeho takmer prirodzené prostredie. Je to smiešne, lebo to naozaj znie, že pán Ján (z filmu – majiteľ fabriky) je ako chrobák, ktorého prirodzené prostredie je také a onaké a my ho pozorujeme. Som taký prírodovedec s analytickým pohľadom.

VČ: Takže z každého druhu chrobákov, ktorí sa pohybujú v nejakom prostredí, vyberieš jedného exemplárneho zástupcu, s jemne vyhrotenými vlastnosťami, ktorý sa stane symbolom skupiny.

MP: Presne tak. Preto je Jozef ideálny zástupca, lebo má všetky črty svojej skupiny, a navyše je extrovertný. Dokonalý exemplár. Nejaký herec by sa tú svoju rolu musel učiť, zatiaľ čo on v sebe všetko prirodzene obsahuje, od narodenia.

VČ: Tvoja režijná metóda pri práci s hercom je, že si správne vyberieš exemplár s požadovanými črtami.

MP: Áno – výber a zasadenie do prostredia.

VČ: Prečo nerobíš s hercami, keď o tom rozmýšľaš ako o hranom filme a často používaš inscenačné metódy?

MP: Lebo keby to bol herec, tak je to neuveriteľné, neautentické, a preto sa snažím vybrať postavu z prostredia, ktoré má rezprezentovať aj vo filme. Takže ak chcem sociálny level robotníka vo fabrike, tak v tom istom sociálnom leveli sa pohybuje Jožo. Tomu zodpovedá jeho vyjadrovanie, jeho gestá, jeho slovník, to, čo si na seba oblečie, to ako žije, býva, zodpovedá tej sociálnej skupine. A podľa mňa herec by v tej pozícii nebol taký autentický, lebo nemá také tie malé nuansy, ktoré prirodzený človek má.

VČ: Ako si našla Joža? Alebo aj ostatné postavy? Ako vieš, že tvoj výber je správny?

MP: Jozefa sme poznali dlho, môj priateľ od neho ako dieťa kupoval delobuchy. A už sme s ním točili aj niečo iné, vedela som, že je spontánny a presne tá rola by na neho sadla, má aj nejaké hereké ambície. Jednoducho keď človek nájde správneho tak to vie – zhmotní sa mu to, čo videl v hlave a inak to už byť nemôže. Musí to byť niekto, s kým si rozumiem, aby sme boli na jednej vlne. A musí ma ten človek niečím zaujať. Musíme si rozumieť.

VČ: Chlapcov – gangsterov ste našli ako?

MP: To napríklad nebolo na začiatku vymyslené, hra na gangsterov, pribudlo to až pri točení. Točili sme Joža, ako sedí na zmrzline a prešiel okolo chalan Edo s puškou. Nám sa to zdalo krásne, tak sme ho poprosili, aby sa prešiel v zábere. A potom sme zistili, že má brata Dušana, a že sa takto hrajú. Stále sa okolo nás motali, a mne sa ten nápad s hrou páčil, prišlo mi to ako geniálna vec, tak som sa ich spýtala, či by to nezahrali do filmu. Keď už sme vedeli, že v Tisovci budeme a aj tie tety budú taká separátna vsuvka… Tak sme si to v rámci celej dramatugie mohli dovoliť – túto fragmentárnosť. Už to aj tak bolo dosť rozčlenené…

VČ: Aké tety?

MP: Tety, ktoré pripravujú firemnú oslavu..

VČ: S nimi ste tiež zažili nejakú situáciu?

MP: Nie, to bolo celé zinscenované, ja som chcela aby tety rozložili stoly na oslavu. Tak sme zháňali tety. Chodili sme po Tisovci a presvedčili jednu tetu z verejných záchodov, druhú tetu nejakú jej kamarátku, tretiu tetu z kaviarne, a poprosili sme ich, či by neboli ochotné nám prestrieť stoly, a pritom si poklebetiť. Napríklad o tom, že večer akože bude oslava a ohňostroj.
A oni v rámci toho, že nemali čo robiť na dôchodku, to radi dali. Keď ide jedna kamarátka, tak ide aj druhá kamarátka…

VČ: Prečo si chlapcov nenatočila len ako hraný príbeh, prečo je tam to scudzenie? (to isté aj s moderátorom TV Liška), prečo využívaš tú nadstavbu, scudzovaciu rovinu?
Na jednej strane sa snažíš docieliť určitú autenticitu v prejave, ale pritom diváka stále vyhadzuješ a scudzuješ mu ten zážitok.

MP: Baví ma hrať sa s divákom a jeho vnímaním, chcem, aby nad tým, čo vidí aj uvažoval, nielen že sledujem príbeh, ktorý prejde a skončí a mám z neho nejakú finálnu emóciu. Ale aby aj rozmýšľal, prečo je tam ten moderátor, prečo hovorí tieto veci…

VČ: Prečo mi lezie na nervy…

MP: Áno, či to náhodou nie je tak aj v realite… Prečo sa deti hrajú na takéto veci… kde to videli. Podľa mňa to je normálne, mne ten film príde normálny… Proste mne to príde ako bežný život, ja to tak vidím, že takéto bizarné postavičky sú všade, tak prečo to nedať do filmu, ako koláž, keď rovnaká koláž existuje každý deň v realite… Poukázať na to cielene, že vyberieš toho moderátora, je to nejaký bizarný chlap, ktorý vstupuje až otravne do filmu – stále ti niekto predžúva realitu, interpretuje, tlačí niečo do hlavy. Rovnako násilné a otravné mi prídu všetky tie televízie, reklamy (všetko možné) atď., ja len kopírujem, čo človek bežne zažíva.

VČ: Prefiltrované cez niekoľko sklíčok pod mikroskopom…prírodovedný odstup od existencie.

MP: Je tam niekoľko vrstiev, chlapci a ich príbeh, moderátor, ktorý všetko nejakým (otravným) spôsobom komentuje a divák, ktorý sa pozerá na toho moderátora a sám na seba v pozícii diváka.

VČ: Nie je to moc?

MP: Asi áno, viem, že by sa dalo dotáčať, aby to bolo zrozumiteľnejšie a lepšie odkomunikované…

VČ: Tie postavy a javy, čo si vyberáš sú akoby na okraji “hlavných večerných správ”, schválne sa zameriavaš na obskurné, marginálne záležitosti, ako keď si človek kúpi mesačník o rybároch alebo modelároch… čo ťa na tom fascinuje?

MP: Lebo “v týchto vodách” najlepšie vidno človečinu, esenciu ľudského bytia. A keď niečo ešte trochu preexponuješ, tak si to človek lepšie uvedomí… Sú to také extrémne okraje reality.

VČ: Ty si tam chcela dostať odkaz na socialistický realizmus, v súvislosti s tou témou práce, budovateľskú eufóriu v kontraste ku kapitalistickému realizmu.

MP: To sa nepodarilo natočiť, neboli na to peniaze ani čas.

VČ: Rada sa pohybuješ na hrane banality a trápnosti… prečo, čo to prináša?

MP: Najlepšie si človek uvedomí trápnosť vlastného chovania alebo ľudského chovania ako takého práve prepínaním medzi dokumentárnym a hraným kódom, resp. medzi hrou s formou, so žánrami, s náladou – keď ich vidí v kontraste… – napríklad ako v prípade chlapcov na konci.

VČ: Ja mám pocit, že už žijeme v nejakej, ani nie postmodernej, ale postpostpostmodernej dobe, kde sa nedá vážne hovoriť o veciach, lebo vážnosť je paradoxne trapná, že sa predefinoval pátos napríklad… ale nie je to len nejaké alibi, že sa skryjem za tú nadsázku, za tú srandu, lebo inak by to mohlo byť patetické a to je vlastne trápne?

MP: Podľa mňa to nie je o tom, že to je neprijateľné v nejakom súčasnom nastavení spoločnosti, byť vážny, ale ani život sám nie je taký. Ty sa ráno zobudíš a až do večera zažiješ nekonečné kvantá emócií, tak prečo by film mal mať jednu emóciu, jednu vážnu tému, ako nejaký človek trpí, napríklad. Veď on netrpí stále, to nie je ani možné, jasné, že sa aj zasmeješ. Niekedy. Tá nadsázka je sama prítomná v živote, veď nemôžeme sa brať stále vážne, to sa všetci obesíme za chvíľu. Tá monotónna emócia nie je reálna, nie je to bežné. Sú filmy, ktoré majú len nejaký jeden tón, ale ty potom z toho kina vyjdeš a…

VČ: Ideš sa obesiť…

MP: No.. a to nie je dobre.

VČ: Sú rôzne druhy nadsázky…

MP: Ja mám rada takú nadsázku ako napríklad Forman… Keď hovorí o ťažkej téme, je to aj smutné, a treba to riešiť, sú to konflikty (problémy) , ktoré ťažia spoločnosť. Ale keď do toho človek dostane nadsázku, humor, tak to neberie tak fatálne a to je podľa mňa kľúč. Aby človek nevychádzal z kina, s depresiou, ale treba to celé odľahčiť, aby bolo nejaké východisko, pousmiatie sa , nejaká nádej na riešenie. Veď načo byť fatalista bez nádeje na zmenu a bez nadhľadu nad sebou samým. Kam by sa tým človek dostal??

VČ: Nakoľko je pre teba dôležitý divák? Myslíš na neho, keď robíš film? (Minimálne, aby sa neobesil, to je pekné.)

MP: No ja by som chcela, aby diváci moje filmy pochopili a viem, že tu sa to úplne dobre nepodarilo a dúfam, že ďalšie filmy budú zrozumiteľnejšie. Ja som na škole začínala úplnými experimentami, ale stále viac a viac ma to láka k tomu klasickejšiemu rozprávaniu. Išla som na dokument, lebo tam máš najviac formálnej slobody, ale zase veľa dokumentárnych filmov nemá takú dramaturgiu, aby diváka strhli, čo má zasa hraný film, a hraný film, je zase tak neuveriteľný miestami… Mne sa páči presne tá hranica medzitým. Mať autentickosť a zároveň dramatickosť. V ideálnom vesmíre by som to chcela spojiť – že tam bude milión postáv prepletených cez seba, ale nevzdať sa hravej formy, s ktorou sa dá experimentovať, mať invenčný rozprávací jazyk, novotvar, ktorý poukazuje aj sám na seba, a divákovi cielene upriamiť pozornosť na to čo chcem.

VČ: Vesmír, ktorý sa pozerá sám na seba. To je pekné. Teba vlastne nezaujíma realita v nejakom len popisnom, poctivom zachytení, čisto observačnom…

MP: Nie, veď človek to vidí stále, načo to ukazovať ešte aj vo filme? Ale miestami to treba a preto je dobré, že sú režiséri, ktorí pracujú tak a iní zas onak.

VČ: Čo ti dala škola? VŠMU… Alebo čo ti nedala? Ty si predtým chodila na rôzne iné školy…

MP: Architektúru, pedagogickú – slovenský jazyk a literatúru a výtvarné umenie, na fotografiu na Slovensku aj v Čechách…

VČ: A po tomto všetkom si sa rozhodla že pôjdeš ešte na dokumentárnu tvorbu na VŠMU, PREČO?

MP: Fascinuje ma, že sa vo filme snúbi všetko, je to krásny druh umenia, môžeš točiť o čom len chceš, ako len chceš, je to maximálna sloboda.

VČ: Teba zaujíma všetko?

MP: Áno, ja by som chcela vedieť všetko, keby sa to dalo.

VČ: Ešte by si chcela ísť na nejakú inú školu?

MP: Ak by sa to dalo, tak by som chcela vedieť všetko (čo sa ale nedá a je dobré, že to zas vedia druhí). Myslím, že na každej škole je veľa toho zaujímavého, či už na práve, politológii, diplomatockých vťahoch, psycholígii, sociológii, fyzike aj matematike…. Všade. Človek vlastne nič nevie, len tuší, domieva sa, stále sa niečo učí, objavuje. Je to fascinujúce.

VČ: Čo ťa najviac bavilo v ateliéri dokumentárnej tvorby na VŠMU?

MP: Je krásne dostať zadanie a možnosť uchopiť ho podľa ľubovôle, či už po stránke obsahovej alebo formálnej. Je krásne vidieť ako každý pracuje iným spôsobom, ako kto uvažuje.

VČ: Ano, ty si ten prírodovedec…

MP: Mňa baví sledovať, ako zadanie ľudia rôzne rozoberú, z toho sa dá usudzovať, ako ich myseľ funguje. A je to inšpiratívne, náučné, môžeš im poradiť, sám sa niečo naučíš. Človek sám v sebe nemôže mať všetky vedomosti, ale nájdeš to v iných ľuďoch, v spolupracovníkoch, takže to je super, že musíš natáčať s inými ľuďmi, a máš spätnú väzbu, atď… je to krásny pocit.

VČ: Čo ťa nebavilo?

MP: Jediné, s čím nesúhlasím, je delenie na hranú a dokumentárnu réžiu, ja by som to ideálne zlúčila, že by bola jedna réžia, jeden réžijný odbor, v rámci ktorého by si sa učila rôzne režijné metódy. Zadanie by bolo – natoč túto tému observačným spôsobom, tým sa prirodzene dostaneš do dokumentu, alebo natoč tamto iniciačnou metódou, to ideš k hranému filmu… Sú to proste len rôzne cesty (metódy), ktoré si ľudia zvolia, podľa toho, akí sú a čo im v danej chvíli vyhovuje. Človek by si na menších tvaroch vyskúšal rôzne metódy, aby si potom vedel zvoliť, čo mu najviac vyhovuje. Najdôležitejšie je urobiť dobrý film, ako sa k nemu dopracujem, či bude hraný alebo dokumentárny, je mi jedno. Je to len reč režiséra, ktorá podporí celkovú myšlienku filmu.