Redakcia Kinečka dala dokopy svoje najsilnejšie dojmy z roku 2018. Nešlo vždy len o filmové diela, ale aj o rôzne momenty či udalosti. Niektoré z nich možno zdieľate s našimi redaktormi a niektoré sa môžu stať inšpiráciou na úvodné zážitky vášho nového filmového roka.
Filmový zážitok – implikuje okamih vyrušenia, potešenia, možno znechutenia, situácie alebo filmovej zložky, čo sa dotkne a nalepí. „Nálepok“ na mne nechala sotva dvojminútová sekvencia Suspirie (2018), v ktorej sa tanec hlavnej hrdinky prekrýva s paralelným agonickým tancom/deformovaním ženy v zrkadlovej miestnosti. Deformácie bolia, cez Dolby Atmos sa nedá uniknúť zvuku lámajúcich kostí, zubov, sánky, vedľa sa trú bosé nohy o dlážku, dych je zintenzívnený pod vplyvom fyzickej záťaže, tanec v neromantickom bezhudobnom tichu. Tonalita farieb – pôvabné červené vlasy, bledá pokožka kontra telo meniace sa na poľutovaniahodné teleso. Tá hmatateľná bolesť je zároveň estetická (kino)rozkoš, o ktorej budem uvažovať aj dlho po skončení filmu (teraz). A potom kontext priestoru Nitehawk cinema, preexponované reakcie prísediacich, „oh my god“, „what the fuck“. Dali sa tu objednávať kokteily, veľa z nás tú možnosť využilo.
Na filmových a kulturních (či pop-kulturních) zážitcích obecně se mi vždycky líbilo, jak nenápadně vstupují i do našeho každodenního života. Nikdy třeba nezapomenu, když jsem jako malá tajně (protože och, jak nemravné!) koukala na seriál Dallas – jeden z prvních západních masjtrštyků tehdejší československé televize. V jedné scéně z opulentní restaurace si hrdinka Sue Ellen nonšalantně objednává salát bez dresinku – a já tehdy zaboha nemohla přijít na to, co že to ten dresink je a proč ho Sue Ellen nechce! Dodnes, když někde slyším tohle slovní spojení, funguju přesně jako Pavlovův pes a vzpomenu si na Dallas.
O mnoho let později jsem pak zase pro sebe objevila úžasného pianistu Glenna Goulda…když jsem sledovala animovaný film Trio z Bellvile (kde se jeho nepřehlédnutelné karikatura s předlouhými prsty objeví na plátně jen na pár sekund) – a dnes je jeho podání Bachových Goldbergových variací mou první volbou, když už mám všeho tak akorát.
No a v loňském roce mi konečně zbylo dost místa v kufru i pár peněz na účtu, abych si mohla z New Yorku přivézt těžký svazek Collected Poems od Rona Padgetta, jehož básně použité ve filmu Jima Jarmusche Paterson mi nešly dostat od zhlédnutí filmu z hlavy. Jedna z mých nejoblíbenějších, která ve filmu sice není, ale právě díky filmu jsem jí objevila, se jmenuje „How to Be Perfect“ a může posloužit jako vlídnější alternativa ke všem otravným novoročním předsevzetím.
Najväčší seriálový objav vlaňajška? Pre mňa jednoznačne Atlanta Donalda Glovera (Childish Gambino). Takto sa to má robiť. Bodka. Tímom okolo Glovera by sa mali inšpirovať všetci slovenskí kreatívci, ktorí by radi zdvihli – do blata udupanú – latku našej seriálovej tvorby. Vychádzať jedine zo seba a na pozadí malých príbehov, pre svet celkom zbytočných outsiderov, nechať explodovať univerzálne spoločenské stigmy. Ak ste Atlantu videli a máte na jazyku referencie na rovnako dobré či dokonca lepšie seriály, sem s nimi. Pozriem si ich a ak mi odfúknu čapicu, budem vďačná a vypíšem sa z toho.
Skutočne zapamätateľných filmových zážitkov bolo tento rok viacero, no pamäť je deravá. Prierez kvalitnou kinematografiou ponúkol tradične Art Film Fest v oku lahodiacich Košiciach. Tematicky šokujúci a lokálne nesmierne aktuálny dokumentárny film Až přijde válka režiséra Jana Geberta bol prvým, ktorý som počas festivalu videla, a zostal aj najpôsobivejším.
O čosi neskôr som zhliadla dve štylisticky analogické snímky Utøya, 22. júla (r. Erik Poppe) a Climax (r. Gaspar Noé). Zatiaľ čo prvý titul je dych vyrážajúca takmer jednozáberovka, ten druhý stroboskopicky zliepa fiktívny halucinujúci svet s realitou jednej noci. Napriek tomu, že každý z filmov implikuje odlišnú tematiku, sprievodným javom pri ich sledovaní boli zimomriavky, fyzická nevoľnosť a „motýle v bruchu“. Nazvem to emotívna explózia cinefila.
Sledovať, ako Jack stavia dom a Lars von Trier obnažuje svoju osobnosť, je mojím posledným highlightom roka 2018. Vo filme je zjavných aj ukrytých množstvo alúzií a odkazov na kinematografické a literárne diela, výtvarné umenie, filozofické i ideologické stanoviská. V určitých sekvenciách nespochybniteľne ožívajú isté postupy Dogmy 95. Režisér sa pomocou snímky vyrovnáva aj s osobnou potrebou reflektovať svoje minulé vyjadrenia a postoje. Perfektné je na tom však (nielen) to, že to robí cynicky a provokačne.
Geekovia v belasých pulóvroch alebo vo svetroch – podľa toho, ktoré je na zapínanie a ktoré sa oblieka cez hlavu. V tomto úplne jasno nemám, no rozlišuje sa to a pri popisovaní filmového zážitku roka treba byť čo najpresnejší. Spielbergova verzia románu Ernesta Clinea Ready Player One, ktorý bezvýhradne milujem, ma nadchla. Možno naozaj nejde o taký dobrý film, ako sa mi javil prvýkrát, ale už to nezistím, lebo ho mám rád. Nie tak veľmi ako knižku, ale dosť na to, aby som sa k nemu mohol vracať vždy, keď mám chuť. No a geekovia v ňom sú nádherní. Väčšina postáv v ňom sú geekovia, myslím tí, čo pracujú pre tú zlú korporáciu a sú podobne poobliekaní. Do belasých svetrov alebo pulóvrov. Mám podobný a nosím ho ešte radšej ako predtým. Ready Player One je srdcovka aj kvôli nim (prevažne sa totiž stotožňujem s hlavným hrdinom). Je to asi jediný film, pri ktorom mi nevadí, že som súčasťou davu. Geek v modrom svetri alebo pulóvri, síce stále v práci, ale šťastný.
Jedným zo zážitkov roka bola pre mňa výstava Shaping Democracy vo viedenskom Q21 v spolupráci s VIS Vienna Shorts, kde som jedno popoludnie strávil asi štyri hodiny. Prostredníctvom 24 filmov reflektovala 100 rokov Rakúskej republiky, národnú identitu, kolektívnu pamäť, modernú mytológiu či vzťah k moci. Gregg Biermann (Julie Andrews Sings a Round With Herself) rozbíja idylický obraz Rakúska z filmu The Sound of Music; Hubert Sielecki (Österreich!) sleduje mediálnu posadnutosť Rakúska sebou samým, Peter Hörmanseder (Replay ’08) dekonštruuje slávny moment rakúskej futbalovej histórie, Mischa Leinkauf a Matthias Wermke (Symbolic Threats) dokumentujú mediálnu senzáciechtivosť a to, ako boli obvinení z terorizmu, Johann Lurf (Kreis Wr. Neustadt) predstavil film o umení na kruhových objazdoch, Peter Tscherkassky (Happy-End) reflektuje alkoholizmus pracujúc s domácim videom 60. a 70. rokov a tak ďalej. Výborné diela a jasné (aj keď skôr konvenčné) kurátorské uchopenie.
Spomedzi množstva iných filmov, ktoré mohli čitatelia vidieť v slovenských kinosálach (alebo sa k nim dalo poľahky dostať pirátskym spôsobom), vyberám menej známy dokumentárny film The Best Thing You Can Do with Your Life. Dostal som sa k nemu celkom náhodou na festivale v Berlíne, keď som sa rozhodol vyplniť vzniknuté časové okno na filme zo sekcie Perspektive Deutsches Kino. Vo svojom dlhometrážnom debute sa Zita Erffa pokúsila konfrontovať bratovo rozhodnutie odísť do seminára kresťanského združenia Kristovej légie. Snímka je terapiou autorky, reflexiou jej súrodeneckého vzťahu a sondou do izolovanej spoločnosti dospievajúcich chlapcov. Hravá forma a vtipný autorský komentár dodávajú príbehu humor a adekvátnu mieru kritiky, ktorá však nikdy neskĺzne do prvoplánových útokov voči katolíckemu zriadeniu. Verím, že slovenský divák (a budem konkrétny: mne blízky človek žijúci v podobnej /názorovej/ izolácii) dostane možnosť tento film vidieť.
S kultúrnymi zážitkami je to často ako s milencami. Najlepší bol ten posledný. A keďže som len pred pár minútami prekročila hranice domova, najviac ma baví spomínať na dni strávené v poľskom Białystoku a následne aj v českom Olomouci. Ich začiatky a konce sa mi zliali do impresie, ktorá by pre nevšednosť pokojne mohla byť tým, čomu sa hovorí zážitok roka.
Zatiaľ čo 13. ročník medzinárodného festivalu krátkych filmov ŻUBROFFKA zahájila adaptácia Zániku domu Usherovcov (La chute de la maison Usher, 1928) nakrútená Jeanom Epsteinom a v sále Kina Forum ozvučená britským DJom a performerom Forest Swords, Přehlídka filmové animace a současného umění (PAF) sa s divákmi po 17. krát rozlúčila koncertom v malebnej Kapli Božího Těla. Jesse Kanda tu svoje melódie prirovnával k vystaveným obrazom mutácií organických motívov.
V šere osvetlených výjavov som sa cítila asi ako tá Madeline, čo ju Poe nechal umrieť uprostred ťaživých výparov rozkladu.
O prvenstvo v spomienkach na uplynulý rok dlhšie konkurovali osobné zážitky viac než estetické, a to hlavne samostatné vyformovanie nového Kinečka – online sveta filmu v spolupráci s novou redakciou a účasť na režijnom workshope Bélu Tarra v Lisabone. Až sa konečne vynorila spomienka na filmovú udalosť, ktorá zmenila nielen môj pohľad na svet. Ďakujem Robovi Kirchoffovi a Mille Verbitskej, že zorganizovali premietanie filmu Proces: Ruský štát vs. Oleg Sencov v bratislavskom Kine Lumiére, aby tak upozornili na podstatu a zmysel protestnej hladovky ukrajinského režiséra. Základnú os estónsko-poľsko-českého dokumentu tvorí priebeh procesu so Sencovom, ktorý sa počas udalostí na Ukrajine aktívne zapojil do občianskych protestov a netajil sa tým, že neuznáva ruskú anexiu Krymu. V máji 2014 ho zadržali ruské bezpečnostné orgány, následne ho okrem iného obvinili z prípravy teroristických útokov a údajného členstva v ukrajinskom nacionalistickom hnutí Pravý sektor. Dôkazy budili od začiatku pochybnosti a postupy ruskej strany vyvolali vlnu medzinárodných protestov. Aj napriek tomu uznal ruský súd Sencova vinným a odsúdil ho na 20 rokov väzenia.
Oleg Sencov už hladovku nedrží, ale vo väzení sedí stále. Záver spomínaného filmu, Sencova reč po vynesení rozsudku, však zostáva veľmi jasnou správou o zdravom vzťahu k pravde. Do nového roka nám týmto prajem veľa odvahy, zmyslu pre pravdu a filmov, ktoré nám svojimi špecifickými prostriedkami pomáhajú preniknúť do podstaty týchto pojmov.
Po rokoch autorskej odmlky nakrútil svoj prvý celovečerný film. Je o tom, čo Marekovi Kubošovi znemožňuje nakrúcať, o jeho vnútorných svetoch, o umení, autorskej pokore a integrite, dokumentárnej etike, Generácii 90, spiritualite… Ukazuje sa, že jeho čítanie je generačné a jeho potenciál aj subverzívny. Mnohovrstevný obsah sa pozvoľna pretláča von cez duchovnú sémantiku, krásne vizuálne metafory, asociatívnu montáž, citácie z ranej a doposiaľ jedinej autorovej tvorby. Portrét umelca – Kuboša v neposlednom rade vskutku inovatívnym spôsobom referuje o tele veľkej a rôznorodej slovenskej dokumentárnej krajiny posledného štvrťstoročia.
Shirkers (2018) – dokumentárny film, r. Sandi Tan. Keď mala režisérka Sandi Tan v roku 1992 dvadsať rokov, rozhodla sa so svojimi kamoškami Sophie a Jasmine nakrútiť celovečerný film. Projekt dali dokopy v podstate na kolene a punkáčsky naň v priebehu pár týždňov zohnali nejaké peniaze. Cez leto, keď mali všetky prázdniny, tak nakrútili prvý indie road-movie zo Singapuru a nazvali ho Shirkers.
Príbeh o rebelujúcej 18-ročnej vrahyni menom S, ktorá sa túla ulicami Singapuru a hľadá ďalšiu obeť, je nakrútený v pestrých farbách, obsadený samotnou Sandi v hlavnej úlohe a jej kamarátmi v tých vedľajších. Odkazuje na filmové klasiky od Na konci s dychom, cez Paríž, Texas až po Fitzcarraldo.
A ako to, že o tomto filme nikto nikdy nepočul? Dokončený Shirkers „uniesol“ ich mentor a kameraman, enigmatický Američan menom Georges. Až po 20-tich rokoch sa Sandi opäť podarilo dostať späť 70 krabíc s pôvodným filmom, keď ju kontaktovala Georgesova žena. Režisérka aj jej priateľky sa vydali do minulosti, aby divákom priniesli dávne spoločné dielo aspoň sprostredkovane a nakrútili dokument, v ktorom si pripomínajú počiatky svojej filmovej kariéry plnej snov, hravých nápadov a kaleidoskopických farieb.
Shirkers sa v dobe vzniku pokojne mohol stať kultovým. Je oslavou priateľstva, mladosti, nenásytnej, čistej a úprimnej lásky k filmu ako takému. Svetovú premiéru mal tento rok na festivale Sundance, kde získal cenu za najlepšiu réžiu dokumentárneho filmu. Na Slovensku je k dispozícii cez online streamovaciu službu Netflix a určite sa oplatí ho vidieť!
