Bad Boys navždy / Bad Boys for Life (r. Adil El Arbi, Bilall Fallah, USA, 2020, 124 min)
Slušní chlapci / The Gentlemen (r. Guy Ritchie, USA, 2019, 113 min)

Bad Boys navždy sú pokračovaním frančízy, ktorá v roku 1995 odštartovala mimoriadne hviezdnu kariéru Michaela Baya, režiséra a dnes predovšetkým producenta. Ten síce nikdy nedisponoval žiadnymi umeleckými ambíciami, ale zato ho hneď šesťkrát nominovali na Zlatú malinu, pričom dve nominácie aj premenil. To je ale jedno, lebo Bay sa naozaj presadil. Nielenže tu vďaka nemu máme také nádherné a nadčasové prvoplánové gýče ako Armageddon či Pearl Harbor, ale v deväťdesiatkach nakrútil aj jeden z vrcholov akčného žánru ako takého, film Skala, a je priamo spoluzodpovedný aj za sériu Transformers, ktorá od roku 2007 znižuje priemerný inteligenčný kvocient svojich divákov k samej hranici ľahkého mentálneho postihnutia.

A predsa sú ľudia, ochotní prisahať na Bayovu autorskú genialitu, ba čo viac, sú to ľudia od fachu a často veľmi renomovaní, akurát nikdy nepristúpili na tú hru, v ktorej je umelecká kvalita oddelená od poctivého remesla, od fortieľu, od schopnosti svietiť, snímať, organizovať priestor a tak ďalej. Remeslo je grunt a nech si o Bayových filmoch myslíme hocičo a ešte horšie, nemôžeme jednoducho s vážnou tvárou tvrdiť, že Bay filmu nerozumie a nevie nakrúcať filmy. Rozumie a vie, akurát nechce nič hlboko umelecky vypovedať, v ničom sa „nimrať“, nikoho o ničom hlboko myslenom presviedčať. Bay je kaukliar, cirkusant, tvorca atrakcií, okázalých, prvoplánových, dych berúcich. Jedno oko neostane suché, jeden milovník vysokého filmového umenia pohoršený. P. T. Barnum súčasnej kinematografie, ktorý nakrúca filmy, čo vyzerajú ako dvojhodinové reklamné šoty. Majster farebných filtrov, spomalených záberov a product placementu. A čo je najhoršie, vôbec sa za to nehanbí, ani náznak mindráku či komplexov.

A úplne najlepšie na Bayovi je, že už má svojich nasledovníkov, ľudí, ktorí sa ním vedome inšpirujú, učia sa od neho a nehanbia sa to priznať, naopak, vystatujú sa tým, avšak, na rozdiel od Baya, ešte sú vo veku, keď majú aj také tie vyššie, nebojme sa toho slova – umeleckejšie ambície, čo je presne prípad Adila El Arbiho a Bilalla Fallaha, teda režisérov a scenáristov, ktorí po Bayovi prevzali jeho Bad Boys a nakrútili trojku – Bad Boys navždy, vrchol série a najlepší Bayov film, akurát teda s tým, že nie je jeho.

Kto sú Adil El Arbi a Bilall Fallah? Belgičania s marockými koreňmi, ktorí doma, v Belgicku, dosiaľ nakrútili tri filmy Image, Black a Gangsta, skvostné žánrovky, na ktorých je práve vidieť obrovský Bayov vplyv. A asi aj preto ich do Hollywoodu pritiahol Jerry Bruckheimer, producentská legenda, jeden z najväčších, aby tam nakrútili nielen tretích Bad Boys, ale aj štvrtého Policajta v Beverly Hills. A už sa tak deje a teším sa, lebo milujem zábavné priamočiare filmové atrakcie, ktoré sa na nič nehrajú.

A toto presne sú Bad Boys navždy, film, čo sa po sedemnástich rokoch vracia k hláškujúcim super cool policajtom Willovi Smithovi a Martinovi Lawrenceovi, ktorí, chtiac-nechtiac, zostarli, podobne ako Bayova poetika, a aby ich príbeh ešte dával aspoň komerčný zmysel a nebol iba nadstavovanou kašou, muselo sa v ňom objaviť čosi, čo Bayovi principiálne nie je vlastné. Zmysel pre uveriteľné dramatično, v ktorom síce po celý čas zostávame na ihrisku priamočiarej akcie, prehnanej, preexponovanej, inscenovanej pre čo najväčší efekt, ale zároveň sa o hlavných hrdinov raz či dva razy skutočne bojíme. Je rok 2020, žánrové pravidlá už celkom neplatia, stať sa môže hocičo, mali sme tu psychologický blockbuster o komiksovom arcizáporákovi, mohlo by sa teda pokojne stať, že hlavní hrdinovia zahučia. Výborný film, nemôžem si pomôcť, výborný, videl som ho iba dvakrát, ale viem si predstaviť, že sa k nemu budem bez hanby vracať. Ako ku Bayovej Skale z roku 1996, ku ktorej majú Bad Boys navždy z hľadiska poetiky bližšie ako k predchádzajúcim dvom filmom svojej vlastnej série.

Bay sa vrátil v najlepšej forme, akurát už to nie je Bay, čo by bolo, pripúšťam, zbytočné konštatovanie, ak by nám zároveň neslúžilo ako odrazový mostík k novému Guyovi Ritchiemu, ktorý sa tiež vracia k sebe samému, ale nie prostredníctvom svojich žiakov a je to viac on, ako kedy za posledných 20 rokov bol.

Guy Ritchie? Vieme? Verím, že hej, ale istý si vôbec nie som, lebo obaja Sherlockovia Holmesovia s Robertom Downeym juniorom sú síce skvelé filmy, podobne Krycie meno U.N.C.L.E. a Kráľ Artuš, keď sa však povie Guy Ritchie, znamená to v prvom rade, predovšetkým a hlavne dva filmy. Jeho debut z roku 1998 Zbaľ prachy a vypadni a Podfu(c)k z roku 2000.

Nimi sa Guy Ritchie vytvoril, nimi definoval svoju poetiku, štýl aj rukopis a nech odvtedy nakrútil hocičo, nebol to celkom on, až kým teraz nenakrútil Slušných chlapcov, čo je oficiálny slovenský distribučný názov filmu The Gentlemen, a podobný fail, ako v prípade už spomínaného Podfu(c)ku, ktorý sa v origináli volá Snatch a doteraz to píli uši. Aspoň že analógia pokračuje aj v tom, že slovenský distribučný názov to má síce otrasný, ale film je to super.

Je?

Hmmm, a aký!

Britská gangsterka, pričom adjektívum „britská“ nie je vyjadrením geografickej lokalizácie, ale estetickou kategóriou. Film, pri pozeraní ktorého som okrem celej tej škály načisto radostných emócií pociťoval aj naliehavú potrebu vymeniť celý svoj šatník a reálne som si sám seba vedel predstaviť v teplákovej súprave. Snímka, ktorá prostredníctvom príbehu ilustruje platnosť porekadiel „ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva“ a „kto druhému jamu kope, sám do nej padne“ a zároveň je epickým rozvinutím frazeologizmov „nedráždi hada bosou nohou“ a „kto chce kam, pomôžme mu tam“.

Nádherný kus toho najvyššieho filmového umenia, a toto myslím celkom vážne a som ochotný to kedykoľvek dokázať prostredníctvom osemdesiat stranovej eseje, ktorú by však ktosi musel mimoriadne veľkoryso honorovať, lebo by to znamenalo, že ten zážitok musím kontaminovať prílišným premýšľaním.

A pritom stačí jediná veta.

Niekedy, ale naozaj len niekedy sa prihodí také, že dobrý film je jednoducho vidieť.