El hoyo / The Platform
(r. Galder Gaztelu-Urrutia, Španielsko, 2019, 94 min)

Pripravila som si jedlo. Podľa seba, chutí, ktoré sú mi blízke práve tu, medzi štyrmi stenami opustenej kuchyne. Na čistom tanieri sa zračia escargots à la bourguignonne, alebo nebudem klamať, je to obyčajné rizoto, ale zato s dokonale naaranžovanými kúskami zeleniny, šťavnatými hubami a trochou ryže, nerozvarenej, bez jediného vypadnutého vlasu. Prekvapuje ma, že som si s tým dala toľkú námahu. No teraz, teraz mám čas, ktorý vo mne nielenže prehĺbil hlad po spoznávaní diaľok, ale aj hlad v pravom slova zmysle. Gastrozážitok som si tradične okorenila filmom z Netflixu a… hneď ma prešla chuť.

Spadla som do voňavých perín, priestoru, ktorý človeka rád vzďaľuje od neho samotného. Kde som, to mi nevysvetlí ani dômyselný rytier de la Mancha, tobôž nie postarší spolupútnik Trimagasi, ktorému nie je nič milšie ako samoostriaci nôž Samurái-Plus, ani mĺkva Miharu, čo vraj hľadá strateného syna. Hay tres clases de personas: los de arriba, los de abajo, los que caen. Nerozumiem, ale zatiaľ plynule dýcham, na poschodí 48 ešte nevnímam prítomnosť animality, neuchyľujem sa k výsmešnému odsúdeniu hrdinov a ich preštylizovanosti. Zatiaľ som doma, odkiaľ bezpečne pozorujem Gorenga v tzv. CVA (Centro Vertical de Autogestión), diere, kde sa dni i poschodia počítajú skutočne ťažko. Obvio.

Prvé podlažie sa v súlade s mechanizmom CVA javí ako pomyselné nebo. Na masívnej plošine sem raz za deň prichádza jedlo a dvojica väzňov si z neho môže brať, čo jej hrdlo ráči. Ak si niekto ponechá sústo na neskôr, zamrzne alebo zhorí – z plošiny sa nekradne, ale konzumuje, a to vo vyhradenom čase. Sýti však už na nič nečakajú. Nezostáva im veľa priestoru na myšlienky, a tak sa stáva, že pobyt na „lukratívnom“ podlaží býva často trpkejší, než by sa dalo čakať. Väzni opití vlastnou bezmocnosťou tancujú a zabúdajúc na nehumánne podmienky sa pokúšajú zabaviť jedinou vecou, ktorú si sem mohli vziať. V diere prichádza koniec-koncov všetko o svoju hodnotu, no tieto veci ponúkajú kľúč k odhaľovaniu charakterov alebo minulosti postáv. Goreng si do CVA vzal knihu, iní peniaze, ďalší nafukovací bazén… a tak ďalej.

Zaspala som. Pri hudbe, ktorá akoby znela z hracej skrinky, a zvláštnom zápachu plynu, ktorého omamnosť prerušil zúfalý krik. Na cele 171 sa už starostlivo pripravená hostina nenachádza. Plošinu pokrývajú kusy porozbíjaného riadu, črepiny, čo neraz končia v zápästiach i chrbtoch mnohých vyhladovaných väzňov. Rozmarná pomätenosť priateľstva sa končí, pretože, ako to už v diere chodí, mení sa na vzájomnú nedôveru a vyústi v konflikt a zločin. O viac ako sto podlaží nižšie ju zatienil ironický Trimagasiho pohľad, ktorý nad spútaným Gorengom zviera svoju vec – Samurái-Plus. Avšak, pár dní ešte vydrží.

V diere sa s klesajúcou plošinou vynárajú na povrch zákonitosti darvinizmu. Niektorí jedinci sa pod vplyvom vonkajších okolností menia, niektorí (aj vzhľadom na prechádzajúce individuálne skúsenosti zo života mimo diery i v nej) obstoja v danom prostredí lepšie ako iní. Hybnou silou sa stáva boj o prežitie. Comer o ser comido. Počiatočný perfekcionizmus, s akým je jedlo podávané, ničí prakticky od prvého podlažia prirodzená (?) ľudská chamtivosť.

Detaily prípravy jedla v sterilných priestoroch obrovskej kuchyne sú predzvesťou blížiaceho sa morálneho úpadku podobne ako vo filme Kuchár, zlodej, jeho žena a jej milenec (The Cook, the Thief, His Wife & Her Lover, 1989) Petra Greenawaya. Futuristické podobenstvo o spoločnosti, ktorá má jedla (ne)dostatok, mi pripomenula Delikatesy (Delicatessen, r. Marc Caro, Jean-Pierre Jeunet, 1991), nekonečné priestory tajomného väzenia zase Kocku (Cube, r. Vincenzo Natali, 1997), a v zozname inšpirácií, z ktorých čerpal debutujúci režisér Galder Gaztelu-Urrutia, by sa dalo pokračovať. Ale načo porovnávať? V El hoyo ide o sociálny experiment, ktorého účastníci vnímajú plošinu a jej „blahodary“ ako zadosťučinenie za čas strávený spravidla na nižšom podlaží celý predchádzajúci mesiac. A keď sa ďalší mesiac zas ocitnú niekde dole… treba konať. Ďalej možno nájsť už len hnilobu, červy, čo rozožierajú ľudské mäso, jeho kosti až po holú dreň. Málokto si všimne, že s dušou začnú ešte zaživa.

Nezadržateľný a s pribúdajúcimi dňami čoraz väčšmi naliehavý beh Gorengových myšlienok kontrastuje s nehybnosťou jeho tela priviazaného k železnej posteli. Po príchode Miharu sa odrazu vyjasní: nech ste v diere kýmkoľvek, okolnosti vás donútia k činom, ktoré by ste si nikdy predtým nepripustili. Aj oslobodený Goreng zabíja v hneve svojho trýzniteľa a kŕmi sa jeho mäsom. Trimagasi je už navždy jeho súčasťou. El hambre desata la locura.

Blúznenie vrcholí milovaním s Miharu, túžbou po dotykoch, intimite a zblížení, ktoré sa z priestorov diery vytratili. Hoci všetky telá naokolo podliehajú vnútornej i vonkajšej deštrukcii, tieto sú vo vzájomnom objatí čisté.

Na chvíľu som sa zasnívala, pred obrazovkou sa mi do klbka ukladá kocúr, a kým ho vyženiem, Gorenga na poschodí 33 prebúdza Ramsés II, pes dobrovoľne uväznenej Imoguiri, ktorá robila s Gorengom prijímací pohovor do CVA. Jej cieľom je vzbudiť vo väzňoch spontánnu solidaritu a presvedčiť ich, že ak zjedia iba svoj denný podiel, tým pod nimi sa ujde tiež a neumrú od hladu. No ako sa zdá, nikto v diere nie je schopný učiniť vedomé rozhodnutie pomôcť a podeliť sa o jedlo s tými, ktorí to potrebujú.

Začínam chápať, že štruktúra tohto bizarného mikrokozmu symbolizuje (a kritizuje) kapitalizmus, že celá táto nočná mora, dekadentné food porn, je krutou, ale vskutku výstižnou alegóriou na problém bohatstva a sociálnej nerovnosti. Dýcha sa mi o čosi ťažšie, najmä keď tuším, čo sa asi stane, ak si do diery ako svoju jedinú vec vezmete zviera… A prečo Ramsés II? Na rakovinu umierajúca Imoguiri pácha na nasledujúcom podlaží samovraždu, čím daruje Gorengovi ďalší mesiac života.

Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život. (Ján 6:53)

Aj Imoguiri je už navždy Gorengovou súčasťou a zároveň dôležitým medzníkom na jeho ceste Mojžiša oslobodzujúceho zajatých otrokov. Len vďaka nej si uvedomí, že zmena nikdy neprichádza spontánne…

Ešte stále som nedojedla, no už neusínam, všetku zvedavosť upriamujem na Gorenga, ani nie tak ako Mojžiša, skôr sťa Dona Quijota v smiešnej honbe za neuskutočniteľnou vidinou. Z temnej cely 202 sa dostáva takmer na vrchol. Na cele 6 spoznáva Baharata, Afroameričana, ktorý sa len pred chvíľou stal obeťou rasizmu a okúsil bolestnú nedosiahnuteľnosť „neba“ – podlažia číslo jeden. V sprievode nového spolupútnika sa Goreng vydáva na absurdnú cestu nadol, späť do samotného „pekla“. Aj za cenu ďalšej preliatej krvi je dvojica vytrvalá a prijíma zodpovednosť za osudy všetkých preživších. Pokus o revoltu, ktorý spočíva v násilnom odopieraní jedla ľuďom na vyšších podlažiach a prideľovaní jedla vyhladovancom nižšie, však zďaleka nie je taký jednoduchý. Blednúcu nádej v rozvrat princípov fungovania CVA posilní myšlienka Baharatovho niekdajšieho učiteľa: ak chcú naozaj dosiahnuť zmenu, mali by priniesť posolstvo v podobe jedla, ktoré sa nedotknuté vráti tam, kde bolo pripravené – na podlažie 0, a svoj zámer by mali vysvetliť ľuďom bez použitia násilia.

Cesta je dlhá a tam, kde nikto nezostal nažive, sa plošina už ani nezastaví…

El hoyo, film plný NADhľadov a PODhľadov, máme možnosť vidieť v čase súčasnej „apokalypsy“ zvanej COVID-19. Vírus, ktorému sa v obavách snažíme vyhnúť, sa, myslím si, dostal pod kožu aj mnohým nenakazeným. Rútime sa do zdanlivo bezodnej priepasti, v izolácii sa opúšťame, naše životy sú občas drámou, občas groteskou. Počítame dni, každý vo vlastnej diere. Niektorým nechýba nič, niektorí žijú zo zvyškov, niektorým už zvyšky dochádzajú. Nesloboda a z nej často prameniaca bezmocnosť či nuda si nakoniec nájde každého, no zatiaľ aspoň máme čo jesť, zatiaľ si dokonca môžeme užívať svoje food porn. A čo potom? Nazbierame v tomto náhlom (a o to mučivejšom) dočasnom nekomforte silu na spontánnu solidaritu? Odpoveď by mala byť jasná: Obvio.