Gorillaz: Reject False Icons (r. Denholm Hewlett, USA, 2019, 95 min)
Od direct cinema k novým médiám
Celovečerný hudobný dokument so svojou doterajšou históriou je formát ako stvorený pre projekt v duchu Gorillaz. Od čias hnutia direct cinema – spomeňme aspoň režisérov Michaela Wadleigha (Woodstock), Alberta a Davida Mayslesovcov a Charlotte Zwerin (Gimme Shelter) a režisérsku ikonu žánru D. A. Pennebakera (Monterey Pop, Dont Look Back, Ziggy Stardust and the Spiders from Mars, …) alebo na ich prácu nadväzujúceho Uliho M. Schüppela z Nemecka (The Road to God Knows Where) – sa hudobný dokument stal ukazovateľom atmosféry a nálad v dobovej spoločnosti, nástrojom skúmania identít hudobníkov a priestorom pre testovanie najaktuálnejších dokumentárnych postupov. Presne tým, na čo by mohol plnohodnotne nadviazať práve projekt Gorillaz hudobníka Damona Albarna a výtvarníka Jamieho Hewletta. Ich koncept virtuálnej skupiny sa od prelomu milénia pohrával s ikonografiou popových hviezd, ich mediálnym obrazom, uctievaním aj konformnosťou mainstreamovej scény a fungoval primárne ako multimediálny alegorický komentár posledných dvoch dekád.
Štvorica čisto fiktívnych a nekorektných hviezd, 2D, Murdoca, Noodle a Russela svojimi otvorene kritickými názormi, preformátovanými sklonmi, eklektickou hudbou a postapokalyptickými náladami veľmi dôveryhodne a prenikavo vystihuje atmosféru sveta poznačeného 11. septembrom a globálnym otepľovaním.
Kľúčovým formátom projektu je (nielen hudobné) video. Mimoriadne obľúbenými a kreatívnymi sú inscenované rozhovory v rámci rôznych udalostí a spoluprác, cameo roly v televíznych seriáloch (Powerpuff Girls), satirické vystúpenia v televíznych reláciách (spomeňme aspoň sériu MTV Cribs, kde Gorillaz v špeciálnej epizóde prezentujú svoj bizarný „barák“). Čisto virtuálny charakter skupiny sa stal prostriedkom takmer absolútnej tvorivej slobody a hladkého presunu naprieč reálnym a čisto fikčným svetom, prepájajúceho aj zamieňajúceho ich prvky.
Fenomén Gorillaz dokázal zľahka predbehnúť dobu. V rozbiehajúcej sa ére internetu a blížiaceho sa boomu sociálnych sietí a zahltenia dátami si našiel ideálne prostredie na rozvoj. V tomto kontexte je príznačné, že aj celovečerná dokumentárna snímka Gorillaz: Reject False Icons, režírovaná Denholmom Hewlettom, synom Jamieho Hewletta, sa po jedinom uvedení v kinách 16. decembra 2019 dočkala hneď 24. decembra 2019 svojho voľného uvedenia na oficiálnom profile skupiny na Youtube.
Ikony nahradené ikonami
V oblasti súčasnej populárnej hudby sa komplexnosti konceptu a rozsahu úspechu Gorillaz vyrovná azda iba francúzske duo Daft Punk, ktoré sa premenilo na robotov s „utajenými“ identitami, cestujúcimi naprieč vesmírom eklektického zvuku a histórie aj budúcnosti elektronickej hudby. Na motívy ich tvorby vznikol (popri tradičnejšie ladených filmoch ako Daft Punk: Unchained) alegoricko-hudobný žánrový mix Electroma (2006) a ikonický animák Interstella 5555: The 5story of the 5ecret 5ystem (2003), ktorý pretvára album Daft Punk Discovery do podoby abstraktne epického anime filmu v réžii Kazuhisu Takenoučiho, známeho vďaka anime seriálu Dragon Ball.
Úvodný exkurz do histórie, konkurenčných radov aj myšlienok konceptu Gorillaz môže byť nápomocný pri vymedzení prístupov, snáh, ambícií, výziev aj diváckych očakávaní, ktoré úzko súvisia s Gorillaz: Reject False Icons. Snímka zachytáva obdobie, od nahrávania politicky angažovaného albumu Humanz (aj keď sám Albarn sa voči explicitnému spájaniu albumu s trumpovskou Amerikou vyhraňuje) po nahrávanie a turné k zatiaľ poslednému, výrazne osobnému a melancholickému albumu The Now Now z roku 2018.
Popri kontextualizovaní a rozvádzaní Hewlettovej snímky najviac zarazí jej nenáročnosť. Film vlastne spĺňa tú úplne najklasickejšiu predstavu hudobného dokumentu pre stredný prúd, postaveného najmä na záznamoch štúdiových nahrávaní a koncertov.
Vizuálne príťažlivý monochromatický obraz so štýlovo vysokým kontrastom sleduje ústrednú dvojicu Hewletta a Albarna a širokú škálu ich hudobných hostí (Danny Brown, Vince Staples, Kelela, Kali Uchis…) počas nahrávania ich partov, rozhovorov o skladbách a jamovania v štúdiu. Nechýbajú ani obligátne „humorné“ a odľahčené scény, navodzujúce paradoxne veľmi pohodovú, bezstarostnú atmosféru (s hudbou Gorillaz), z ktorej cítiť nanajvýš entuziastické pnutie tvorivého procesu.
Vo filme sa tak stretávame s atraktívnym počtom hudobníkov, na čom je výrazne postavená jeho dynamika. Materiál ďalej rozširujú časti piesní v kombinácii s animáciami a viacnásobnými expozíciami obrazu, fungujúcimi viac-menej pre samotný vizuálny efekt, a, ako inak, záznamy z okázalých živých vystúpení. Na označenie výberu materiálu a „autorského“ prístupu k jeho spracovaniu sa vyslovene núka adjektívum „fanúšikovský“.
V súvislosti s názvom „Reject False Icons“ sa tvorcovia možno snažia o demýtizáciu fenoménu Gorillaz (?). Film ukazuje „bežných ľudí“ počas ich „bežných aktivít“. Snímka ale nedosahuje kvality a presahy vlastné napríklad observačným dokumentárnym filmom, ktoré idú pod povrch vecí a dotýkajú sa zložitejších a podnetnejších tém než len proces nahrávania, ukázaný prevažne ako plynulá (prinajhoršom trochu chaotická) práca, rovnajúca sa zábave. Rezignuje aj na hru so svetom postáv 2D, Murdoca, Noodle a Russela (voľne rozvíjajúcim napríklad entity Davida Bowieho zo 70. rokov). Je redukovaný na sporadický vizuálny prvok. Ich úplná absencia by naopak mohla byť ironickým „odmietnutím ikon“. S konceptom „odmietania falošných ikon“ nepracujú ani zakomponované animácie a štýl záznamu živých vystúpení. Obe zložky svojou efektnosťou naopak podporujú, alebo vedome vzývajú, práve tradičný fanúšikovský sklon k obdivu a pocitu ohromenia. Film môže navyše pôsobiť príliš tradične, ba priam anachronicky najmä v ére Youtubu a Instagramu. Skupiny na svoje profily pridávajú videá z turné a rozvoľňujúc akékoľvek formálne hranice sa navracajú k otvorenému odkazu direct cinema.
Úspech a identita Gorillaz pritom nestojí iba na chytľavých pesničkách. Albarnovo a Hewlettovo (dovolím si povedať) vizionárstvo a zmysel pre konceptuálnosť, súvisiace aj s klimatickou krízou, súčasnou politiku, životom ponevierajúcim sa pomedzi fyzickým a digitálnym, pravým a artificiálnym, napriek tomu vo filme absentuje. Neprejavuje sa ani prenikavý dôvtip, známy napríklad z filmu Gorillaz: Charts of Darkness (2001). Televízny projekt sa venoval vzniku a „dvojitému životu“ skupiny, mixujúc prvky dokumentu, mockumentu a inscenovaných gagov (rozhovory s Murdocovými bývalými priateľkami, alebo návšteva u psychoanalytika) so sebareflektívnym nadhľadom.
Pri sledovaní Hewlettovho filmu sa veľakrát ponúkne paralela s ďalším hudobným dokumentom roka 2019 z produkcie spoločnosti Netflix Look Mom I Can Fly o trapovej hviezde Travisovi Scottovi. Excentrický výtvarný štýl spojený so Scottovými nahrávkami je vo filme nahradený tradičným materiálom behind the scenes a až mýtizujúcim záznamom živých vystúpení. Nič viac.
Ako (ne)dosiahnuť okamžité potešenie
Showbiznisu, dekonštrukcii obrazu „poster boys“ a „poster girls“, sa Gorillaz venujú v najnovšej skladbe Momentary Bliss z projektu Song Machine. V dodatkovom materiáli Machine Bitez #3 hosťujúci britský raper Slowthai vysvetľuje obsah skladby: „Je o falošných idoloch a ľuďoch, ktorí nemajú kontrolu nad svojím osudom. Zverujú ho druhým. A odovzdajú sa priemyslu, ktorý ich kastruje.“
Obdobnú premisu ponúka aj názov Reject False Icons. Film ju ale obchádza. Gorillaz a ich hostia sú zobrazení ako subjekty hudobného priemyslu, v ktorom neexistujú výraznejšie problémy, než mierny chaos či pomýlený prstoklad na gitare. Alebo sú práve tieto idoly na rozdiel od iných, falošných idolov tie pravé? Aj tak banálne môžu znieť hypotézy, nepriamo vyplývajúce z Hewlettovho filmu, prinášajúceho bezpečné a nekonfliktné „okamžité potešenie“. (Autorovi článku to však ani z pohľadu nadšeného fanúšika nestačí.)
V záverečnom momente filmu sledujeme vo veľkom celku premenu Damona Albarna na obrovskú siluetu jeho animovaného alter-ega 2D. Obraz Albarna stojaceho v prerastenom tieni svojho fikčného alterega alebo, naopak, Albarn v životnej veľkosti, odhaľujúci ľudský základ siluety opäť pôsobí ako vcelku prvoplánový vizuálny tróp vo funkcii záverečnej bodky. Pritom stačí zaloviť v nedávnej minulosti skupiny, aby sme vylovili podstatne hravejšie narábanie s s alteregami hudobníkov na hranici reálneho a fabulovaného (napríklad klip Humility)… Na novom filme o Gorillaz tak v konečnom dôsledku prekvapí práve jeho nedostatok invenciea rezignácia na dôslednejšiu prácu s konceptom.
